Romantická umelecká maniera v tvorbe ukrajinského spisovateľa Jurija Janovského (1902–1954) ovplyvnila ukrajinskú prózu 20. storočia. Jurij Janovskyj, ktorého 110. výročie narodenia si pripomína ukrajinská kultúrna verejnosť, patril k najvýraznejším predstaviteľom neoromantického prúdu v ukrajinskej próze. Jedným dychom však treba dodať, že patril k pokoleniu literátov, ktoré prešlo nezávideniahodnou cestou hľadania nových tém a im zodpovedajúcej formy. Pre Jurija Janovského bol svet nielen bezmedzný, ale aj plný záhad a práve preto ho tak priťahoval.

Hovorí sa, že svetonázor, ale aj umelecké nazeranie na svet u spisovateľa formuje aj geografická poloha miesta, kde vyrastal. Jurija Janovského ako človeka a spisovateľa formovala ukrajinská step. Prvé básne uverejňuje v roku 1924, hneď potom aj prvú poviedku. V 20. rokoch patrí k charkovskej mládeži, ktorá sa sústreďovala okolo spisovateľa Mykoly Chvyľového (1893–1933). Neskôr sa priatelí s M. Bažanom, V. Ellanom-Blakytným, M. Semenkom, O. Vyšňom, M. Kulišom. Toto kamarátstvo nemohlo nezanechať stopy aj v jeho literárnom živote. V roku 1925 vychádza prvá zbierka jeho poviedok Mamutie kly (Mamutovi byvni). Bol to čas plný hľadania, experimentovania, novátorstva. O tomto období J. Janovského spisovateľ Oles Hončar neskôr povie, že Janovskyj si cenil sviežosť a pravdivosť obrazov, neznášal však rutinu. Literárny vedec Vasyľ Faščenko pri charakteristike jeho poviedkovej tvorby poznamenáva, že Jurij Janovskyj chcel postihnúť nepoznané, rozpornosť života, vrátiť literárnemu dielu jeho „neotesané hrany“. Románom Staviteľ lode (Majster korablja, 1928) sa završuje prvá hľadačská etapa v tvorbe Jurija Janovského.

Novátorstvo sa odráža aj v jeho románe Štyri šable (Čotyry šabli, 1930). Už samotná kompozícia diela je originálna. Skladá sa zo siedmych kapitol (piesní). Osud tohto románu je jednou z najdramatickejších stránok v ukrajinskej porevolučnej literatúre. Jurij Janovskyj začal tento román písať ešte v roku 1925, keď sa zoznámil s niekdajším generálom armády Ukrajinskej ľudovej republiky Jurijom Ťuťunnykom. Štyri šable – to je román o ukrajinskej túžbe po slobode. Dielo prináša osudy ľudí v čase občianskej vojny na Ukrajine, ktorú v súčasnosti niektorí nazývajú ukrajinsko-ruskou vojnou. Práve v tomto románe spisovateľ Jurij Janovskyj utvrdzuje svoj štýl. Tu sa už vytráca afektované experimentovanie, objavuje sa jadrný jazyk, ktorý je nasýtený emocionálnym napätím. V doslove k slovenskému prekladu tohto diela (vyšiel v roku 1965 v preklade Marty Ličkovej) Larisa Molnárová tvrdí, že Štyri šable sú vysoko umeleckým dielom a „nemožno ho zaradiť medzi obvyklú, bežnú literárnu produkciu a merať ho bežnými kritériami.“ Na inom mieste dodáva: „Spisovateľovu odvahu plne oceníme iba vtedy, ak si pripomenieme, v akých časoch svoj román napísal.“ Štyri šable vychádzajú v čase, keď Moskva začala svoj teror voči Ukrajine. Po vyjdení boli Štyri šable podrobené tej najnezmyselnejšej kritike a dielo bolo vyradené z literárneho procesu. Za autorom sa tiahla celá reťaz obvinení. Napríklad zaznelo aj to, že jeho román vznikal na vlne „nacionalistickej romantiky“.

Jurij Janovskyj videl, čo sa robí s ukrajinskou inteligenciou. Tvrdý ideologický nátlak nútil ich pokoriť sa pred totalitnou mašinériou. V roku 1935 dokončil román Jazdci (Veršnyky), v ktorom každá fráza nesie v sebe istý podtext, prezentuje sa v ňom neopakovateľný štýl, ktorý sa dokonca líši od štýlu predchádzajúceho románu a to najmä svojou vyhranenosťou – román pozostáva z barokových poviedok, ktoré tvoria jeden celok. V súčasnosti literárna kritika hodnotí Jazdcov aj z pohľadu, že Janovskyj sa akoby „rehabilitovať“ za Štyri šable. Usiloval sa napísať román tak, aby všetko bolo na svojom mieste, aby sa „ideológovia“ nemali čoho chytiť. Možno je v týchto tvrdeniach trochu pravdy, ale podľa nášho názoru aj dosť špekulatívnosti, pretože ide naozaj o brilantne napísaný román. Po napísaní tohto románu dochádza u J. Janovského k akejsi vnútornej sebacenzúre, k istému psychologickému zlomu a priam zaniká jeho svojrázny hlas v literárnej tvorbe. V roku 1947 literárny časopis Dnipro uverejňuje jeho román Živá voda. Dielo však bolo ohodnotené ako „ideologicky chybné“, Jurija Janovského obviňujú z očierňovania sovietskej skutočnosti. A všetko, čo neskôr napíše – to už nie je ten Janovskyj ako ho poznáme zo Štyroch šablí a Jazdcov.

Kedysi v mladosti si Jurij Janovskyj položil otázku: „Keď čítam nejakú knihu pýtam sa sám seba: „Zobral by som ju na ďalekú cestu? Položil by som ju do torby vedno s krajcom chleba, soľou a cibuľou? Zaslúži si takéto miesto? Poskytne mi počas odpočinku, aby som sa nabral mužnosti, nadšenia a múdrosti?“ Keby som sa vybral na ďalekú cestu, v batožine by určite nechýbali Janovského Štyri šable.

V češtině vyšla tato Janovského díla:
Čtyři šavle, překlad Ludmila Zilynská, verše Hana Vrbová, Praha 1966
Jezdci, překlad Vlastimil Borek, Praha 1954, 1963
Modravé věže, překlad Alena Morávková a Ludmila Zilynská, Praha 1976
Strážce lodi, překlad Ludmila Zilynská, verše Marie Marčanová, Jan Vladislav, Praha 1960