Irena Brežná je Slovenka žijúca vo Švajčiarsku od roku 1968, kam utiekla po tom, čo Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy. Hoci svoje texty publikuje v nemčine, v ktorej vydala už deväť kníh, svoje miesto si rovnako našla i v slovenskom vydavateľstve Aspekt, kde po predchádzajúcich tituloch Tekutý Fetiš (2005) a Na slepačích krídlach (2008) vydala aj svoju poslednú knihu Nevďačná cudzinka. S ňou uspela vo svojej novej domovine získaním Literárnej ceny Švajčiarskej konfederácie aj na Slovensku, kde dostala Cenu Dominika Tatarku za rok 2015. Kniha je tiež nominovaná na Cenu Anasoft Litera 2016.

Hlavnou témou autorkiných kníh je problém identity a jej premena v rôznych prostrediach či situáciách. Nevďačnú cudzinku tvoria dve súbežné línie rozprávania, ktoré sú navzájom prepojené spoločným hlasom rozprávačky identifikujúcim sa so samotnou autorkou. Prvú vrstvu príbehu tvoria spomienky Brežnej na jej odchod do krajiny, kde mala začať svoj nový život. Zmena, ktorú ako mladé dievča podstúpila, je umocnená skutočnosťou, že opúšťa svoju domovinu zahrabanú v socialistickom tábore a prichádza do demokratického Švajčiarska. Ústrednou témou spomienok je adaptácia na nové prostredie, v ktorom sa dostáva autorkina vlastná identita do konfliktu s cudzou mentalitou. Autentické vnútorné prežívanie nového začiatku je prešpikované Brežnej kariérnou skúsenosťou: ako tlmočníčka pomáha pri integrácii migrantov s ťažkým životným osudom. Dve línie rozprávania sa v texte rozsahovo vyvažujú, epizodické postavy migrantov z druhej línie podporujú ústredný motív knihy.

Brežná so sebe vlastnou ľahkosťou štýlu trefne sprostredkúva zrážku vlastnej slovenskej identity s cudzou, konkrétne švajčiarskou národnou identitou. Hrdinkino vedomie stavia proti cudzej mentalite hrubé nepreniknuteľné múry v snahe ochrániť si to, čo mu je „vlastné“, inými slovami obraz domova. Provokatívnym prvkom príbehu je, že cudzinka vyzdvihuje svoje slovenské vedomie do veľkej miery poznačené totalitným režimom pred „zubiskami“ západnej demokracie. Nový životný priestor a cudzia spoločnosť sa ukazujú byť entitami príliš systematickými a racionálnymi na to, aby sa s nimi rozdivočená duša mladej ženy pochádzajúcej z východného bloku uspokojila. Autorka sama prirovnáva krajanov v emigrácii k nočným motýľom zvyknutým na tmu komunistického režimu, ktorých žiarivý kapitalistický svet privábi k sebe, no nakoľko nie sú na toľko svetla pripravení, padajú na zem mŕtvi.

Kapitálom ovládaná krajina, kde materialistické vnímanie je široko rozšírené, sa tak zdá byť pre cudzinku neprekonateľnou identitotvornou bariérou. Brežná svojimi spomienkami vytvára celú sieť príkladov toho, s akými problémami ako cudzinka zápasí. V kontraste tak stojí systematický spoločenský poriadok, chladná sterilita medziľudských vzťahov a pragmatická občianska aktivita. Autorka s jemnou dávkou irónie komentuje nemožnosť asimilácie i takto: „Ochutnaj to alebo tamto, ako ti to chutí?“ uvádzali ma do svojej chrumkavej demokratickej hry, ja som však aj naďalej bola pre demokraciu nespôsobilá, jedávala som zemiaky bez olív a pila vodu z vodovodu.“

Jedným z výrazných motívov problému vlastnej integrácie v cudzej krajine je jazyk. Zatiaľ čo sa hrdinka ako tlmočníčka snaží pomôcť ostatným migrantom so vstupom do odlišnej kultúry, sama vo svojom vnútri chráni rodnú reč ako ten najväčší poklad. Síce nový jazyk akceptuje, nie je však ochotná prijať i jeho nárečovú podobu, akoby tým hrozilo vytvorenie silnejšej väzby na novú krajinu. I v tomto jej kontrastuje priateľka Mara, ktorá sa vrodenej identity vzdáva oveľa ľahšie. Ako tlmočníčka však hrdinka nenesie len jazykové bremeno sprostredkovania odlišných jazykov, ale rovnako i odlišného zmýšľania „iných svetov“. Túži byť len jazykovou kompou, ktorá prevezie význam na druhú stranu, no svojím vnímavým a empatickým vedomím sa jej nedarí nezapliesť sa aj do aktívnej pomoci imigrantom. Problém výmeny materčiny za cudzí jazyk tak vystupuje z textu ako výrazný moment zblíženia sa s inou kultúrou.

Hrdinkin odmeraný vzťah k cudziemu a silná nostalgia za domovom sú spojené tiež s rozmerom osobného dospievania. Domov je spojený s obrazom bezstarostného detstva, zatiaľ čo cudzina prináša i nepríjemnosť preberania zodpovednosti, povinnosti zrelého úsudku, rozvahy v životných postojoch. Premena nastáva ako fyzická, tak i mentálna, z pochabého dievčaťa sa stáva žena. Je vhodená do veľkého sveta dospelých a učí sa v ňom plávať. Brežná tak nevynecháva žiadne premenné a zobrazuje zmenu identity farebne a komplexne.

To, že má text autobiografický charakter, vytvára silný potenciál pre jeho vierohodnosť. Autorke sa osobné prežitky darí uchopiť bez zbytočného pátosu. Jej ľahký ironizujúci pohľad pôsobí odľahčeným sviežim štýlom, ktorý je čitateľsky veľmi atraktívny. To však neznamená, že by spôsob písania či tematika knihy boli akokoľvek povrchné. Brežná psychologickú pitvu vykonáva detailne a presne. Analýza asimilácie je starostlivo prepracovaná a transformácia identity je bedlivo pozorovaná od začiatku po koniec. Text sústreďuje na vedomie cudzinky, zbytočne neodbieha, nevytvára priestor pre stratu osi príbehu a zostáva tak kompaktným svedectvom intímneho prerodu.

Príbeh cudzinky Ireny Brežnej je zobrazením ťažkého procesu asimilácie v odlišnej spoločnosti. Hoci vieme, že rozprávačku, a teda hrdinku knižky, je možné stotožniť s autorkou, oveľa vhodnejšie je pre čitateľa ponechať ju v role anonymnej cudzinky. Jej životná cesta v emigrácii totiž nadobúda všeobecnú platnosť skúseností a vnútorného prežívania tisícov migrantov na celom svete. Kniha sa tak stáva priateľkou všetkých migrujúcich, ktorí sú konfrontovaní s hľadaním seba v oceáne inej spoločnosti. Odhliadnuc od ľahkého trefného štýlu, ktorý je známou devízou Ireny Brežnej, má kniha schopnosť trpezlivo a láskyplne pomôcť v ťažkých chvíľach ľudí mimo domova. Text teda nepochybne patrí ku knihám, ktoré s vernosťou odzrkadľujú jeden z výrazných trendov súčasnej slovenskej literatúry a majú potenciál výraznejšie zarezonovať hlavne u mladšej generácie čitateľov.