Debutový román Silvestra Lavríka s názvom Zu – nominovaný na najprestížnejšiu slovenskú literárnu cenu Anasoft litera – sa začína veľmi sľubne. Na začiatku je totiž tatranský Grand hotel a mŕtvy hosť, ktorého okolnosti smrti a identita sú neznáme. Po tomto krátkom úvode sa čitateľ premiestňuje v čase a priestore do vilovej štvrte na Palisádach v dnešnej Bratislave. Rozprávačom je naoko nesvojprávny Pejo, ktorý žije v jednej z týchto víl so sestrou – slepou klaviristkou Zu. Pred čitateľom sa postupne z Pejovho pohľadu odhaľuje rodinná história.

Román tiež sľubuje napätie. Na pozadí tohto čitateľského pátrania rozvíja autor aj historické témy, ktoré sú v slovenskej próze spracúvané často ťažkopádnym a nepresvedčivým spôsobom. Otvára otázky arizácie počas slovenského štátu a deportácií Židov. No vo chvíli, keď sa čitateľ dostáva k informáciám o Pejovom pôvode – okolnostiach jeho narodenia a prvých rokoch života v detskom domove na východe Slovenska –, prichádza dosť nepravdepodobný a tak aj neuveriteľný zlom, ktorým sa celkový dojem splošťuje a význam dovtedajšieho textu banalizuje.

V knihe dominujú úsečné vety: Kto je ten nový sused? Prečo pred vilou neustále hliadkuje auto a Alteho opičiak? Kto je vlastne Alte? Rozprávanie z pohľadu dieťaťa, respektíve nesvojprávneho človeka je čitateľsky príťažlivé a autorovi poskytuje priestor, v ktorom sa dokáže vyhnúť zbytočnému moralizovaniu, môže sa venovať i tabuizovaným témam. William Faulkner takto prostredníctvom mentálne zaostalého Benjyho rozpovedal tragický príbeh jednej južanskej rodiny v románe Bľabot a bes. V Lavríkovom prípade však táto technika nefunguje, pretože samotný autor sa jej niekde uprostred románu vzdáva a z Peja robí vypočítavé indivíduum, ktoré svoju slaboduchosť len predstiera. Tajomstvo sa skoro rozplýva a čitateľ nielenže vie, čo sa bude diať, ale je aj sklamaný z jazykového nezvládnutia tohto prechodu.

Načrtnuté témy sú zatlačené do pozadia slabo vystavaným polodetektívnym príbehom. Táto žánrová forma má na začiatku veľmi dobré rámcovanie príbehu. Bohužiaľ, v druhej časti, ktorá mala byť samotnou detektívkou, rámcovanie už nepostačuje. Jednotlivé časti románu si často, nielen formálne, protirečia.

Lavrík napísal po viacerých zbierkach poviedok a divadelných hrách román. Pre túto formu sa rozhodol pravdepodobne preto, lebo svojou šírkou a rozsahom spisovateľovi umožňuje venovať sa rôznym spoločenským témam a ilustrovať veľkú históriu prostredníctvom príbehu jednotlivca. Zu sa však ocitla niekde medzi detektívkou a spoločenským románom. Na detektívny román v ňom ale nie je dostatok akcie a spoločenský rozmer sa stráca práve spomínanou náhlou zmenou vo vnímaní rozprávača. Bolo by lepšie, keby naozaj zostalo pri vražde v Tatrách a slepej klaviristke s nesvojprávnym bratom.