Smutná správa prišla z Kyjeva. Zomrel ukrajinský básnik, nositeľ Ševčenkovej ceny Leonid Talalaj (1941–2012). Literárna kritika, ale aj čitatelia sa stotožnili v tom, že pre poéziu L. Talalaja je príznačný bôľ zo stratenej a ponivočenej mladosti a vlastnej ukradnutej radosti. Prvá jeho zbierka poézie Žeriaví lemeš (Žuravlynnyj lemiš, 1967) vychádza v Donecku. Jeho však ťahá do Kyjeva, aby bol vo víre vtedajšieho literárneho života. Už táto prvá zbierka básní ukazuje, že autor sa usiluje nadviazať na rebelantstvo generácie básnikov, ktorých literárna kritika neskôr nazve „šesťdesiatnikmi“. L. Talalaj sa usiluje, takpovediac, napojiť na ich duchovnú energiu.

Poézia Leonida Talalaja je pozbavená pátosu. Jeho básne „nekričia“, ale sú naplnené výnimočnou citlivosťou, psychologickým prenikom do tajomných záhybov ľudskej duše. A všetko to – bez zbytočného afektovania a prehnaných emócií. Môžeme len súhlasiť s literárnym kritikom Volodymyrom Morencom, ktorý o Talalajovej poézii napísal: „...básnická obraznosť Talalaja sa menila na základ jeho poetiky, ale aj etiky, na formu – zbaviť sa úprimných ilúzií, ale aj cynického klamstva.“

Precíznosťou básnického výrazu sa vyznačujú jeho zbierky poézie zo 70. rokov: Jesenné hniezda (Osinni hnizda, 1971), Chvíľa, nezastav sa! (Ne zupynjajsja, myť!,1979), Dokiaľ je tvoj čas ( Dopoky tvij čas,1979). V týchto zložitých rokoch L. Talalaj dokázal zachovať si „svoj neopakovateľný okamih“ a pritom nešiel na žiadne kompromisy. Aj o tom je lyrika Leonida Talalaja. O tej večnej ľudskej pominuteľnosti. Akoby sa filozofickým leitmotívom Talalajovej poézie stála podstata dočasnosti.

Aj nasledujúce básnické zbierky: Vysoká vatra ( Vysoke bahattja, 1981), Hlboká záhrada (Hlybokyj sad, 1983), Osamote so svetom (Naodynci zi svitom, 1986), Taký čas (Taka pora, Výber (Vybrane, 1991), Krídlom po zemi (Krylom po zemli, 1996), Potok živej vody (Potik žyvoji vody, 1999), Čas, s ktorým sa nepočíta (Neurachovanyj čas, 2006) sú príznačné svojou pozemskosťou a čestnosťou voči sebe a iným. Aký bol v poézii, taký bol aj v živote. Ukrajinský básnik, kritik a publicista Volodymyr Bazylevskyj konštatuje, že bytostný rozdiel medzi Talalajom a inými básnikmi spočíva v tom, že filozofia jeho poézie je s každým rokom hĺbavejšia a vyjadrená výlučne prostriedkami obraznosti.

S básnikom Leonidom Talalajom som sa zoznámil na začiatku 90. rokov v Kyjeve. Poznal som jeho poéziu a on mi ešte na dôvažok podaroval výber z diela, za ktorý mu bola udelená Ševčenkova cena. Naše stretnutia a rozhovory neboli iba o literatúre, ale skôr o živote. Talalaj o živote vedel svoje, lebo život sa s ním nikdy nemaznal. Do posledných chvíľ. Keď som sa dozvedel túto smutnú správu, znovu som zobral do rúk jeho básnické zbierky. Je to dobrá poézia! Aj dnes sa prihovára súčasníkovi, ba možno ešte vehementnejšie než kedykoľvek predtým.