K tým ukrajinským spisovateľom, ktorých život a tvorba boli späté s Československom, patril aj Spyrydon Čerkasenko (1876–1940). Keď si v týchto dňoch pripomíname 140. výročie narodenia S. Čerkasenka, musíme konštatovať, že je ešte stále dosť podlžností voči tomuto talentovanému spisovateľovi.

V jednej zo svojich básní porovnáva svoj osud s „mŕtvolným nešťastím“. A to tým, že sa ocitol ďaleko od rodnej Ukrajiny. Osud sa s ním naozaj nemaznal. Už sa nevrátil domov.

Narodil sa na juhu Ukrajiny (Novyj Buh, Chersonská oblasť). Po skončení štúdií učiteľoval. Od roku 1910 žil v Kyjeve. Spolupracoval s novinami, časopismi, venoval sa príprave učebníc, pracoval v divadle Mykoly Sadovského. V roku 1919 z príkazu vlády Ukrajinskej ľudovej republiky odchádza do Viedne vo veci vydávania ukrajinských učebníc. Cudzina mu bola macochou. Nenachádza spoločnú reč s vtedajšou ukrajinskou politickou emigráciou vo Viedni. V roku 1923 odchádza do Užhorodu, kde ho osud znovu zviedol so Sadovským, ktorý viedol divadlo na vtedajšej Podkarpatskej Rusi. Taktiež spolupracuje so spoločnosťou Prosvita. Aktívne sa zapája do kultúrneho, divadelného a literárneho života. Tu vytrval až do roku 1929. Ale aj odtiaľ je nútený odísť. Usadil sa v Horních Černošicích pri Prahe. V Československu ho osud najväčšmi spojil s básnikom Oleksandrom Olesom (1878–1944). V roku 1939 dostáva smutnú správu o smrti svojho syna, ktorý bojoval za ukrajinskú štátnosť v časoch Karpatskej Ukrajiny.

Zomiera 8. februára 1940 v Černošicích. Pochovaný je na Olšanskom cintoríne v Prahe.

Spyrydon Čerkasenko bol autor 30 zbierok poézie, poviedok, dramatických diel, románov. Posledná kniha (výber z diela) vyšla v sovietskej Ukrajine v Charkove v roku 1930. Odvtedy až do začiatku 90. rokov bol vylúčený z literárneho procesu. A pritom mu patrí prvenstvo v ukrajinskej literatúre čo sa týka umeleckého zobrazenia života doneckých baníkov.

Poetiku Čerkasenka môžeme vtesnať do rámca ukrajinského romantizmu a symbolizmu. Predstavil sa ako lyrik, ako tvorca jemných akvarelových a zhudobnených obrazov; intímna lyrika, prírodná poézia, občianska a urbanistická poézia – taký je tematický diapazón jeho poézie. Čo sa týka urbanistickej poézie, ide skôr o sociálne a morálne kontrasty života súčasného mesta. Napríklad cyklus Usmich mista (Úsmev mesta) je venovaný bohémskemu životu nočného mesta, lenže v tomto prostredí sa jeho lyrický hrdina cíti osamelý.

Už v začiatkoch svojej literárnej tvorby sa Čerkasenko venuje aj próze. Písal poviedky, črty, fejtóny. Prínosom bol jeho cyklus poviedok pre deti – zbierka Maleňkyj horbaň (Malý hrbáč, 1912). Banícka tematika rezonuje v zbierke Vony peremohly (Zvíťazili, 1917). V Černošiciach napísal Pryhody molodoho lycarja. Roman z kozackych časiv (Príhody mladého rytiera. Román z kozáckych čias, napísal 1934, vyšlo 1937 vo Ľvove).

Najväčšiu slávu zažil ako dramatik. Dramatickou tvorbou sa zaoberal systematicky. Je autorom vyše dvadsiatich pôvodných diel a dramatických diel, v ktorých spracoval cudzie sujety. Z ranných dramatických diel bola úspešnou Churtovyna (Metelica, 1908). Najväčšie úspechy zaznamenali divadelné hry: Kazka staroho mlyna (Rozprávka starého mlyna, 1913), tragédia Pro ščo tyrsa šelestila… (O čom šumela kavyľ…, 1918). Z ďalších divadelných hier hodno spomenúť: Večirnij hisť (Večerný hosť, 1924), Smich (Smiech, 1924), Lisovi čary (Lesné čary, 1924), Bidnyj Lesko (Biedny Lesko, 1926), Chaj žyve žyttja (Nech žije život, 1930), ktoré majú dobrodružný sujet a sú určené mladému divákovi. Bohatá je aj jeho dramatická tvorba, ktorá je venovaná historickej tematike.

Dramatické diela Čerkasenka odzrkadľujú umelecké hľadanie v ukrajinskej dramatickej tvorbe v prvej polovici minulého storočia.

Čerkasenko sa venoval aj umeleckému prekladu. Napríklad v čase svojho pobytu v Zakarpatsku vychádza v časopise Pčilka skrátený variant prekladu diela Waldemara Bonselsa (1880–1952) Včielka Maja (Die Biene Maja und ihre Abenteuer, v 70. rokoch sa stala predlohou pre známy japonský animovaný seriál).

Tvorba Čerkasenka sa po čase znovu vrátila k ukrajinskému čitateľovi. Je to jeden z momentov obnovy historickej pamäte Ukrajincov a zároveň aj dotvárania celistvej predstavy o ukrajinskom literárnom procese.