Názov eseje Nancy Huston naznačuje, že žena je len odrazom v oku muža. Spisovateľka sa snaží pochopiť, prečo ženy do seba zvnútornili pohľad muža, ako môže u niektorých osôb ženského pohlavia narcizmus a túžba páčiť sa získať prevahu nad cťou, pocitmi a zdravým rozumom.

Svoju knihu Reflets dans un œil d'homme venovala Huston zosnulej kanadskej filozofke Nelly Arcan, ktorá spáchala samovraždu v roku 2009. Svojimi úvahami nad tým prečo si mnohé ženy na výzore budujú podstatu svojho ja sa Nancy Huston snaží pochopiť čo viedlo Arcan k ukončeniu života. Rozpor medzi ľahkou ženou-objektom a intelektuálkou Huston nerozvíja vo svojom diele prvýkrát. Aj v románe Ligne de faille sa venovala príbehu dcéry promiskuitnej lesbickej speváčky, z ktorej sa stala ortodoxná Židovka. Táto premenená vzdelaná žena potom prednášala o holokauste na svetových univerzitách.

Nancy Huston je presvedčená, že muži majú vrodenú predispozíciu túžiť po žene len na základe pohľadu na ňu. Nežné pohlavie má zas sklon podvoliť sa takémuto pohľadu muža. Páčiť sa je príjemný pocit a mnohé ho vedia využiť vo svoj prospech. Niekedy sa však situácie, ktoré krása provokuje vymknú spod kontroly. „Okukávať“' ženy nie je podľa Hustonovej len pozícia, do ktorej sa muži stavajú, lebo chcú dokázať svoju prevahu, ale niečo, čo neovplyvňujú, a ak áno tak musia na sebe vedome pracovať. Zamýšľa sa nad schizofréniou ktorá vládne v západnom svete medzi rečami o rovnoprávnosti pohlaví, pokusmi o zapájanie žien do riadiacich pozícií vo veľkých firmách a súčasne neuveriteľným rozkvetom pornografie, vysokou predajnosťou ženských ‚glossy‘ magazínov, obrovskými ziskami kozmetického priemyslu a estetickej chirurgie. Je súčasná ‚západná‘ žena skutočne slobodnejšia ako tá v Damasku či Bejrúte, keď ju vidíme mnohokrát v pozícii objektu (v mužských ale aj ženských časopisoch, v porne, na billboardoch, v reklame...)? Kultúry, ktoré prikazujú nosiť ženám šatky na vlasoch a burky „majú strach z túžby, potláčajú sexualitu, telo ženy musí pre nich zostať zakryté a odvrhnuté, má si držať odstup. Na druhej strane však vidíme podobný extrém aj u nás, ženy sa síce môžu teoreticky obliekať ako sa im zachce a muži ich chvalabohu nechajú na pokoji. Avšak ak sa pozrieme na štatistiky znásilnení a domáceho násilia, sexuálneho obťažovania, boom prostitúcie a pornografie, tak musíme povedať, že naša realita má od tejto teórie ďaleko.“

Huston vyratúva, čo všetko musia dnešné ženy zvládať, aby boli so sebou spokojné a mohli sa nazývať emancipovanými, rovnať sa svojim mužským náprotivkom. „A tak sa snažíme byť od rána do večera rovnocenné s mužmi, čo nie je také očividné, hlavne, keď máme deti, prácu na plný úväzok, domácnosť na starosti, nákupy a varenie, tak sa stáva, že spíme zle, že máme kruhy pod očami a teda treba, aby sme si kúpili korektory a špeciálne krémy na kontúry očí...“

Kvôli potrebe byť milované si ženy v sebe nosia pohľad muža a jeho očami sa na seba pozerajú. „Ak ste chlapec, túžite po dobrodružstve (chcete byť postavou z Verneoviek alebo Spidermanom), ak ste dievča, chcete byť pekná,“ tvrdí Huston. Nezostarnúť, byť neustále niečo medzi ženou a dievčaťom, neúnavne vylepšovať svoj vzhľad. Huston rozoberá viacero podobných prípadov chorobnej posadnutosti zovňajškom u mnohých známych žien zo sveta kultúry (Virginia Wolf, Marilyn Monroe, Jean Seeberg, Anais Nin...).

Ďalšou dôležitou líniou, ktorej sa venuje Huston je, že medzi pohlaviami ľudského rodu existujú biologické rozdiely, vyvracia teda tézu niektorých feministických hnutí (gender studies, hnutie Queer) o tom, že rozdiely medzi mužmi a ženami sú iba sociálne vykonštruované. V skutočnosti, tvrdí Huston, nech sa snažíme vygumovať rozdiely medzi pohlaviami ako chceme aj tak sa ženy „nepôjdu húfne vŕtať v motore auta, hrať do nemoty video hry alebo veliť vojsku.“ Podľa Hustonovej nemôžeme popierať, že naše správanie súvisí s prírodou a tvrdenie, že sa nerodíme mužmi a ženami, ale sa nimi stávame, je úplne scestné. „Druh Homo sapiens sapiens má tak ako šimpanzy dve pohlavia. Nemá ich tridsaťšesť, ale nemá ich ani jedno jediné.“

Keďže si autorka Reflets dans un œil d'homme položila na začiatku svojej takmer 300-stranovej eseje (alebo skôr esejí) niekoľko otázok a ďalšie sa vynárajú postupne, jej štýl je nesúvislý. Na podloženie svojej argumentácie využíva osobné zážitky a pozorovania, úryvky z rozhovorov so svojimi známymi, vedecké štúdie, úryvky z publikácií iných autorov, obrazy z filmov, ukážky z beletrie alebo biografie hollywoodskych hviezd.

Niektorí kritici Hustonovej vyčítajú, že jej tvrdenia nie sú dostatočne podložené a jej závery vychádzajú z krčmovej psychológie. Zovšeobecnenia sú až príliš zjednodušujúce a nakoniec tým argumentácia môže stratiť váhu a vyznieť dokonca smiešne. Je pravdou, že úvahy Nancy Huston môžu nahnevať nejednu feministku a v niektorých ženách vyvolajú akúsi potrebu obhajoby (prečo sa maľujem a obliekam vyzývavo?), autorka však napísala esej a nie vedeckú publikáciu. Jej štýl nie je akademický a možno sa mu dá vyčítať nesúrodosť (rovnaké tézy sa opakujú viackrát), Huston však pravdepodobne dosiahla čo chcela: Reflets dans un œil d'homme provokujú debaty a úvahy nad aktuálnymi témami, ktoré sa netýkajú len úzkeho kruhu feministiek. Otázky aké si položila Nancy Huston si možno kladie veľa žien. S odpoveďami, na ktoré prišla Huston nemusíme súhlasiť, prínosom jej eseje je však už len fakt, že sa ich pokúsila nájsť.