Knihy Laury Kasischke sa vraj predávajú lepšie vo Francúzsku ako v USA. Platí to aj o jej poslednom doposiaľ preloženom románe L‘esprit d‘hiver, v origináli Mind of Winter. Je to príbeh o materstve, ktorý sa číta jedným dychom, a vyslúžil si veľmi dobré prijatie v parížskom literárnom kruhu.

Moderátor televíznej relácie La grande librairie Francois Busnel predstavuje v úvode svojho rozhovoru s Laurou Kasishke túto autorku ako „veľkú spisovateľku svojej generácie“. Vo svojej vlasti je viac ako svojimi románmi známa svojou poéziou. Za ňu získala v Amerike niekoľko ocenení.

A ako poetka dokázala aj v románe Mind of Winter vytvoriť záhadnú atmosféru. Jej hlavná hrdinka Holly sa prebudí ráno vo vianočný deň. Má pred sebou rutinnú úlohu, do ktorej sa jej po dlhom večeri, ovlaženom alkoholom, veľmi nechce. V posteli vyspáva dlhšie, ako zvyčajne, a keď sa preberie, manžel už odišiel po svojich rodičov na letisko. Vianočný večer sa totiž zvyčajne stretáva u nich celá rodina a niekoľko kamarátov. Holly čaká deň, ktorý bude tráviť sama s 15-ročnou dcérou Tatianou. Od začiatku rána nám je však jasné, že tento vianočný deň bude iný ako tie pred ním.

Príbeh matky a dcéry uzavretých 24 hodín v dome kvôli snežnej búrke, bez možnosti vyjsť, je aj zamyslením nad tým, ako vieme, že sme nažive, keď je naše bytie len sledom rutín. Celý deň sa Holly a Tatiana obchádzajú, a keď sa stretnú, tak sa hádajú. Tatty, ako dcérku volá Holly, je v zložitom veku dospievania. To však nie je jediný dôvod, prečo si s Holly niekedy nerozumejú. Keďže vo vianočný deň, ktorý by mal byť pokojný a rodinný, matka a dcéra vedú stále viac nezmyslených hádok, Holly si pokladá čoraz viac otázok o sebe: o svojom správaní, o vzťahu k Tatiane, o svojej práci, minulosti. Aj voči sebe má viac výčitiek. Počas dňa, keď si s Tatianou už nevie dať rady, telefonuje viac krát s kamarátkou alebo s manželom Ericom a tí jej otvoria oči, dajú druhý pohľad na to, čo môže Tatiana cítiť. Napriek snahám Holly sa však s náladou Tatty nedá nič robiť a tá stále tmavne.

Tatiana je adoptovaná a jej ruský pôvod perfektne zapadá do atmosféry zasneženého decembrového dňa, ktorého udalosti nám Kasishke predostiera na takmer 300 stranách románu. Už prvé strany naznačujú, že sa stane niečo, prinajmenšom niečo nepríjemné. Kasishke to oznamuje frázou „niečo nám sem prenasledovalo až z Ruska“. Do svojho rozprávania nežnej matky Holly, ktorá svoju krásnu čiernovlasú dcéru s jemnou bledou pleťou nadovšetko miluje, primiešava prvky thrilleru. Tie sú predzvesťou drámy, ktorú však dáva čitateľovi len tušiť. A práve to, že tušíme prichádzajúcu hrozbu, len nevieme presne, čo to je, nabíja román o „zimnej duši“ záhadnosťou. Nielen dej, od ktorého sa nedá odtrhnúť, je silnou stránkou Laury Kasischke, ale aj jazyk, akým Kasische píše, a metafory, ktoré využíva.

Postava Holly, adoptívnej matky v malom americkom meste na stredozápade, zahŕňa v sebe veľa z toho, o čom každá žena rozmýšľa. Mám život taký, aký som chcela? Túžila som byť predsa matkou, alebo nie? Rozumiem ešte svojmu dieťaťu? Život hlavnej hrdinky je uviaznutý v rutine každodenného života, hoci s manželom má pekný vzťah a na vytúženú dcéru môže byť pyšná. S jej príchodom, ktorý nebol náhodný (pár po Tatianu išiel až na Sibír), však Holly potlačila svoje ambície nádejnej poetky a už sa k nim nikdy nevrátila.

Holly nosila vírus, ktorý ženskú časť jej rodiny pripravil o život príliš skoro. Ako 22 ročná si musela vybrať medzi rizikom skorej smrti a možnosťou mať deti. Holly si zvolila život, no detí sa tiež nechcela vzdať. Kasischke opisuje, ako si americké páry chodia vyberať deti na Sibír. Táto časť zaberá významné miesto a nie bez príčiny. Niečo z atmosféry detského domova Pokrovka 2 pricestuje s Holly späť do Ameriky a spôsobuje jej výčitky, ktorých sa nevie ani po rokoch zbaviť. Je to to niečo, „čo ich prenasleduje už zo Sibíra“. Čo to je, sa dozvedáme po častiach, ba až po útržkoch, Kasischke ich servíruje v presne vymeraných dávkach, udržiava nimi napätie a zvedavosť čitateľa a zároveň vytvára, spolu so snehovou metelicou za oknami Hollynho domu, atmosféru strachu.

Básne Laury Kasischke som nečítala, ale poetku je cítiť aj v jej próze. Jazyk metafor ovláda autorka naozaj majstrovsky. Rozbité črepy, vône v dome a farby Tatianinej pleti sú narážkami na komplikovanú realitu a nechávajú čitateľa v očakávaní a zamyslení. Dobrý spisovateľ sa spozná aj tak, že dokáže vytvoriť pre čitateľa vlastný svet. A to Kasischke vie – atmosférou, pocitmi, jazykom, obsahom, postavami, prekvapeniami. Všetky diela tejto autorky sú výnimočné, znie jednohlasný verdikt aj náročných kritikov kultovej rozhlasovej relácie Le masque et la plume.