Na jednom z najväčších medzinárodných literárnych festivaloch – Mesiaci autorského čítania – sa schádzajú spisovatelia, čítajú svoje diela, úryvky zo svojej tvorby a to všetko paralelne v piatich mestách Európy – Brno a Ostrava (Česko), Košice (Slovensko), Vroclav (Poľsko), Ľviv (Ukrajina). Čestným hosťom tohtoročného festivalu bolo Španielsko.

Začiatkom júla v Košiciach privítali počas Mesiaca autorského čítania ukrajinského spisovateľa Andreja Kurkova (1961). Ide o ukrajinského spisovateľa ruského pôvodu a jedného z najpopulárnejších ukrajinských spisovateľov v zahraničí. Je autorom vyše dvadsiatky kníh (románov a knižiek pre deti), vyše dvadsiatich scenárov umeleckých a dokumentárnych filmov. Diela Kurkova sú preložené do takmer štyridsiatich jazykov vo vyše 60 krajinách sveta. V roku 2010 v českom preklade Milana Dvořáka vyšiel román Kurkova Tučňák a smrt.

iLiteratura: Ešte stále sa stretávame s vyjadreniami o tom, aký ste, alebo skôr, čí ste vlastne spisovateľ.
Andrej Kurkov: Považujem sa za ukrajinského spisovateľa, ktorý píše po rusky, hoci knihy pre deti už píšem aj v ukrajinčine. Som teda jeden z mnohých ruskojazyčných spisovateľov na Ukrajine. Môžem sa nazývať ukrajinským spisovateľom už aj preto, že sa moje knihy nevydávajú a nepredávajú v Rusku už po druhýkrát od roku 2008.

iLiteratura: S čím ste zavítali na tohtoročný Mesiac autorského čítania? Čo ste pripravili pre nášho poslucháča?
Andrej Kurkov: Román, z ktorého budem čítať úryvok, je v Rusku oficiálne zakázaný.

iLiteratura: Zaujímavé. Kniha „non grata“. O ktorý román sa jedná?
Andrej Kurkov: Ostannja ljubov prezydenta (Posledná prezidentova láska). Prvé vydanie vyšlo v marci 2004, teda pol roka pred Oranžovou revolúciou. Posledná prezidentova láska je príbeh obyčajného Ukrajinca, ktorý sa náhodou stane v roku 2011 prezidentom, v roku 2013 ho otrávia, objaví sa uňho kožné ochorenie. V románe je postava – Vladimír Putin, ruský prezident s krátkymi prestávkami do roku 2016. Keď som písal tento román, roky 2011, 2016 boli v nedohľadne.

iLiteratura: Táto vaša „predvídavosť“ zaiste vyvolala neobyčajný záujem...
Andrej Kurkov: V januári 2005 pozvali ma dvaja generáli SBU (Služba bezpeky Ukrajiny – Bezpečnostná služba Ukrajiny – pozn. iLiteratura) na kávu s koňakom Hennessy, pretože môj prezident Ukrajiny Bunin v románe stále pije Hennessy. Chceli teda vedieť, či nemohol niekto využiť moju knihu ako scenár k otráveniu Juščenka.

iLiteratura: Aká bola vaša odpoveď?
Andrej Kurkov: Vysvetlil som im, že ľudia, ktorí profesionálne otrávia iných, čítajú iba profesionálnu literatúru, a nie romány.

iLiteratura: Zažili ste iba nepríjemné situácie v súvislosti s týmto románom?
Andrej Kurkov: V apríli 2005 na Parížskom knižnom salóne som prezentoval francúzsky preklad tohto románu. Do mesta Cognac ma pozval pán Hennessy. Pochopil, že v románe som urobil ohromnú reklamu jeho koňaku. Nuž sme spoločne popíjali Hennessy. Od tých čias sme priatelia. Pán Hennessy číta moje romány vo francúzštine a pravidelne mi posiela koňak.

iLiteratura: Vráťme sa však na Ukrajinu. Povedali ste, že celý príbeh nezávislej Ukrajiny je akoby príbehom cesty k súčasnej tragédii. Čo ste pod tým mysleli? Kde treba hľadať príčiny takéhoto stavu?
Andrej Kurkov: Ukrajina nemala humanitárnu politiku, ktorá by zjednocovala všetky regióny v jeden národ. Poviem vám svoju vlastnú teóriu, ako sa dá ľahko a rýchlo vysvetliť to, čo sa stalo. Ozajstný štát – to je jeho päť priestorov, ktoré sú vždy zhodné vo svojich hraniciach. Hlavný priestor – geopolitický. Sú to hranice krajiny. Druhý priestor – finančný. V tomto priestore sa platí jediným platidlom, na Ukrajine hrivnou. Tretí – ukrajinská legislatíva, ktorá platí vnútri Ukrajiny, vnútri jej hraníc. Potom sú dva priestory, ktoré sa nikdy nezhodovali s hranicami Ukrajiny – sú to informačný a kultúrny priestor. Napríklad na Donbase, kde sú dnes najstrašnejšie udalosti. Platili tu hrivnou, držali sa ukrajinských zákonov, ukrajinskej legislatívy, ale sledovali ruskú televíziu, čítali ruské noviny a neustále pozývali k sebe predstaviteľov ruskej kultúry, pritom takmer nič nevedeli o ukrajinskej kultúre.

iLiteratura: Čo treba urobiť, aby sa to zmenilo?
Andrej Kurkov: Teraz treba 10–15 rokov humanitárnej politiky, aby konečne vznikol politický národ Ukrajiny.
Najväčšou obeťou sa stal krymskotatársky národ. Krymskí Tatári majú osemdesiat spisovateľov, ktorí píšu v krymskotatárskom jazyku. Za dvadsať päť rokov nebol preložený žiaden román krymskotatárskeho spisovateľa. Vyšli iba dve neveľké antológie, aj to nízkym nákladom. A pritom táto literatúra je súčasťou literatúry Ukrajiny, a tak aj zostala neznámou na Kryme. Teraz, keď im ponúkli, že ich budú vydávať v ukrajinčine, boja sa represálií zo strany Rusov, lenže Rusi ich tiež nechcú prekladať.
Nachádzame sa na začiatku zložitého príbehu, ktorý sa začal Euromajdanom, a nie je celkom jasné, kde sa tento príbeh skončí. Väčšina Ukrajincov si želá, aby sa skončil v Európe, ale sused-Rusko zasa chce obnoviť impérium.

iLiteratura: Porozprávajme sa o kultúre. Čo ju vlastne čaká?
Andrej Kurkov: Kultúra sa vyvíjala bez štátu, bez vlády, bez humanitárnej politiky. Jej impulzívny pohyb bol možný len vďaka entuziazmu literatúry, hudby, výtvarného umenia. Tu chcem povedať, že predstavitelia Ukrajiny sú v tejto oblasti oveľa silnejší než napríklad ruskí či francúzski predstavitelia kultúry. Elita v oblasti kultúry je pre spoločnosť veľmi dôležitá. Majú to však byť osobnosti, ktoré dokážu udávať smer.