Pri príležitosti pripomenutia si okrúhleho životného jubilea Ján Motulko (nar. 12. 1. 1920) vydáva svoju básnickú zbierku Jesenné paberky (2010). Knižka je navonok subtílna, útla, ale vo svojej podstate sa jej autor pridržiaval dlhodobo osvedčeného hesla «menej je niekedy viac». Už v minulosti som pri rôznych príležitostiach konštatoval, že Motulkova poézia je síce úsporná na slovo, ale to len preto, aby ono primerane rezonovalo vo svojej podstate, s dôrazom na tvarovo-významové osobitosti, tematicko-motivickú fazónu, filozofickú hĺbavosť, spirituálnu rozjímavosť a hlavne s detailným záberom k veľmi intenzívnemu prežívaniu lyrického subjektu. Táto tendencia je v Motulkovej poézii prítomná od jeho debutu a zvýrazňovala sa, «mohutnela» každou ďalšou vydanou básnickou zbierkou. Následne sa dalo predpokladať, že by mohol nastať kulminačný bod uvedenej motulkovskej cizelovanej jadrnosti a som v podstate rád, že som sa jej dodnes nedočkal. Básnik Ján Motulko nás totiž má i dnes stále čím prekvapiť. Napriek nie príliš širokému motivickému koloritu je jeho tematická konkretizácia veľmi rôznorodá. Aj v Jesenných paberkoch sa pokúša nadviazať na tendenciu – prítomnú zo zbierok vydaných už v deväťdesiatych rokoch minulého storočia –, ktorá zvýrazňuje niekoľkonásobné retrospektívne katarzie lyrického subjektu a z toho vyplývajúce introspektívne postoje. Vyrovnávanie sa s Bohom má povahu harmonického a uznanlivého súzvuku, opodstatnenosti Božieho plánu a odovzdanosti sa jeho zámerom. V tomto duchu je skoncipovaná i báseň Genezis. Lyrický subjekt koná v zmysle kauzálnych predispozícií – akceptuje najvyššie korektívy. Báseň je ontologickou reflexiou nestora slovenskej duchovnej poézie, o stave bytia jeho subjektu:

„Keby ma bolo ešte
nebolo,
bol by som v Božej mysli
nič a ničí.
Nebolo by pre mňa sveta
okolo,
v ktorom treba žiť

nebolo by príčin,
prečo túžiť byť.

Nebolo by nič.
Nebol by ani život bič.

Ale že som,
bol som a
budem
zo slova Fiat,
Nech sa stane,
tak bolo v Božom pláne.

Teda som,
v dobrom i zlom,
slovo i veta,
slová a slová, slová ďalšie,
úprimné, z lásky, z falše
ja medzi nimi
sám si sám
v strede drám.

A takto bude:
poznám svoj údel
visieť na vlásku,
láska, obeta,

byť zrnkom prášku
v stvorení sveta“ (s. 5-6)

Alebo aj záverečná minibáseň bez názvu má povahu epilogického hĺbavého dôvetku:

„Tak sedím za stolom.
Na rozhrešenie čakám.
Dni ľahli popolom.
Za ohník vďaka.

Za ohník vďaka“ (s. 28).

Vôbec vyrovnávanie sa s minulosťou v tejto Motulkovej zbierke nevyvoláva tenzívne pnutie, ale je akýmsi prejavom uznania, vyjadrenia spokojnosti života – dlhej slnečnej jesene. Konštrukcia takýchto textov však naznačuje okrem iného aj exkurzné významové odpútanie a následné vypointovanie. Tak je to napríklad i v básni Vďakyvzdanie, v ktorej bilancuje, uznanlivo hodnotí predchádzajúci rok:

„Bol to dobrý rok.
Stal sa zázrak:
Starý Kukuč,
boľševik a šuster,
odmala chromý,
začal chodiť.

Do kostola.“ (s.9)

Predmetom rozpamätávania sa lyrického subjektu je i rodina – manželka, deti. Celý jeho život bola podľa neho

„šíročíra rozprávka
i vrchovatá dráma,
aj nebo, očistec,
peklo“ (s. 10).

V ďalšej básni Uzly (Valérii) zasa obdobne konštatuje:

„Blahoslavená
Hladká
niť života!

Ale čo žitia dane?
Uzlíky, uzly na nej,
tvrdé jak
zrnká
v ružencovom poli?

Lebo aj také
uzlíky a uzly
na nej sú
a boli“ (s. 24).

Postoj lyrického subjektu v Motulkových básňach predchádzajúcich zbierok bol v príkrom rozpore k dobovým nuansám, vytvorených zvrátenými hodnotami bývalého režimu, ideologickými požiadavkami a hrozbami Času Herodes. Preto aj texty tejto zbierky – i keď uvedený moment prvoplánovo vôbec nevystupuje do popredia – majú v istom kontexte a samozrejme v súvislosti s empirickým bilancovaním aj ironický podtón; odkazujú k hodnotovým kritériám, k odhodlanosti vytrvať v presadzovaní pravdy. Vidieť to napríklad v básni A.D.1600:

„A Giordano Bruno,
aj keď videl
smrť
pokašliavať za dverami,
sa usmieval
nad týmto násilím.

Lebo mu už nad Slnko
jasnejšie bolo,
že ani smrtný tribunál
nepohne Pravdou,
okolo ktorej sa krúti
tuláčka Zem.“ (s. 20).

Napriek tomu, že literárna kritika nestorov v mnohých prípadoch vníma pri hodnotení ich najnovšej tvorby blahosklonnejšie pre ich celoživotné dielo, toto rozhodne nie je prípad Jána Motulka. Aj touto zbierkou rozhodne potvrdil tendenciu, že jeho poézia cizelovanej skratky, umocnenej špecifickým pointovaním na jednej strane vedie k opätovnému čitateľskému prehodnocovaniu, zároveň však motivuje i k samotnej katarzii.