Rozhovor Petra F. 'Ria Jílka s Petrem Macsovszkym

PJ: Do literatúry si vstúpil na začiatku deväťdesiatych rokov. Ako si spomínaš na toto obdobie?
PM: Ohromenie z prechodu od jedného režimu do druhého ešte trvalo, najmä nás uchvacoval príval dovtedy nedostupnej literatúry, respektíve pocit, že prv sme nemali prístup k zásadným veciam a teraz musíme všetko dohnať, pretože vlastne začíname na zelenej lúke. Takmer na zelenej, takmer na lúke. Neskôr som totiž zistil, že to bola len moja vlastná ilúzia: do knižníc som predsa mohol chodiť aj prv, okrem toho som pochádzal z južného Slovenska, z dvojjazyčného rodinného prostredia, vďaka čomu som sa mohol oboznamovať aj s tým, čo vychádzalo v Maďarsku. No a klasici ako Dostojevskij, Gogoľ, Tolstoj, Kafka, Mann, Miller boli predsa dostupní v knižniciach i prv a takisto aj celé haldy americkej literatúry – Heller, Fitzgerald, Faulkner a, samozrejme, francúzska literatúra, slovenskí nadrealisti... Klasika predsa obsahuje všetko, čo človek potrebuje vedieť o písaní a živote. Bez ohľadu na spoločenské zriadenie. Novozámocká knižnica bola dvojjazyčná a tak nebol problém vypožičať si v maďarčine Kerouaca alebo antológiu americkej bítnickej poézie. Na mnohé veci som sa pozeral inak už aj pred rokom 1989 než väčšina Slovákov zabetónovaná v jednom jazyku. Bolo to dané zrejme aj tým, že som žil neďaleko maďarských hraníc a často som mohol cestovať do Budapešti, odkiaľ som si potom doviezol maďarské preklady Kunderovho Žartu a Orwellových románov 1984 a Zvieracia farma... Takto som napríklad v lete roku 1988 mohol čítať maďarský preklad Doktora Živaga...A v neposlednom rade tu bol aj vplyv západnej hudby, ku ktorej sa človek v Maďarsku bez problémov mohol dostať. Čiže na vysokej škole som sa už na mnohé veci pozeral inak ako napríklad niekto, kto prišiel z Námestova alebo z Vlkolínca. Tým nechcem povedať, že by za socializmu bolo veselo – veď kto by túžil po prvých májoch, zväzáckych schôdzach, straníckych zjazdoch, letných a jesenných brigádach, despotických telocvikároch, tupých ideológoch, kárnych postihoch, vojenských katedrách, o vojenskej službe a všadeprítomných udavačoch ani nehovoriac... Iba som sa usiloval naznačiť, že v okamihu, keď sa zmenil režim, niektorí z nás – aspoň prostredníctvom kníh – niečo z nadchádzajúceho slobodného sveta už zakúsili. Možno aj preto sme sa s takým nadšením vrhali do „revolučných“ aktivít...

- Tak či onak si šiel iným smerom ako mnohí slovenskí autori; tvoja básnická tvorba sa často označuje ako steril – rezignácia na autenticitu a realitu.
- Môžem povedať len to, že ma nelákalo oboznamovať čitateľa so svojimi psychickými stavmi, detskými traumami, emocionálnymi výkyvmi a eroticko-pijanskými dobrodružstvami. Hľadal som formy, v ktorých som mohol experimentovať. Pátos, zádumčivosť, vykrikovanie existenciálnych právd, to všetko mi pripadalo nedôveryhodné a nudné... Výraz steril neoznačuje moju tvorbu – je to názov pre žáner. Nahradzoval som ním pojem básne, slovo báseň mi nevyhovovalo, ja som predsa nechcel písať básne, nechcel som byť vnímaný ako básnik, ale ako komponista, konštruktér, ktorý sa vyjadruje aj písanou formou. Čudoval som sa, keď kritici či literárni historici napísali, že píšem niečo, čomu sa hovorí steril. Okrem mňa predsa moje textové „asambláže“ nikto nenazýval sterilom; stačí sa pozrieť do Strachu z utópie, niektoré texty majú slovo steril v názve. Neviem o tom, že by nejaký literárny teoretik tento pojem používal aj pred rokom 1994, ale možno sa mýlim, možno mám vo vzdelaní medzery... Podrobnejšie o tom píše Jaroslav Šrank v knihe Nesamozrejmá poézia. Odporúčam ju do pozornosti, keďže tá kniha je čímsi viac než len literárnovednou štúdiou; má širší spoločensko-kritický záber, je správou (ktorej nechýba istý zmysel pre humor a nadhľad) o „turbulenciách“ literárnej recepcie a možno ju vlastne považovať za akýsi dokument o intelektuálnej úrovni slovenského literárneho diania rokov deväťdesiatych a azda i skorších.

- Ako prijal vtedajší literárny život tvoj experiment?
- Pár ľudí ho prijalo ako isté osvieženie. Napríklad Milan Hamada. Bolo to veľmi príjemné, pretože ja som vlastne s nijakým pochopením nepočítal; chcel som len zlomyseľne provokovať, najmä kritiku. Medzi kritiky, ktoré nepochopili moje úsilia, musím však, podľa správnosti, zarátať aj tie pozitívne naladené: naozaj neviem, čo škodí knihe väčšmi: negatívna kritika, ktorá vidí mechanizmus textu správne, alebo pozitívna kritika, ktorá je interpretačne úplne vedľa... Hamada presne pomenoval princíp, na akom pracovali texty v zbierke Strach z utópie. Odhalil ich mechanizmus a bolo zjavné, že mu to spôsobilo radosť. A treba dodať, že s istou podporou som sa stretol už vtedy, keď môj debut existoval len v rukopisnej podobe - vydavateľ Daniel Hevier predo mnou nezabuchol dvere a v liste napísal, že síce netuší, či je toto ešte poézia, ale má také tušenie, že by ten rukopis mal vydať.

- Zlomyseľná provokácia, tak by bolo možné charakterizovať aj tvoju zbierku Súmrak cudnosti, ktorú si napísal pod pseudonymom Petra Malúchová.
- Áno, bolo to ambivalentné podujatie, na jednej strane som parodoval takzvané autentické lyrické prejavy, ale na druhej som tú „masku“ využil, aby som sa trochu pootvoril.

- Zároveň si však doslova zaútočil na feminizmus a mnohé jeho predstaviteľky ti to určite dodnes nezabudli; hral si ženský lyrický subjekt takým spôsobom, že uverili v jeho autenticitu, napriek tomu, z tvojej strany išlo o zábavu.
- Áno? To som si nikdy neuvedomil. Ja o feministických ideológiách neviem nieže takmer, ale vôbec nič. A pritom moja žena sa im vo voľných chvíľach venuje – popri vede, učení, varení, futbale a praní. Že uverili v existenciu Petry Malúchovej je celkom pochopiteľné, veď jej básne sa uverejňovali v sprievode fotografie, ktorú zabezpečil Vlado Balla, za čo som mu vďačný. Bol to maturitný portrét jeho kolegyne z novozámockého úradu práce. No a Malúchovej básne – celé tri roky – sprevádzali do Literárneho týždenníka listy, kde autorka opisovala svoj život a neutešené životné podmienky Slovákov na juhu krajiny. Treba vedieť, že v tom čas Literárny týždenník začínal byť už značne xenofóbny.

- Akým spôsobom sa ťa dotklo nastupujúce obdobie pokusu o totalizáciu kultúrno-politického života? Pocítil si niekedy xenofóbiu, prípadne nejaké obmedzenie za mečiarizmu?
- Xenofóbiu? Priamo od redaktorky Dany Podrackej, ktorej Malúchová adresovala svoje listy, nikdy. No od niektorých redaktorov určite. Nebudem však nikoho menovať, ani toho, ktorý sa považoval za džezmena a dnes brázdi ulice Bratislavy ako úspešný taxikár... A nástup mečiarizmu... Tak to sme ešte žili v naivnom presvedčení, že treba zaťať zuby a vyčkať do ďalších volieb. Ešte sme si neuvedomili, že takýmto prečkávaním možno premrhať nie polovicu, ale rovno aj celý život a že väčšina Slovákov to vlastne aj robí... Necítil som ani publikačné obmedzenia; v tom čase som písaval recenzie do Romboidu a Dotykov, pretĺkal som sa zo zamestnania do zamestnania, pracoval som na jednej zbierke ročne, do politiky som sa nemiešal, nie však z opatrnosti, ale preto, lebo ma nezaujímala a pripadala mi pod dôstojnosť niekoho, kto sa v takej alebo onakej podobe zapodieva literatúrou... Politika je už prefláknutá vec, hviezdne časy čestnosti, bezúhonnosti, veľkých spoločenských ideálov, má už minimálne polstoročia za sebou, vlastne ani prv to asi nebolo ružové, veď o čom asi sú Jesenského Demokrati a ako o politike hovorili grécki a rímski filozofi?! Vlastne stále platí, že je to panské huncútstvo, i keď dnes by bolo možno priliehavejšie povedať, že je to ľudové huncútstvo...

- Tvoja ďalšia kniha Lešenia a laná je vlastne takou osobnou teóriou prózy, ktorej sa začínaš intenzívnejšie venovať od roku 2000. Prečo si vlastne prešiel k próze?
- Lešenia a laná v osobnom rozhovore Fedor Matejov nazval len takými štylistickými cvičeniami, možno to mienil ako výčitku, možno ako výzvu do ďalšej debaty, ale ja som mu pritakal, áno, to sú len také štylistické cvičenia, nič viac, koniec koncov, prečo nie?... S prózou a poéziou je to asi tak, že väčšmi ma bavia vedecké teórie, prípadne teória a dejiny hudby, dejiny výtvarného umenia, texty výtvarníkov... Považujem ich často za vydarenejšie, presnejšie, jadrnejšie ako všelijakú oficiálne uznávanú, ovenčenú, glorifikovanú literatúru - a z tejto pozície sa mi zdá nezmyselné riešiť napríklad to, či moje básne nesmerujú skôr do prózy a prózy zas niekam do poézie... Aj v poézii aj v próze sú určite pravidlá hry, ktoré mi jednoducho nevyhovujú, a tak zostávam kdesi „medzi“, kombinujúc z oboch to, čo sa mi práve hodí.

- Čo tebe osobne dáva vlastná tvorba?
- Ach. Keby si túto otázku položil niekomu, kto žije na Slovensku a píše pre čitateľov, s ktorými má osobný kontakt, jej vyznenie by bolo asi menej dramatické. Ja však žijem mimo Slovenska, a tak tvoje otázka zacieľuje priam zmysel mojej existencie. Aký zmysel má žiť v zahraničí a písať jazykom, ktorému tu nik nerozumie? Jasné: svoje texty posielam na Slovensko a tam aj vychádzajú a z času na čas sa mi dostane do ušú, či aký ohlas tam vyvolali. Ale aj tak mám pocit, ako keby som bol obklopený hrubou sklenou stenou. Preto nie všetky ohlasy počujem zreteľne. Je to zaujímavá, vzrušujúca situácia, v ktorej môžem skúmať seba i tých, čo sú tam, na Slovensku. V čase súčasných komunikačných technológií by však malo byť celkom normálne, ak niekto žije na druhom konci sveta a píše v jazyku krajiny, z ktorej pochádza. Množstvo všelijakých bariér sa už dávno zrútilo, len ľudskej mysli trvá, kým si to plne uvedomí. Ale už začínam odbáčať, však? Mohol by som teda povedať, že tvoriť v slovenčine alebo v maďarčine v krajine, kde sa tieto reči nepoužívajú, naznačuje, že tvorca je mentálne stále spätý s krajinou, z ktorej odišiel. Že skrátka naďalej zostáva Slovákom alebo Maďarom alebo občanom z južného Slovenska; že skrátka je v čudesnej, no nepochybne dobrodružnej, nezaraditeľnej situácii. Čo pre mňa nie je nič nové. Nikdy som sa nevedel zaradiť. Aspoň nie natrvalo. Zaujímavé je, že kým na Slovensku všemožne dávali človeku najavo, že venovať sa literárnej tvorbe je čosi absurdné a hlúpe. Slováci sa svojím spisovateľom vysmievajú. Tu, v Holandsku, v okamihu, keď sa dozvedia, že mám niečo spoločné s literatúrou, okamžite mi začnú prejavovať úctu a obdiv. Čo ma uvádza do rozpakov. Nikomu ani nenapadne zosmiešňovať profesiu spisovateľa. A nezáleží na tom, že nerozumejú jazyku, ktorým píšem... Takže čo mi dáva vlastná tvorba? Poviem to tak trochu romanticky, starosvetsky: keby som nemohol – napríklad aj písaním – realizovať to, čo vo mne vzniká, ochorel by som. Tým nechcem povedať, že písanie je terapia. Nie. Písanie je prevencia. Teda nevyhnutnosť, ako to už toľkí predo mnou povedali. Keď Pišťanek povedal, že písanie ho síce nebaví, ale píše, lebo nič iné nevie, tak možno, hoci aj nevedomky, hovoril vlastne o tejto nevyhnutnosti. Pokiaľ ide o mňa, priznávam, ani ja neviem robiť nič iné, ba možno ani písať neviem až tak vycibrene, no písanie ma baví. Baví, ale nezabáva. A verím, že raz budem môcť písať aj inak, než iba slovensky alebo maďarsky. Písanie je proces, ktorý je len zdanlivo viazaný na nejaký národný jazyk. Ešte viac ako písanie ma baví komunikácia, takže prvotným motívom môjho písania je komunikácia a nie neprestajné dekorovanie národného jazyka... Ale čo ma baví na tvorbe? Neviem. Maďarský filozof Béla Hamvas hovorí, že ten, komu písanie spôsobuje radosť, je vlastne diletant. No ale čím je ten, kto pri písaní myslí na radosť druhých? Vypočítavec? Altruista? Narcis? Obsluhovač čo najširšieho vkusu?

- Hovoríš, že Slováci sa smejú na vlastných spisovateľoch, istým spôsobom si to spravil aj ty v spoločnom románe s Denisou Fulmekovou. V Klebetrománe práve cítiť určitú vypočítavosť a efekt, pretože kvalitatívne sa tento text líši od toho, čo si dovtedy napísal.
- Účelom toho románu rozhodne nebolo zosmiešniť legitímnosť profesie spisovateľa. Áno, možno priznať, že je tam istá vypočítavosť: chcel som si vyskúšať, aké je byť v koži vypočítavca... Žartujem. V skutočnosti väčšina kapitol Klebetrománu sa z nás vyrinula ako v nejakom automatickom cvale. V prvom zanietení nik z nás nemyslel na efekt. Pre oboch z nás to bol experiment, pre každého z iného uhlu pohľadu, každý si týmto počinom overoval čosi iné. A potom: chcel by som, aby každá moja kniha bola iná, aby som nemal identifikovateľný štýl alebo obľúbený žáner... Neviem, či sa mi to aj darí, ale v každom prípade sa necítim dobre v kategórii zaraditeľného, jasne definovateľného spisovateľa. Usilujem sa písať nielen odlišné knihy, ale – napríklad v takzvanej poézii – písať aj odlišné básne v rámci jednej zbierky, rozhodne nie som autor jednej témy a jednej štylistiky, ale opakujem, možno sa mi to až tak nedarí.

- Tento román mal zrejme ďalší dosah, podobne ako Súmrak cudnosti. Andy Turan sa v recenzii v Romboide vyjadril, že je to jeden veľký pľuvanec.
- Jeho postreh bol presný. Naozaj to bol jeden veľký pľuvanec. Ten román chcel byť pľuvancom. Od začiatku sme brali na seba riziko pokleslej literatúry. Keď nám niekto vmietne do očí, že je to brak, tak neviem, čo na to povedať, keď sme ten brak vytvorili vedome. Ale ak raz kritik, hoci aj taký impresionistický ako napríklad Turan alebo ako napríklad ja (moja erudovanosť recenzenta nepresahuje impresionistický prístup), o niečom vie, že je to pľuvanec, prečo sa namáha o tom pľuvanci písať? Alebo azda chce ďalej šíriť slávu pľuvancov? Patrí sa to, keď sa niekto šteluje do roly moralizátora? Ale dobre, odpovedajúc na otázku: Klebetromán mal dosah. Mal veľa dosahov, mnohí sa tam spoznali a neurazili sa, potom boli takí, čo sa urazili, ale po rokoch sa potom opäť odrazili; ďalší dosah bol, že sa o nás dozvedeli aj ľudia, ktorí o nás prv nepočuli. V románe bolo aj moje vtedajšie telefónne číslo, na ktoré mi jedného večera prišla esemeska, myslel som si, neviem prečo, že to so mnou špásuje Turan, ale bol si to ty, takže takýmto spôsobom sme sa zoznámili. Takže aj tento román splnil svoje komunikačné poslanie.

- Áno, spomínam si, bol to môj prvý interaktívny román, heh, ale v poslednom románe Hromozvonár úročíš svoj experiment natoľko, že vytváraš percepčne náročné dielo, až je – jednoducho povedané – nezrozumiteľné.
- Na Hromozvonára som čítal jednu odmietavú recenziu – od Turana, ktorý správne poukázal na opakovanie avantgardných experimentov z dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia. Nepostrehol len to, že v tomto prípade išlo o posun, o reinštaláciu, o prepis čiže akoby komentovanie istých experimentálnych postupov, v tesnej súhre s prvkami súdobej brakovej literatúry. Pokiaľ ide o nezrozumiteľnosť, z priaznivých ohlasov som vyrozumel, že nik nemal problém ten román pochopiť, hoci nie som si istý, kto a akým spôsobom zachytil prítomnosť Račianskej ulice a niektorých reálnych postáv... Skrátka nemám pocit, že by sa s touto „prózou“ čitatelia recepčne nejako krvopotne pasovali, ale možno žijú v ilúzii, že vedia o čo ide, a možno v tej ilúzii žijem ja.

- Ako si vlastne predstavuješ svojho čitateľa?
- Ako si ho mám predstavovať? Keby som si ho nejako predstavoval, tak by som bol asi vypočítavý. Čo by to malo spoločné s tvorivosťou?

- Už niekoľko rokov žiješ v Holandsku. Vnímaš Slovensko stále rovnako?
- Nemôžem povedať, že by bolo pre mňa zrazu nepochopiteľné, čo sa tam deje. Na druhej strane zas isté javy, modely správania, isté spôsoby myslenia, konania, komunikácie, ktoré tam vždy boli dané, zakorenené, zakódované, vidím, takto zvonka, oveľa ostrejšie. Ale nie z pozície nejakej lepšej krajiny, Holandsko rozhodne nie je žiaden raj na Zemi, stretol som Slovákov, ktorí sa na tunajšie pomery trpko sťažovali a všetko slovenské im zrazu pripadalo hrozne ľúbezné. Rozumiem im. Rozumiem Slovákom, ktorí vyrástli v etnicky „čistom“ prostredí a v živote nepocítili, že sú cudzincami vo vlastnej krajine. Rozumiem tomu, že takýmto sa v cudzine vodí ťažšie, ako tým, čo sa cítia cudzincami permanentne. Až tu vidím, akí sme my, čo pochádzame zo strednej Európy, nesmierne emocionálni a vzťahovační. Až tu sa učím chápať, že isté sklony mali naši predkovia pred komunistami, mali ich aj komunisti a ich odporcovia, a majú ich aj dnešné pokolenia. Pochopil som aj to, že je to aj našou vzťahovačnosťou a chúlostivosťou, že si tú slobodu, ktorá nastala po roku 1989, nevieme naplno vychutnávať. Za komunistov vládla ideologická cenzúra, dnes je tam cenzúra trhu. A komunistickú cenzúru pomaly vystrieda katolícka. Možnosti, ktoré tieto cenzúry poskytujú, sa aj hojne využívajú. Ľudia sa vyhovárajú buď na ideológiu alebo na trhové princípy, len aby nevyšlo najavo, že konajú pod vplyvom negatívnych emócií. Život v strednej Európe naďalej ovládajú opatrnosť a hypochondria, ktoré na západniara zavše pôsobia ako intelektuálna zádumčivosť či dajaká exotická, aristokratická maniera, pričom ide len o nezmyselné komplikovanie každodennej komunikácie... Slovákom (a vlastne i Maďarom) nemohúcnosť, malátnosť a mľandravosť asi vyhovujú, nič proti tomu nepodniknú a radšej sa budú sťažovať a nariekať, fňukať, že síce chceli by žiť inak, ale že treba prihliadať na momentálne podmienky a že vlastne bude lepšie, keď sa nič nebude meniť.

- Aké sú momentálne tvoje literárne aktivity?
- Dokončujem román Mykať kostlivcami. Zapisujem si básničky, po slovensky i po maďarsky, podľa toho, kedy mi ako napadnú. Prekladám maďarských básnikov pre maďarské číslo Revue svetovej literatúry.

- O čom je tvoj pripravovaný román?
- Môj román chce byť akýsi súpis toho, čo som sa doteraz nikdy nepodujal spísať. Čiže akási autobiografia, plná vymyslených faktov. Odohráva sa – ako inak – v Holandsku. Aj táto próza má byť pokusom písať inak ako doteraz. Tvárim sa v nej síce vážnejšie, než je obvyklé, no niekedy veru neviem, či medzi riadkami opäť nečíha nejaký ten nespratný Krampus.