Na Ukrajine spomínajú na jedného z lídrov literárneho a umeleckého obrodenia 20.–30. rokov 20. storočia, zakladateľa mnohých literárnych zoskupení, ktorý v Charkove 13. mája 1933 ukončil svoj život samovraždou. Reč je o spisovateľovi Mykolovi Chvyľovom (1893–1933). Ide o jednu z najtragickejších osobností ukrajinskej literatúry. M. Chvyľovyj sa usiloval v literatúre o nové slovo, o novú myšlienku spoločenského vývoja Ukrajiny. Mal iluzórnu predstavu – vteliť v komunistickej Ukrajiny národné obrodenie.

Bez poznania tvorby M. Chvyľového ťažko si predstaviť súzvuk ukrajinskej literatúry 20.–30. rokov minulého storočia s modernými tendenciami európskej literatúry. Tvorba ukrajinského spisovateľa M. Chvyľového je aj dnes zaujímavá, ba dokonca mnohých priťahuje a intriguje. Z jeho strany totiž šlo o približovanie sa k modernej európskej literatúre. Mnohí literárni kritici, literárni vedci sa zhodli v jednom: literárny vedec Hryhorij Hrabovyč napríklad pripomína, že základný problém ukrajinského modernizmu spočíva v tom, že od samého začiatku bol rukojemníkom ideológie; literárny historik Jurij Ševeľov (1908–2002) o tomto zložitom období vývoja ukrajinskej literatúry napísal: „Iracionálna viera vo svetlú budúcnosť zachránila tých, ktorí šli s revolúciou. U Chvyľového, Tyčynu sa stony zúfalstva striedali s nadšenými chválospevmi svetlým zajtrajškom.“ . Literárna vedkyňa Solomija Pavlyčko (1958–1999) tvrdila, že v prípade Chvyľového máme do činenia s „pomätenou vierou“, na ktorú možno zomrieť. A naozaj z rozčarovania Chvyľovyj aj zomrie... Iní zasa navrhujú desakralizovať mýtus o 20. rokoch a M. Chvyľovom a zameniť ho nezaujatým a hĺbavým poznaním, lebo osobnosť Chvyľového sa nevmestí do tohto príliš tesného politického mýtu. Tieto tvrdenia svedčia o tom, že nemôžeme analyzovať M. Chvyľového bez toho, aby sme obišli jeho politické názory.

Zastavme sa v 20. rokoch, v čase, keď Mykola Chyľovyj uvádza do života politiku „ukrajinizácie“, vystupuje proti rusifikácii a osvetárskemu smerovaniu ukrajinskej kultúry. Pojednávajú o tom jeho pamflety Heť vid Moskvy! (Preč od Moskvy!), Ukrajina čy Malorosija (Ukrajina alebo Malorusko), Orijentacija na psycholohičnu Jevropu (Orientácia na psychologickú Európu). V týchto pamfletoch si autor položil niekoľko otázok, ktoré ešte aj dnes rezonujú v ukrajinskej spoločnosti:

„Pred nami stojí otázka, na ktorú zo svetových literatúr sa budeme orientovať? V žiadnom prípade nie na ruskú. Od ruskej literatúry, od jej živlu musí ukrajinská poézia utiecť čím skôr. Ide o to, že ruská literatúra nás veľmi ťaží ako hospodár, ktorý priučil psychiku k otrockému epigónstvu.“

„Keď ukrajinská spoločnosť zosilnie, nezmieri sa so svojím faktickým hegemónom – ruským konkurentom. Musíme sa okamžite postaviť na stranu mladej ukrajinskej spoločnosti, ktorá stelesňuje nielen dedinčana, ale aj robotníka a takýmto spôsobom navždy skončiť s kontrarevolučnou myšlienkou vytvoriť na Ukrajine ruskú kultúru.“

„Európa – to je skúsenosť mnohých storočí. To nie je tá Európa, ktorej Spengler predpovedal „súmrak“, nie tá zahnívajúca Európa, ktorú nenávidíme. To je Európa grandióznej civilizácie. Európa Goetheho, Darwina, Bayrona, Newtona, Marxa a t. ď. To je tá Európa, bez ktorej sa nezaobídu prvé falangy ázijskej renesancie.“

Na jeho pamflety a román Vaľdšnepy (Sluky) ostro reagovala vtedajšia sociálno-vulgárna literárna kritika. Za tieto názory bol Chvyľovyj kritizovaný najvyššími straníckymi predstaviteľmi a ich prisluhovačmi. Výrečne o tom napríklad rozpráva vedecko-dokumentárne vydanie Poljuvannja na Vaľdšnepa. Rozsekrečenyj Mykola Chvyľovyj (Poľovačka na Sluku. Odtajnený Mykola Chvyľovyj; zostavil Jurij Šapoval, vyšlo 2009 v kyjevskom vydavateľstve Tempora).

Vráťme sa k jeho literárnej tvorbe. Debutoval v roku 1921 básnickou zbierkou Molodisť (Mladosť). O rok neskôr vychádza druhá zbierka poézie Dosvitni symfoniji (Symfónia pred úsvitom). V prvých jeho básnických zbierkach cítiť vplyv neoromantizmu a impresionizmu. Aj keď literárna kritika pozitívne prijala jeho poéziu, predsa len výraznejšie sa prejavil v próze. V roku 1923 Mykola Chvyľovyj sa predstavil ako prozaik, keď vychádza jeho zbierka poviedok Syni etjudy (Modré etudy). O dva roky neskôr literárny vedec Oleksandr Bileckyj nazval ho „zakladateľom naozajstnej novej ukrajinskej prózy.“ V tejto súvislosti nemôžeme nespomenúť poviedku Ja (Romantika). Je to vlastne o tragédii humanizmu, ktorá je prinesená ako obeť utópii. Je to dielo o zločine bez trestu. A už spomínaný O. Bileckyj o nej napísal, že svojou silou nemá analógiu v novej ukrajinskej próze. V strede pozornosti jeho prozaických diel je vzťah človeka k revolúcii. Je to o človekovi, ktorý spoznáva tragiku bytia vo vtedajšom svete.

Mykola Chvyľovyj a Česko
V roku 1925 do Prahy pricestovala trojčlenná delegácia ukrajinských spisovateľov – P. Tyčyna, O. Dosvitnij, V. Poliščuk. Lenže ako poznamenal popredný český ukrajinsta Orest Zilynskyj (Nové cesty k k vzájemnému poznaní // Sto padesát let česko-ukrajinských literárnych styků (1814–1964), Svět Sovětů, Praha, 1968), táto delegácia mala pricestovať do Prahy v zložení: P. Tyčyna, M. Chvyľovyj, V. Sosjura.

Poviedka Mykoly Chvyľového Kit v čobotjach (Kocúr v čižmách) vyšla v českom preklade Kocour v botách v pražskom Rudom práve (10, 13., 20.10.1929, č. 211, s. 9–10, 217, s. 7–8, příl. Dělnická besídka). Pražské Rudé právo zaiste zintrigovala hlavná postava tejto poviedky – revolucionárka. Mykola Chvyľovyj ako jeden z predstaviteľov neoromatnizmu približuje hlavnú postavu práve v romantickej podobe. Český preklad tejto poviedky mohol priniesť prekladateľovi (v novinách sa jeho meno neuvádza) mnohé problémy, lebo jazykový živel poviedky spája vysokú nadnesenosť s ľahkou iróniou. Jazykovo-štylistické zvláštnosti originálu boli tvrdým orieškom pre českého prekladateľa, najmä pri hľadaní tak zvaného „jazykového kľúča“. Dnes sa na český preklad spomínanej poviedky dívame len ako na historicko-literárny fakt.

S menom M. Chvyľového sa stretneme aj na stránkach Slovanského přehledu. V. Charvát roku 1929 (č. 21, s. 337–347) publikuje článok Ideové směry v ukrajinské sovětské literatuře. Príspevok približuje spoločensko-politickú a kultúrnu situáciu, ktorá zavládla medzi ukrajinskými spisovateľskými zoskupeniami v Kyjeve po roku 1917. Spomína sa tu aj M. Chvyľovyj v súvislosti s literárnym zoskupením Pluh. V. Charvát prízvukuje, že M. Chvyľovyj videl v masovosti Pluhu nielen politické aspekty, ale aj prejavy meštiackej ideológie a zapochyboval, či spisovateľ, ktorý píše pre masy môže vytvoriť nové umelecké hodnoty.

Časopis Slovanský přehled (1933, č. 25, s. 180–181) prináša správu o smrti M. Chvyľového. Príspevok však vychádza za rámec nekrológu. Smrť Mykoly Chvyľového bola symbolom krachu ideológie ukrajinského nacional-komunizmu a vlastne aj nenaplnením ukrajinského národného obrodenia v 20.–30. rokoch 20. storočia.