Čo z minulosti zabudnúť, k čomu sa vracať, po čom pátrať a z čoho sa poučiť. Toto sú otázky, ktoré stále mátajú chorvátsku spisovateľku Dašu Drndić. Po svojej úspešnej knihe Sonnenschein (Kalligram, 2010) sa autorka aj v románe Apríl v Berlíne vracia k témam pamäti národa a obdobiu nacizmu. Autorka si je vedomá, že zabúdať treba, je to nevyhnutnosť pre jednotliva aj pre spoločnosť. „Je nutné vedieť zabudnúť, lebo bez toho nie je možné vychutnávať si súčasnosť,“ hovorí francúzsky antropológ Marc Augé vo svojej knihe Formy zabúdania. Treba sa však dobre zamyslieť nad tým, aké sú vzťahy medzi pojmami pamäť – spomienka – zabudnutie, rovnako ako zisiť, kedy je potrebné vracať sa k udalostiam, nechať myseľ zabudnúť na ne a kedy môžeme začať odznova.

Žánrovo sa Drndić neposúva ďaleko od zaužívaných a osvedčených šľapají Sonnenscheinu, zostáva verná takzvanému „encyklopedickému románu“. V knihe Apríl v Berlíne sa stretnú Drndićovej verní čitatelia znovu s Hansom Traubem, ktorého odňali juhoslovanským rodičom a poslali na prevýchovu do rodín nemeckých. Spoznajú však aj nové tragédie obetí druhej svetovej vojny, napríklad zúfalstvo rodín detí, ktoré zomreli v nemocniciach vo Viedni kvôli medicínskym pokusom. Je ťažké určiť, čo vlastne autorka napísala. „Toto nie je to môj denník. Nie je to cestopis ani román. Je to niečo medzi. Je to pokrivkávajúce, mrzácke poskakovanie zhusteným časom, čiastočkami času, ktoré sa od seba odtrhli a blúdia podchodmi súčasnosti,“ výstižne opísala autorka žáner svojej knihy.

Drndićovej rozprávanie je napísané v prvej osobe a dá sa označiť za autorkine doteraz najintímnejšie dielo, lebo v knihe Apríl v Berlíne sa totiž nachádzajú viaceré autobiografické časti. Výsledok Drndićovej písania spleť rozprávania, dokumentácie a spomínania samotnej autorky, ale aj jej kolegov z vily či priateľov a známych, ktorých rozprávačka na svojej ceste životom stretla. Hlavnú líniu diela tvorí pobyt rozprávačky vo berlínskej vile spisovateľov a téma zabúdania a pamäti.

V prostredí krásnej štvrti Wannsee, kde je jazero také veľké, že rozprávačke Drndićinho dokumentárneho románu pripomína more cez vône, práve v tomto romantickom prostredí Nemci tretej ríše rozhodli o konečnom riešení židovskej otázky v Európe. A práve holokaust a zverstvá druhej svetovej vojny je téma, ktorá nedá autorke spávať. Všade ju máta minulosť. To obdobie pre ňu nie je zabudnuté, lebo mnoho vecí ešte stále nie je dovysvetľovaných a mnoho vinníkov sa ešte stále nepotrestalo a spokojne si žije svoj starecký život. „Minulosť nie a nie sa utopiť, pláva po vodách, čo okolo seba šíria smrad, ale ďalej tečú, plynú tu i tam, po celom svete, minulosť napadá pamäť, prehrabáva spomienky, pokúša sa odhaliť to smetisko, veľký svetový odpad.“

Drndić je sama rozprávačkou svojho príbehu. Je nekompromisná kritička, aké sa v dnešnej dobe, kedy sa väčšina snaží pracovať na svojej kráse, kariére a charaktere s cieľom byť obľúbený, často nevidí. Kritiky sa ujde všetkému a všetkým – súťažiacim v televíznych kvízoch, keď ich kvízmajstri vyzývajú, povedzte nám niečo o svojom živote, a oni odvetia, na našom živote nie je nič mimoriadne. „Je to obyčajný život, hovoria, akoby chceli povedať naše životy sú prázdne, podobajú sa navzájom, sú to životy ako cez kopirák, pripomínajú novopostavené indigomestá s bankami štyroch rohoch križovatky.“ Vydavatelia a prekladatelia, ktorí nepublikujú diela, ktoré Chorvátsko (a nielen Chorvátsko) potrebujú ako soľ, napríklad dielo Viktora Klemperera Jazyk tretej ríše. „V západnom Nemecku táto kniha priveľmi očividne hovorila o minulosti, ktorú bolo treba po vojne narýchlo odstrániť, zo skutočnosti aj z pravdy, zo života aj zo spomienok.“ Nešetrí ani svojich kolegov z vily spisovateľov, s ktorými strávi upršaný berlínsky mesiac v štvrti Wannsee, kde sa pred vyše pol storočím stretávala špička nacistickej SS, napríklad kolegu z Bulharska, ktorý sa pokladá z mládež aj vo svojej štyridsiatke. Jeho román označila kritika za „funny“ a teraz chodí po vile a pýta sa, či knihy kolegov sú tiež funny, povyšuje sa a tvári nadradene, lebo jeho knihy boli preložení do viacerých jazykov. „Moderný väčšinový mozog je prederavený a špongiovitý, jeho dierkami preteká teplý vzduch na dno lepky a obzerá sa sám v sebe. V zrkadle prázdnoty. Ten vydýchaný vzduch potom vychádza von ústami a sviští, tvorí víry a premieňa sa na pijavicu, čo búra malé aj veľké (literárne) stavby, vyciciava ich a odhadzuje do vesmíru, kde sa potĺkajú osamote.“

Drndićovej štýl písania čitateľa vtiahne do deja, aj keď udalosti sa rýchlo striedajú a postavy ešte rýchlejšie. Nemáme však pocit, že sme ich stihli spoznať. Už po prvých stranách si zvykneme na štýl písania – toku myšlienok zachytených bez ladu sa skladu, ktoré sú však plné zapamätania hodných myšlienok, ktoré autorka výstižne sformulovala. Z Berlína si rozprávačka v myšlienkach odskakuje do Viedne, Salzburgu, Rovinje, do Záhrebu či Belehradu. Všade v týchto miestach nachádza Drndić svoje „večnú“ tému – krutosti druhej svetovej vojny na židoch a nacistické zločiny. Odbočenia od témy tvoria príbehy z belehradského alebo rovinjského bytu, kde sa stretávajú, jedia, popíjajú a rozprávajú významné postavy juhoslovenskej literárno-intelektuálnej scény ako napríklad Dušan Radović, Milan Rakovac či Mira Alečković.