Petra Macsovszkého poznáme ako prozaika, básnika, redaktora či mystifikátora. Má na svedomí niekoľko básnických zbierok, spomeňme aspoň niektoré: debutovú zbierku Strach z utópie (1994), o rok neskôr zbierku Ambit, v roku 1999 Súmračná reč a tiež spoločný básnický počin s P. Šulejom, M. Habajom a A. Hablákom s názvom Generator X: Hmlovina (pokračovaním je Generator x_2: Nové kódexy, 2013), v roku 2005 Klišémantra a mnohé ďalšie.

Macsovszky od počiatku svojej tvorby programovo ignoruje tradičné postupy poézie, výstavby básnického textu. V prípade najnovšej zbierky Santa Panica (2014) môžeme slovo „programovo“ použiť doslovne, pretože autor postupuje pri tvorbe textu podobne ako program. Sledujeme, ako pridáva slová či skôr generuje výrazy na základe určitej logiky. Využíva napríklad jazyk matematiky. Niektoré básne sú samotnou tematizáciou takéhoto postupu, napr. ako v časti z básni Návrat k trojuholníku:

Schéma funguje zhora. Začneme s jednou jednotkou.
Pod ňu napíšeme dve jednotky. Zľava i sprava. Ďalšie
riadky zostrojíme tak že na oba okraje napíšeme jednotku.
Stredné čísla dostaneme ako súčet dvojice čísel v predošlom
riadku presne nad miestom na ktorom práve stojíme. (s. 33)

Čítame teda poéziu zbavenú poetickosti. V súvislosti s Macsovszkého tvorbou sa zvyknú hľadať synonymá k slovám ako chlad, sterilnosť, odmeranosť, anestetika a pod. Jeho tvorba sa skôr charakterizuje ako písanie o písaní, komentovanie postupov, procesov. Alebo, v druhom prípade, a tu by sme mohli zaradiť prevažne aj texty zo zbierky Santa Panica, ide o akési textové inštalácie (básne – asambláže), ako konštatuje Jaroslav Šrank (In: Individualizovaná literatúra, Cathedra 2013, s. 395), ktoré pracujú s privlastňovaním si už existujúcich textov (napríklad vyššie naznačený matematický diskurz). V oboch prípadoch text poukazuje na nespoľahlivosť jazyka ako dorozumievacieho prostriedku. Nič nezvyčajné v postmodernej poézii, ale Macsovszky aj v tomto postupuje inak ako sme „zvyknutí“. Nejde o „obyčajné“ rozrušenie štruktúry či dekonštrukciu textov a postupov. To, čo Santa Panica ponúka je „len“ nahromadenie, zlúčenie, matematicky chladná, zároveň však kruto presná transkripcia, výpočet (enumerácia) našich viet. Ukazuje tak na vyprázdnenosť jazyka, kódu a ešte hlbšie, na prázdno v nás. Veď stačí pozmeniť kontext, štylistiku, syntax a zdanlivo intelektuálne vety a logické výroky či vedecké „pravdy“ sú zrazu nezmyslom. Nehovoriac o množstve zbytočných slov a viet, ktoré každodenne produkujeme. Pod čiarou autor uvádza, že použil texty z internetových článkov s minimálnymi (aj gramatickými) úpravami, a tiež varianty, ktoré mu ponúkol google prekladač. Autor ich nahromadil ako „odpad“ (človek ich takto devastuje svojim používaním), prehŕňa sa nimi, vyberá a tvorí z nich kompozíciu, nič však neprikrášľuje, nehodnotí.

Panika strašná že zomieram. Panika pri
tornáde. Panika po úspešnom pôrode. Panika
lebo. Panika máme na sklade. Panika ustupuje
tisíce gréckych mužov telefonovali. (s. 60).

Každá časť zbierky je uvedená citátom (napr. od V. Nezvala, P. Éluarda, E. Bruckmeistera a iných). Výstižne a esteticky pomenúvajú ten ktorý celok, ako aj zmysel zbierky či už priamo alebo ironicky (napr. citát od Paula Éluarda: „Největší zázraky se budou dít v obyčejné řeči“, s. 21). Okrem toho citáty vnášajú do nedýchateľného priestoru zbierky trochu kyslíka, závan poézie. Môžeme si položiť otázku, prečo to autor nepovedal takto? Ale to by bola len ďalšia nezmyselná veta, ktorú by sme mohli implementovať do zbierky. Takýto postup už skrátka nie je možný a určite nie v prípade Macsovszkého, pôsobil by prinajmenšom nedôveryhodne, parodicky.

Je potrebné dodať, že medzi riadkami nečítame aroganciu či elitárstvo (hra len pre zasvätených), ani prázdne rebelstvo, autor jednoducho, programovo (aj na ploche celej svojej tvorby) pokračuje vo svojej poetike (či skôr pláne, projekte). V zbierke nájdeme aj početné odkazy na vlastnú tvorbu (básne ako Cvičná panika, Cvičná pitva, Strach z utópie a iné), ktoré možno vnímať aj ako sebairóniu, nadhľad nad vlastnou autorskou metódou, jednohlasne však aj nad jej kritikou. Napr. v básni Cvičná pitva (rovnomenný názov autorovej zbierky z roku 1997) čítame:

Popri učebnici pitevných cvičení aj ufologická.
Literatúra. Pretexty posunul do novej roviny.
Na limity našich komunikačných. A poznávacích
návykov. Nástrojov a šancí. Náčrty textov.
Poznámky k písaniu. Skice skíc. Nie je súdené
nadobudnúť definitívnu podobu. Vždy pôjde len
o pseudodielo. Najmä nezmysly. Podchytávanie. (s. 45)

Možno je rovnako zakliesnený, uväznený v nezmyselných slovách a vetách, frázach a hľadá spôsob ako sa s týmto faktom vysporiadať alebo aspoň naň poukázať. Možno je pre neho rovnako náročná táto hra na písanie, ako následne aj naša hra na čítanie. Dávalo by to zmysel, ale zmysel tu nehľadáme, ten je zrejme niekde mimo jazyka. Prisúdiť takejto tvorbe jednoduchý prívlastok „páčivej“ poézie by bolo, myslím si, nenáležité, od esteticky chladnej variácie netreba očakávať estetický výsledok, možno by nám mohol postačovať zážitok, aj keď vybojovaný, intelektuálny, často však aj vtipný (sarkazmus, irónia, paródia). Alebo inak, môžeme zbierku nazvať skúškou či skôr experimentom s vlastným jazykom (ale pozor, nejde o formálnu hru, veď jazyk, ako hovorí Slovník súčasného slovenského jazyka, je sústava osobitných znakových hodnôt, ktorá slúži ako nástroj vyjadrovania, dorozumievania a ukladania poznatkov v istom spoločenstve), tiež návodom, ako ho (seba) môžeme otestovať. V každom prípade odporúčam zachovať (Macsovszkého) paniku.