Autorka novely Biele miesta, mladá slovenská prozaička a výtvarníčka Monika Kompaníková (1979), je dvojnásobná finalistka literárnej súťaže Poviedka a držiteľka Ceny Ivana Krasku za zbierku poviedok Miesto pre samotu (2003). Všimnime si prvé vety prózy: „Tereza sedí v autobuse vedľa brata a naťahuje krk, aby videla veci, na ktoré brat ukazuje prstom. Stromy, z ktorých v tej rýchlosti dokáže zachytiť len akési fľaky, trochu ďalej pruh nepokosenej trávy a kríkov, pás preoraného poľa a sem-tam hromady o seba opretých kovových alebo drevených konštrukcií, ktoré po prvom snehu rozložia na poli, aby sa na ceste nerobili snehové jazyky“ (s. 5). 

Prísľub debutu
Zmysel pre detail, dynamická kompozícia vizuálnych obrazov, farbisté a citlivé vykreslenie prostredia, ktoré pred čitateľom beží akoby na filmovom plátne (a tak ľahko sa číta) – v texte Kompaníková zúročuje svoj pozorovací talent a výtvarné videnie sveta, nepopierateľné kvality, ktoré prejavila už vo svojom debute. Ukázala sa tu ako senzibilná prozaička inklinujúca k (v tvorbe najmladších prozaikov) marginalizovaným a absolútne nemoderným témam, odkrývajúca intímny (čiže najmä duchovný) svet postáv, najmä tých šedých, najmä tých odstrkovaných, tých z periférie spoločnosti. Alebo zjednodušujúco: svet postáv Moniky Kompaníkovej je svetom dobrého dievčaťa z malého mestečka, ktoré veľkomesto napriek všetkému nepokazilo. Je autorkiným svetom. Istým spôsobom pôvabné polohy naivity, ktoré Kompaníková vo svojom debute predvádzala, či presnejšie, ktoré Kompaníkovú v jej debute nevinne odhaľovali, mohli na skupinu čitateľov pôsobiť iritujúco až znechucujúco, ale rovnako boli prísľubom sympaticky „iného“ v súčasnej mladej slovenskej próze. Dávali tušiť, že z tohto vreca sa niečo vykľuje, len treba počkať. 

A aj sa vykľulo. V novele Biele miesta Kompaníková pokračuje v spôsobe písania, za ktorý bola pochválená, a to čo sa týka témy i jej stvárnenia, avšak potenciálne inšpirujúce polohy naivity tentoraz vyprodukovali celkom odlišné významy. Senzitívna autorka totiž siahla po (háklivej) téme, na ktorú zatiaľ nedorástla. Základný problém Kompaníkovej najnovšieho textu vidím vo výraznom rozpore medzi tým, čo sa hovorí, a tým, ako sa to hovorí (napokon, o intenzite a masívnosti tohto rozporu svedčí skutočnosť, že pre potreby tejto recenzie možno všetky uvedené javy dostatočne ilustrovať na jednej kapitole). Kompaníková modeluje svet, ktorý nie je schopná naratívne naplniť a ďalej ho sprostredkovať. Výsledkom je svet nepresvedčivý, nedôveryhodný, neautentický, hoci paradoxne práve o autenticitu (životnú) autorke ide. Je to svet plný nechcených, nezvládnutých logických (napr. deti matku nenavštevujú ? explicitný výraz potreby pretrhnúť všetky rodinné väzby, no napriek tomu prichádzajú do dediny na sviatok všetkých svätých ? tradičný rodinný sviatok) a naratívnych (ukážem nižšie) ruptúr. 

Slabiny druhej knihy  
Vráťme sa k citovanej prvej vete (prvej kapitole). Napriek tomu, že hlavné postavy Tereza a jej brat Dávid sú dospelí ľudia, ich zobrazenie vytvára dojem, že rozprávač hovorí o deťoch, obraz chlapca dokonca asociuje mentálne postihnutého jedinca. Dôvodom tejto zavádzajúcej výrazovo-významovej disproporcie je negatívna súhra viacerých autorkiných slabín: 1. nezvládnutie priamej reči a dialogizácie spôsobené najmä neschopnosťou vypovedať v mentálnom kóde postavy (dôsledkom je neautentickosť postavy), a to tak na úrovni pásma rozprávača: „„Terezka! Čo sú to za ľudia?“ ťahá ju za kabát a čaká, čo sestra spraví, je predsa staršia, mala by niečo urobiť, mala by niečo povedať“ (s. 7) (rozprávač tu reakcie dospelého opisuje ako reakcie dieťaťa/retardovaného), ako aj na úrovni pásma postavy: „Môj sveter! Veď to je môj sveter, Tereza, pamätáš sa naň, nosil som ho do školy, už mi je malý, ale je to on, ja si ho poznám“ (s. 7) (výpoveď dospelého je na mentálnej úrovni výpoveďou dieťaťa/retardovaného), 2. početné didaktické vsuvky, komentáre a hodnotové súdy, artikulované prostredníctvom postavy, ktoré sa do textu dostali ako prejav autorkinej snahy priblížiť duchovný a axiologický rozmer postáv, modelovať postavy zvnútra, autenticky cez ich prežívanie a hodnotenie okolitého sveta (dôsledkom je opäť a paradoxne neautentickosť postavy): „Bože, veď sa vôbec nezmenil,“ pomyslí si Tereza, „nevyrástol, nevzpriamil sa, nedospel. Cudzí človek si o ňom musí myslieť, že má pätnásť rokov, že je ešte vo vývoji“ (s. 6) (vykonštruovaná výpoveď – v reálnom myšlienkovom pochode sa takýmto spôsobom/prostredníctvom takejto lexiky neuvažuje), 3. významy asociujúce dieťa/retardovaného sú nechceným produktom zobrazenia, ktoré je odrazom snahy vykresliť zlé sociálne podmienky postáv. Tento nedostatok najzávažnejšie odhaľuje nezvládnutie narácie, čiže, inak povedané, príčinou výrazovo-významových disproporcií v texte je nekompetentný rozprávač. 

K ďalším slabým miestam prózy patrí nadbytok slov produkovaný Kompaníkovej potrebou všetko dopodrobna opisovať a vykresľovať, najlepšie s maximálnym nasýtením prívlastkami, využitím bohatej slovnej zásoby, početných exkluzívnych, knižných slov, ktoré v prostredí modelovaného sveta nemajú čo robiť, obzvlášť ak sú vložené do úst sociálne zaostalých postáv, a prirovnaní obdobnej povahy a účinku. Výsledkom je umelo, vykonštruovane pôsobiaci text, v ktorom keď deti bežia, „kmitajú ako chrobáky“, matka v predstavách dcéry „kvíli smútkom nad predmetmi, ktoré dlhé roky zbierala a odkladala a teraz sú poškodené alebo sa stratili “,  kuchyňa je „presiaknutá spomienkami a o niečo menej príjemným smradom čerstvo obarenej a ošklbanej sliepky“, muž „civie akosi mrzuto a bez záujmu“ (s. 8 – 9) a čitateľ sa pritom neubráni pocitu, že mu autorka vsugerúva čosi ako súcit: „Je zle oblečený, bunda na ňom visí, nohavice mu nesedia ani strihom, ani dĺžkou. Celý je akýsi pokrivený a nesymetrický, akoby bol poskladaný z troch rôznych tiel. Vlasy má jemné a zdravé ako dieťa, údy dlhé a nepokojné ako údy chlapca v puberte. Tvár potiahnutú tenkou nezdravou kožou akoby poznačilo sto rokov smútku a nepokoja“ (s. 15 – 16). 

Uplatnenie týchto postupov má závažný dosah nielen na naratívnu podobu textu, ale výrazne zasahuje aj tému novely. Táto, napriek svojej viacvrstvovosti, je „vďaka“ nim redukovaná na literárnu reflexiu problematiky sociálne slabých vrstiev. Titul prózy „biele miesta“ má pravdepodobne odkazovať na rozpamätávanie a rekonštruovanie vlastnej minulosti ako univerzálne sebaidentifikačné procesy, avšak v súvislosti s textom o nich nemožno uvažovať – na úrovni akcií nenadobúdajú adekvátnu materiálovú podobu, sú v ňom iba „pseudo“, iba nimi chcú byť, resp. sa tvária, že nimi sú. Jediným relevantným naplnením „bielych miest“ je záverečná veta, posúvajúca text smerom k tradičným slovenským prózam tematizujúcim rozpad dediny ako archetypálneho životného priestoru.

Čistý pohľad na svet
Monika Kompaníková nesporne disponuje istým druhom rozprávačského talentu. Takým, ktorý ju spája napríklad s Dušanom Dušekom. (Preto) aj napriek uvedeným výhradám si po prečítaní jej knihy stále myslím, že autorka môže ťažiť zo svojho čistého a naivného pohľadu na svet, ak sa ho naučí modelovať. Na začiatok by nebolo na škodu celkom vynechať priamu reč. Bez nej (a bez ambície moralizátorsky siahať po „ťažkých“ a „veľkých“ témach citovo zaangažovane a rozprávačsky nemotorne) by to mohlo byť celkom príjemné čítanie.