Monika Kompaníková vyštudovala grafiku a maľbu a výtvarnícke pozadie sa premieta aj do jej literárneho jazyka. Zmysel pre detail, zakomponovanie typografie do odlíšenia rozprávačov (malej Aničky a veľkej Hany), zdôrazňovanie farieb a štruktúr pomáha odlišovať psychologické stavy postáv. Pravidelne sa striedajúce rieky príbehov dvoch hrdiniek sa v jednom momente, na sútoku, stretnú. Čitateľ si všíma podobné príbehy nešťastných rodín, autentické detské smútky a jazvy, ktoré si nesieme aj v dospelom živote.

Kľúčovou témou Moniky Kompaníkovej je detstvo, vzťah detí a rodičov a detí medzi sebou, čo sa ukázalo už v jej románe Piata loď, za ktorý získala cenu Anasoft litera 2011. Podobne aj román Na sútoku sa venuje deťom vyrastajúcich s rodičom, ktorý neposkytuje dieťaťu potrebnú blízkosť, lásku, ale ani starostlivosť. Naopak, Anička sa nedetsky, opatrne a úzkostlivo stará o otca, uzavretého vo vlastnom mlčaní a alkoholických výparoch. Aničkin príbeh je nenápadnou alúziou na Dobšinského rozprávku Myšacia bundička. Ako v známej rozprávke, aj Anička dostane krásne šaty, v ktorých má vystupovať na popoludňajšej besiedke: „Predo mnou je len otvorený priestor, za mnou tma, v ktorej zmizol les aj mesto“ (s. 142).

Podobne ako v Piatej lodi aj tu Kompaníková presvedčivo tieňuje psychologické rozpoloženie malej hrdinky, jej existenciálnu úzkosť pri riešení problému, ktorý sa dospelému môže vidieť banálny, dieťaťu ale obrovský. Našťastie, Anička má na svojej strane Lenku, ktorá svojou láskavosťou a dôverou pomáha bezmocnému dievčatku: „Celkom vpredu, opretá o rám drevenej konštrukcie, na ktorej je napnuté plátno, stojí Lenka a žmolí si okraj svetra. Každému malému hercovi, ktorý okolo nej prechádza na javisko, stisne rameno a ukáže palce. Je dojatá, všetky tieto deti sú jej deťmi, vytiahla z nich to najlepšie a urobila z nich iné bytosti, hrdinov. Oslovujú ju Lenka a zdôverujú sa jej aj s tým, s čím sa nezveria rodičom“ (s. 126).

Kniha pomaly a akoby okom kamery odhaľuje životy postáv. Dej nie je preplnený akciou, hrmotavými monológmi ani dialógmi, skôr minimalistickými obrazmi, tichom a takmer hmatateľným chladom. Chlad tak tematicky prepája príbeh Aničkinho vystúpenia v Snehovej kráľovnej aj príbeh Hany, ktorá je v obecenstve. Chlad prestupuje vzťahy oboch hrdiniek, dcér a ich otcov. Chlad a ticho zmrazuje aj Hanu a jej otca, nemožnosť vzájomnej komunikácie, každodenné zúfalstvo. Chlad je aj dôležitý faktor prostredia príbehu: fyzický chlad ročného obdobia a nevykúreného, neobstaraného domu, v ktorom Anička býva: „Na záchode jej prišlo tak zle, že sa musela vyvracať, no tiekla z nej len žlč a voda. Poslednýkrát jedla ráno. Tam ju našla Lenka. Vzala ju do kabinetu, umyla jej tvár a ruky, uterákom vysušila vlasy. (...) Lomcovala ňou zima a všetko, čo cez deň absolvovala sa z nej naraz vysypalo von“ (s. 119).

Monika Kompaníková používa civilný až strohý jazyk, ktorý veľmi dobre ilustruje repetitívnosť životných situácií, ozveny nášho detstva a detských úzkostí, ktoré si v sebe nesieme. Konkrétne vety, ktoré takmer až ignorujú synonymá, veľmi presne popisujú Aničkine ochudobnené, bezútešné, chladné dni: „A doma nikoho, len ja sama s chrbtom pritisnutým na studenú stenu mojej detskej izby a za oknom ticho a tma po cudzom aute, ktoré už dávno odišlo. Ticho a tma a ja v tom tichu utopená, zaseknutá v niečom, čo nemôžem pochopiť, ani hmotnosť, ani tvar, ani farbu a predsa je toho plná izba“ (s. 43). Príbehy Aničky a Hany sa prepletú, stretnú sa na sútoku. Posledným slovom románu je „domov“, miesto, kde sa všetky naše ľudské príbehy začínajú aj končia. Domov je miesto na sútoku. Aničkin domov je však poloprázdny a nevľúdny: „Vidí obraz nad posteľou. Zaostrí, oko ju trochu reže, žmurkne, zaostrí. Smutná krajina s jeleňom v popraskanom sadrovom ráme visí už roky v otcovej izbe na klinci oproti dverám“ (s. 8). Motív vyšívaného obrazu jeleňa sa objavuje aj na obálke knihy. Tento stereotypný naivný obraz spolu s opakujúcou sa lexikou zvýrazňujú naivnosť a nepravdivosť stereotypu šťastného detstva, ktorý Kompaníková odhaľuje.

Román je plný ťaživého smútku, neurčitej viny, novembrovej pochmúrnosti, ktorú ale miestami prehreje záblesk ľudskosti: učiteľka Lenka povzbudzujúca svojich žiakov, maličké gestá susedskej pomoci, vtipná pomoc mladého pankáča utiahnutej pani v čiernom. Drobné okamihy vzájomnosti, ktoré z Kompaníkovej knihy nerobia depresívnu sťažnosť, ale presvedčivý príbeh.