Svoje životy žijeme ako príbehy a tak sa ich snažíme aj pochopiť. Kľúčový pre pochopenie minulosti je však kontext, v ktorom sa príbeh odohráva. „Kontext svého osobního příběhu máme předem nastavený velkým příběhem naší společnosti.“ A práve preto je pre mladých tak ťažké pochopiť životy staršej generácie. Absencia kontextu zároveň umožňuje veľmi ľahko odsúdiť, verejne alebo súkromne, kohokoľvek, kto buď priamo spolupracoval so zaniknutým režimom, alebo je len podozrivý z možnej spolupráce.

Jedným z možných významov knihy Proč tak snadno..., od sociológa Iva Možného, je v pamäti. Nezabudnúť, neustále obnovovať a rekonštruovať spomienky. Porovnaním predchádzajúceho stavu s dnešným objaviť procesy, ktoré prebehli medzitým. Kniha totiž neopisuje len dôvody, pre ktoré mala zamatová revolúcia pomerne hladký priebeh. Z dnešného pohľadu ukazuje východiskové body, z ktorých prudko vyštartovali spoločenské procesy v ústrety turbulentným deväťdesiatym rokom. Materiálna úroveň u vybraných skupín obyvateľstva vzrástla masívne, u iných menej, disponujeme však aj vyšším stupňom dôvery, takej dôležitej pre demokraciu a občiansku spoločnosť?

Možný bez moralizovania zdôrazňuje pojem dôvera a zodpovednosť. Narába s nimi jednoducho ako s analytickými kategóriami a odhaľuje mechanizmy ich fungovania v socialistickej spoločnosti. Možno výstižnejšie je nazvať ich mechanizmami nefungovania. Diskreditácia podstaty dôverovania vyplýva z pokrivených ekonomických a sociálnych väzieb bola závažná a masovo akceptovaná. Zaužívané úplatkárstvo, od štátnych úradníkov až po zdravotné sestry a lekárov, klientelizmus a rodinkárstvo patrili medzi štandardné formy nadobúdania nielen majetku a tovaru, ale predovšetkým sociálneho statusu.

Dovoľujem si povedať, že predpokladom občianskych cností, medzi ktoré patrí aj dôvera a zodpovednosť, je sloboda. Nadobudnutie slobody po novembri 1989 mnohých prekvapilo, iných dezorientovalo, ďalších motivovalo k skutkom rôznej povahy. Sloboda bola zrazu multifunkčný nástroj, s ktorým však málokto vedel narábať. Sloboda bez morálky podporuje dravosť v tom drsnejšom slova zmysle. V medziľudskej komunikácii, v cieľoch, ktoré začali jednotlivci sledovať a v spôsoboch, akými sa prepracovali k týmto cieľom, sa sprítomnil prvok zrady, možnosti podvodu. Klamstvo sa predpokladalo ako bežný jav. Spoločnosti ako celku to, samozrejme, bránilo vo vývoji. Bola čiastočne uzavretá do seba, do veľkej miery „chránená“ pred vonkajším a vnútorným imaginárnym nepriateľom. Rozhodne nepriťahovala určité typy cudzincov – napríklad investorov. Iné skupiny cudzincov však prichádzali a naďalej prichádzajú dennodenne: imigranti.

Socializmus má aj svoje dlhotrvajúce následky. Kombinácia nepriaznivého demografického vývoja, zložitého začleňovania imigrantov do hlavného prúdu spoločnosti s čoraz ťažšie definovanou morálkou násobí problémy, na ktoré nie sú pripravené nielen politické a iné elity, ale ani obyčajní ľudia. Možný upozorňuje, že je prirodzené, ak má demokracia chyby. Očakával sa od nej pohyb smerom k dokonalosti a zatiaľ pozorujeme častokrát mnohé resentimenty, ľahostajnosť, hnev a rezignáciu.

Všetko vyššie spomenuté sa odohrávalo na pozadí zápasu o postavenie rodiny. Sila rodiny v socializme spočívala vo veľkej miere v sieťach, ktoré vytvárala a zároveň v nich bola zasadená. Strýko na súde mohol nečakane pomôcť a sesternica v potravinách dokázala prednostne získať nedostatkový tovar. Náklady vyplývajúce z protekcionizmu, tieňovej ekonomiky a rozkrádania nevyhnutne musel znášať štát. Rozhodne to nebola žiadna win-win kooperatívna stratégia, kde víťazmi sú všetky zúčastnené strany. Občan do istej miery bohatol a s ním aj jeho rodina. Štát strácal vždy. A v mnohých oblastiach to bolo aj poriadne vidno: povestné „akcie Z“, školy s popoludňajším vyučovaním, tovar skrývaný pred očami zákazníkov v bezpečí skladu, respektíve trvalá neprítomnosť určitého druhu tovaru atď.

Kniha Proč tak snadno... sa odvoláva na esejistickú tvorbu, ktorá umožňuje autorovi širší záber a veľmi dobre sa číta. Niektoré pasáže majú aj podobu aforizmov a literárnu formu, čomu zodpovedajú aj presahy do citácií napríklad od Bohumila Hrabala, Jána Wericha a Ludvíka Vaculíka. Veľký priestor tiež venuje aplikovaniu pozorovaní archaických trhov na socialistickú spoločnosť, opierajúc sa o výskumy francúzskeho sociológa Pierra Bourdieuho. Paralely sú naozaj zarážajúce.

Hoci Ivo Možný píše, že zámerne neuplatnil predkladanú esej na Slovensko, pretože slovenskú spoločnosť považuje za sociálne odlišnú, jeho analýzy sú do veľkej miery použiteľné práve aj na Slovensko. Pretože rovnako pre obe spoločnosti platí jeho postreh „Zajisté, na mizinu jsme přišli, ale daleko spíše šlo o bankrot sociální než ekonomický“.

Aktuálnosť knihy v súčasnosti nie je iba tendenčná, daná výročím. Sociálny kapitál, ktorého súčasťou sú aj dôvera, zodpovednosť a sociálne siete, totiž treba neustále obnovovať a zveľaďovať. A predovšetkým to oplatí o historickej, kultúrnej a individuálnej pamäti.