Dinu Flămând (1947), odchovanec sedmohradského klužského literárneho okruhu, koncentrovaného okolo študentského univerzitného časopisu Echinox, patrí od začiatku 70. rokov 20. storočia medzi stálice rumunskej poézie. Ale nielen: na konci 80. rokov totiž Flămând z politických dôvodov odišiel do francúzskeho exilu, kde publikoval eseje a pôsobil ako novinár, korešpondent rádia BBC a Slobodná Európa, neskôr redaktor rumunskej redakcie Radio France Internationale. Po návrate do Rumunska sa vrátil i k písaniu, opäť publikuje vlastnú poéziu, často v dvojjazyčných rumunsko-francúzskych vydaniach. Flămând od začiatku svojej spisovateľskej kariéry pôsobí aj ako prekladateľ, najmä zo španielčiny, portugalčiny a francúzštiny; na konte má široký diapazón prekladov diel autorov ako Fernando Pessoa – kvôli ktorému sa naučil po portugalsky –, Philippe Sollers, Jorge Semprun, Samuel Beckett, Jean-Pierre Siméon, Pablo Neruda, César Vallejo…

V jednom rozhovore Dinu Flămând povedal, že preklad je najlepšie a najhlbšie čítanie. Navyše s ironickou nadsázkou podotkol, že autorov by najradšej zhltol, veď je predsa „hladoš“ (čím odkazoval na svoje priezvisko, flămând znamená po rumunsky „hladný“). Každopádne, podľa jeho vlastných slov, k samotnému prekladaniu sa dostal ešte ako študent, no bol mu oporou najmä v momentoch, keď si uvedomil, že sa mu už nechce bojovať s komunistickou cenzúrou o každú jednu metaforu, čo sa mu videlo nedôstojné. Preklady zo svetovej literatúry sa však odrazili aj v jeho vlastnej tvorbe, ktorú urobili mnohotvárnejšou, odvážnejšou, obojsmerne otvorenejšou svetu.

Český preklad z poetického diela Dina Flămânda s názvom Život na zkoušku uskutočnila etablovaná a poučená prekladateľská trojica – Mircea Dan Duță, sám rumunsko-český básnik, Jarmila Horáková a Libuše Valentová, obidve vynikajúce znalkyne súčasnej aj minulej rumunskej literatúry a zároveň jej neúnavné prekladateľky a propagátorky. Český výber z autorovej tvorby mapuje jeho zbierky, ktoré vyšli v rokoch 1983–2020. Podotýkam, že na Slovensku sme sa s prekladom Flămândových básní stretli len raz, a to v roku 1981, kedy Libuša Vajdová v spolupráci s Ivanom Mojíkom v rámci svojho občasného bloku v časopise Revue svetovej literatúry predstavila najsúčasnejšiu rumunskú poéziu úvodnou štúdiou a niekoľkými básňami od viacerých básnikov. Flămânda uviedla tromi básňami práve z jeho skorších zbierok. Preklad časti Flămândovho básnického diela, ktorý ponúka české prekladateľské trio, teda akoby nadväzoval na slovenské ukážky: začína presne tam, kde sa ony zastavili. Ukazuje básnikov vývin od jeho mladých, no už zrelých rokov, až po súčasnosť. Musím konštatovať, že tento koncept sa vydaril. V básňach zo zbierky Stav obležení z roku 1983 stretávame ešte štylizovaný, trochu manieristicky uvažujúci subjekt, ktorého okrem pocitu človeka ako spoločenskej (a teda aj politickej) bytosti, čo si nad priepasťou výťahovej šachty musí sám držať lano, trápi aj (samoúčelná?) úloha poézie a jej tvorcov:

„Poezie je orgán, jenž si vytváří svou nezbytnost,
obrovský strom dusící se pod inflací listí…“ (s. 8)

„Pochválena buď – básni bez tématu – a pochváleno buď
tvé uvíznutí na místě
a tvoje očekávání i tvá bezmoc.“ (s. 17)

Pocity predčasného, rýchlo sa približujúceho či zároveň existujúceho konca – „posmrtnej mladosti“ –, umocňované sivosťou mestského prostredia, pôsobia aj v tých najintímnejších momentoch milovania, spania. V tejto zbierke je autor ešte stále spojený so svojím rurálnym sedmohradským rodiskom, ktoré priestorovým aj časovým odstupom naberá mystické črty. 

Básne z druhej prezentovanej zbierky Život na zkoušku (1998) ukazujú Flămânda v omnoho politickejšej, angažovanejšej, dalo by sa povedať spoločensky naliehavejšej polohe. Spôsobil to fakt, že zbierka obsahuje jednak pôvodné ne(auto)cenzurované básne z predchádzajúcej knihy aj básne, ktoré sa do nej vôbec nemohli dostať, jednak, a to je ešte zreteľnejšie, básne z francúzskeho exilu: 

„Paříž
šklebí se osamělostí,
což je začátek zbídačení vesmíru
hotel konečná, má poslední děloha…“ (s. 35)

Pocity a vnemy exulanta v Paríži, citlivého tak na anonymných ľudí, ako aj na známych literárnych predchodcov s podobnou skúsenosťou ukazujú clivého, empatického hrdinu, ktorý teraz pozoruje, resp. číta s poučenosťou, ak chceme múdrosťou, akou ešte v predchádzajúcej zbierke nedisponoval.

Svetovosť, o ktorej som písala vyššie, je čitateľná najmä v prekladoch z nasledujúcich zbierok Tagy (2002), Zahrady (2005), Prostřední chlad (2006), Jaro v Praze (2017), Člověk s veslem přes rameno (2020). Autor v nich naplno prejavuje kvality reflexívneho lyrika, ktorý v básňach preciťuje, ale najmä uvažuje. Témy sa rôznia – úloha poézie, plynutie času, láska, nedokonalosť slova, spomienky na detstvo –, no ako je napokon prirodzené, stýkajú sa s témami svetového umenia, čo autor explicitne doznáva v básňach ako Emigrant Odysseus, Holan, Petrarca na avignonském nádraží, Semana Santa, Jaro v Praze. Časté sú motívy hľadania výrazu pre javy a stavy, ktoré sa dajú definovať jedine svojou negáciu, tým, čím nie sú: 

„pro poezii jsou slova pouhou náhodou
v plesnivé básnickosti…
větší roli mají váhavá sblížení
a šokující průniky“ (s. 56)

„přetrváváš
a lituješ čekání
z doby kdy ses těšil
že ti život přinese správnou chvíli“ (s. 58)

Flămând je v novších zbierkach čoraz naratívnejší, viaceré básne dosahujú plochu krátkych poviedok, ponúkajú do istej miery dejovosť, vždy zdvojovanú obraznosťou a silnou reflexívnosťou.

Český preklad Flămândových básní je jasný a civilný, čo napomáha jednak plynulosti, „čítavosti“, ale aj ich pochopeniu. Jeho kolektívnosť sa neodráža v štýle či slovníku básnického jazyka. Abecedné zoradenie prekladateľského tria na titulnej strane knihy chápem ako kolegiálne gesto, každopádne by som považovala za korektnejšie poradie zohľadňujúce proporcionalitu preložených básní či koordinačnú funkciu aktérstva. Jedinou slabinou zbierky sa mi vidí chýbanie doslovu. Zadná obálka aj záložky knihy sa tento nedostatok snažia napraviť: autora sumárne predstavujú, no čitateľstvu by isto padla zadobre širšia kontextualizácia autora či už v domácej rumunskej básnickej tradícii, alebo v jeho nadväzovaní na svetovú literatúru. Nemenej zaujímavé sa mi zdá uvedenie Dina Flămânda do spoločnosti českej prekladovej tvorby z rumunčiny. Českí prekladatelia a prekladateľky totiž nielen v poslednom čase, dá sa povedať systematicky a neúnavne, predstavujú rumunskú poéziu knižne aj časopisecky: Život na zkoušku je Flămândovou knižnou premiérou v českom jazyku. Myslím, že nielen mňa by zaujímali motivácie, kontexty jeho „českej životnej skúšky“.