Vytvárať rebríček najtemnejších období našich dejín by bolo zrejme trochu zvrátené. Nemožno ale pochybovať o tom, že päťdesiate roky dvadsiateho storočia – predovšetkým ich prvá polovica s domácou obdobou stalinizmu – by sa umiestnili veľmi vysoko.

Na rozdiel od druhej svetovej vojny alebo zromantizovaného augusta 1968 sa však českí a slovenskí literáti do ich spracovania príliš nehrnú. Kniha Ireny Brežnej Na slepačích krídlach preto vyvolávala nádej kvalitného, hlbokého pohľadu na dobu temna, ktorú autorka prežila ako dieťa. Žiaľ, s cimrmanovským sarkazmom treba konštatovať, že nápad to bol nepochybne dobrý, ale výsledok...

Brežná žije od okupácie 1968 vo Švajčiarsku a i jej román vyšiel pôvodne v nemčine pod názvom Die beste aller Welten, čiže Najlepší zo všetkých svetov. Ťažko povedať, prečo tento zjavne ironický a trefnejší názov nahradil ten druhý. No to by bol ešte ten najmenší problém.

Oveľa závažnejšie je, že rozprávačka na prahu puberty pôsobí vo svojom jazykovom a myšlienkovom prejave oveľa detinskejšie. Janine postrehy o živote, rodine, škole alebo celkovo sú na úrovni človeka neschopného spracovať rozpory medzi tým, čo sa hovorí doma a tým, čo počuje v škole. Všetky frázy, ktoré sa na ňu nalepili, sú nespochybniteľným zrkadlom vtedajších časov, ale v jej veku čitateľ očakáva predsa len zrelší intelekt. „Naši colníci dobre strážia hranice, aby nás neprepadli nepriatelia. Je veľa nepriateľov, ktorí čakajú len na to, aby rozdupali náš prekrásny život.“ Toto nie sú slová tínedžerky.

Rovnako nie je jasné ani to, prečo sa autorka rozhodla pre takpovediac ahistorický prístup. Namiesto mien politikov a štátov tu máme len rôzne alegórie a tajnostkárske opisy, ktoré síce vzdelaný slovenský čitateľ vo väčšine prípadov dekóduje (otec všetkých bratských krajín je Stalin, krajina dedkovej babky zasa Maďarsko a tak ďalej), ale pochybujem, či im rozumeli aj čitatelia v nemčine, ktorým bola kniha primárne určená.

V tejto mäteži sa potom objavujú aj chronologické paradoxy: maďarská revolúcia v roku 1956 sa odohráva vtedy, keď rozprávačka podľa vlastných slov ešte nevedela čítať, ale oznámenie, že „nebohý otec všetkých bratských krajín urobil na svojej správnej ceste zopár chýb“ prichádza, až keď už je školáčka, hoci v reálnom svete sa to udialo v opačnom poradí a v oveľa menšom časovom rozpätí.

Táto odtrhnutosť od reálií by teoreticky mohla byť pokusom o alegóriu v štýle Orwellovej Zvieracej farmy, lenže na to nepostačuje nezrelá rozprávačka, ani dej, ktorý sa točí viac-menej okolo rodinných udalostí a predovšetkým okolo neprítomnej matky, z neznámych dôvodov vzatú do väzenia. Ešte aj to pôsobí z pohľadu Jany ako dospelácka verzia pionierskeho tábora: krátky dobrodružný výlet, ktorý sa čoskoro skončí a všetko bude ako predtým.

Namiesto rodinnej tragédie sme svedkami zvláštneho odcudzenia. Autorkin zámer nie je vôbec zrejmý. Obdobie neskorého stalinizmu v jej podaní takmer vôbec nevyznieva hrozivo, odstrašujúco či varujúco. Nechýba síce občasný nádych absurdnosti a nevyhnutnej chaotickosti, ale pre ten sú oveľa vhodnejšie ľahšie žánre, ako to dokázal v Černých barónoch Miloslav Švandrlík.

Akoby autorku zrádzali vlastné spomienky a nedokázala si zoradiť, čo kedy zažila a ako si to vysvetľovala a vnímala. Výsledkom je román, ktorého prvotné ambície zostávajú nenaplnené. Tínedžerský rozprávač mohol ponúknuť takmer bezhraničné možnosti, ako sa pozerať na svet inak. Stačí si spomenúť na Holdena Caulfielda z Kto chytá v žite alebo Christophera Boona z románu Marka Haddona Podivný prípad so psom. Dospievanie je fázou života, v ktorej sa mieša vzdor, pochybnosti, hľadanie zmyslu sveta a kladenie otázok sebe samému aj ostatným. To však Jane chýba a tak Na slepačích krídlach ako celok pôsobí nesmierne rozpačito. Takmer až hrozí, že začneme obdobie, v ktorom sa odohráva, vnímať nostalgicky. A to je to posledné, čo potrebujeme.