Medzi bohatými a chudobnými sú očividné rozdiely. Avšak ten, kto je bohatý vie, že aj medzi milionármi je mnoho odlišností. A ten, kto prišiel o strechu na hlavou zas pochopil, že ani medzi bezdomovcami nie sú si všetci rovní. Dôvody prečo sa ľudia dostanú do ťažkých situácií sú rôzne, tak ako aj ich neskoršie postavenie „medzi rovnými“.

Francúzsky antropológ Marc Augé sa rozhodol upozorniť na problém v spoločnosti, ktorý sa začal objavovať len nedávno. Na chvíľu sa z profesora a autora odborných esejí stal spisovateľ fikcie, v tomto prípade žánru ethnofikcie, ako to sám nazval. Jeho útla knižka je rozprávaním, ktoré sa snaží zachytiť „spoločenský jav cez subjektivitu konkrétnej osoby“. Augé sa vžil do kože nového druhu bezdomovca – je to človek, ktorý má pomerne vysoký príjem, nie však dostatočný na to, aby si mohli dovoliť platiť nájom za byt. Takýto „luxusný“ bezdomovec sa objavuje najmä v Paríži, kde sa aj nájmy za podkrovný kamrlík šplhajú nad znesiteľnú úroveň.

Augé vymyslel nové pomenovanie. Bezdomovec je po francúzsky SDF (sans domicile fixe), čiže človek „bez stáleho bývania“. Zamestnaný bezdomovec však má občas kde prespať, lebo neraz vlastní auto, alebo si môže dovoliť raz dvakrát za týždeň platiť hotel. Keďže vďaka práci ešte nestratil všetky kontakty so známymi, občas prespí aj u nich. Navyše si môže dovoliť aj obedy či večere v reštauráciách alebo lacnejších bistrách. Augé volá tento nový model luxusného bezdomovca SDS (sans domicile stable), teda „bez stabilného domova“. Postava v románe má teda z čoho žiť, ale nemá z čoho platiť nájom.

Čo má takýto človek so stálym príjmom, ale aj tak bez domova, spoločné so stereotypnou predstavou nášho slovenského bezdomovca? Práve to objavuje Augého postava v krátkom románe Journal d'un SDF (Denník bezdomovca). „Dôležité bolo pre mňa preskúmať cez túto fiktívnu postavu vzťah človeka k priestoru,“ povedal autor pre rádio France Culture. „Využil som vlastne opačnú cestu, akou normálne ide etnológia. Tá skúma subjektívne myslenie, aby prišla na všeobecný sociálny jav. Ja som postupoval tak, že som opísal život jednotlivca a nechal čitateľa, aby si z príbehu vyvodil problém širšieho sociálneho javu.“ Miesto, či už ide o domov, alebo priestor, ktorý nám je známy, tvorí akési oporné body pre našu myseľ. Vďaka nim sa potom cítime v bezpečí. Radi chodíme na návštevy, cestujeme, objavujeme cudzie krajiny, ale práve pre to, že doma sa cítime chránení a silnejší vzniklo nejedno príslovie hádam vo všetkých jazykoch. Všade dobre, doma najlepšie. Home sweet home...

Príbeh bezdomovca v hlave Marca Augého sa začína práve stratou domova. Klasický scenár, človek sa ocitne na dôchodku (ten je však vo Francúzsku okolo 1500 eur) a druhý rozvod ho položí na lopatky. Prvej žene platí alimenty, ktoré mu berú polovicu. Druhej žene nič, avšak byt, ktorý si prenajímali spolu sa stáva pre neho samého finančne neúnosným. Hľadá samozrejme lacnejší, nanešťastie v Paríži stojí aj 20 štvorcových metrov vyše 600 eur. Nech ráta ako ráta, žiť zo zvyšku by sa nedalo. Rozhodne sa teda prespávať vo svojom aute. Spočiatku ešte udržiava spoločenské kontakty. Chodí do baru, kde pozná čašníkov, zostane mu úzky okruh známych. Po čase je však preňho ťažké pred všetkými tajiť, že vlastne už nemá byt. Jedným z prelomových momentov je, keď si prizná, že je vlastne rovnakým bezdomovcom ako ten fúzatý ufúľaný pán, ktorého stretával dlho vo svojej štvrti a občas mu aj hodil nejaké mince. Príde na to za búrky, keď on spí v aute a jeho 'kolega' z ulice mu zaklope na okno, luxusný bezdomovec neotvorí a tvári sa, že predsa nie sú na jednej lodi. Ráno svoje povýšenecké správanie oľutuje.

Spočiatku hlavná postava tejto krátkej etnofikcie vidí svoju novú situáciu aj ako oslobodenie. Neplatenie nájmu mu prinesie do peňaženky peknú sumu. Môže objavovať zákutia mesta úplne inak ako doteraz: odrazu si všíma priestory, kde by sa dalo pohodlne prespať alebo vyhľadáva neplatené parkoviská. Má čas chodiť všade peši a všíma si omnoho viac ľudí, ako vyzerajú, ako sa ponáhľajú za svojimi usporiadanými životmi. Nepozerá televíziu a ani nesedí pri počítači a tým sa mu deň predĺžil minimálne o ďalších osem hodín. Veľa premýšľa, píše denník, ale postupne mu začína byť otupno, dlho, začne ho ťažiť samota. Myseľ mu začne chátrať, sloboda a prílev voľného času sa mu stávajú príťažou. Augé svoju postavu nepomenoval, jeho bezdomovec teda zostáva po celý čas anonymný.

Nedávno sa objavil na sociálnej sieti anonymný profil s rovnakým názvom ako nesie kniha Marca Augého: denník bezdomovca (Journal d'un SDF). Za krátky čas si získala niečo cez 2000 fanúšikov, teda ľudí, ktorí sledujú čo tohto človeka trápi a ako prebieha jeho myslenie a hľadanie. „Chcel by som vedieť, či na mojom živote bezdomovca záleží. Som iba človek na okraji spoločnosti, ktorého sa zvyknete báť. Som však aj plnohodnotná osobnosť. Som človek bez zvonku,“ píše neznámy na svojej stránke. Postava etnofikcie sa teda stala realitou. Niekto skutočný píše svoj denník na webe. Svetu sa hlási od stola v e-kaviarni, ktorú prevádzkuje jeho známy. Síce je jeho štýl niekedy detský a neistý, napriek tomu mnohých dojíma. Kapitolám zo života skutočného bezdomovca nič nechýba – večery v mraze, prespávanie v ubytovniach a občas aj v lacnom hoteli, žobranie, stretnutia, pitie...