V doteraz poslednej básnickej zbierke Na božej brúske Ján Motulko nanovo rozvíja témy, ktoré chronologicky nadväzujú na predchádzajúce knihy poézie Havrania zima (1996) a Strmé schody (2000). Medzitým vydané knižky, veršíky pre deti V Ježiškovej škole (2000) a zoficializovanie samizdatových vydaní Času Herodes (2003 - Bratislava, Praha), nijako nenarúšajú naznačovanú tematickú i motivickú súvislosť, nakoľko vznikli ešte z Motulkových starších textov – trpezlivo prekonávali úskalia času, hodnotiteľa kvality, ale zároveň aj isté ideologické prekážky, aby mohli s určitosťou vplávať do kontextu verejne prezentovanej slovenskej literatúry.

Ján Motulko rozdelil poéziu tejto knižky do troch cyklov: Jesenné žnivá, Obetovanie slnka, Cez prah. Každá osobitná časť odzrkadľuje jedinečný empirický materiál autora, pričom témy sa v jednotlivých cykloch preskupujú – enumeratívne sa navrstvujú. Najskôr sme evidovali kratšie, emocionálne vybité reflexie prežívania lyrického subjektu, ktoré v ďalších častiach striedajú apelatívne výzvy a príležitostné básne. Osobitne – mimo uvádzaných cyklov – stojí pilotná báseň, ktorej názov je identický s pomenovaním celej terajšej zbierky – Na Božej brúske. Text týchto veršov je jasným prejavom odovzdania sa lyrického subjektu metafyzickej podstate – Absolútnu – Bohu. Prijíma jeho determináciu nie ako nutnú skutočnosť všemohúcnosti absolútneho hýbateľa, ale v snahe písať kvalitnú duchovnú poéziu sa pokúša nastaviť ako prostredník – médium. Sám sa však neštylizuje do úlohy proroka, hlásateľa Božích zámerov a cieľov, ale s blahosklonnosťou je otvorený a zároveň i vďačný vnuknutiam Ducha Svätého – múze, ktorá v spojitosti s Motulkovými introvertnými postojmi vyznieva navonok síce ako potencia, no hlavne ako výzva k odovzdanosti a neustálej formovateľnosti:

„Brúsim si slová.
A ty ma, Bože,
vybrúsiť môžeš
do slov sa chovať“.

V básňach prvého cyklu ako napríklad „Synovská“ či „Jesenné žnivá“ Ján Motulko len potvrdil platné východiská svojho názorového ontologizmu, pričom vehementne zdôraznil Boží majestát:

„Môj Bože, Otcom si mi, Matkou,
z kolísky zrodu si ťa hľadám.
Áno, som tvoje nemluvniatko,
tvoj nový rajský Adam
v svojom žití.

Ty si mi zákon, si mi vláda
(ňou sa sýtim)
ochrana, zákop val
okolo raja stromu hriechu.

Ty si mi túžby Svätý Grál,
obranná strieľna pevných hradov,
ale i kalich na útechu
z bludných pádov ú na kolená“.

Motív vplyvu Ducha Svätého na potenčnú schopnosť písať približuje v básňach „Prosebne“ a „Návrat z púte“. Vyjadruje sa tu zároveň o význame poézie v jeho živote – tá bola vždy pre neho prameňom živej vody – akási introspektívna manna empirického vyjadrenia sa a zároveň i nasýtenia. Ján Motulko má tendenciu jednotlivé motívy navrstvovať v nasledujúcich textoch. Tak je to aj pri básňach „Pár taktov ku sviatku drozda“ a „Nanebovstupovanie pary“. Najskôr stavia na téme – tradičnom kresťanskom pilieri – života, jeho vzniku a následne kvalitatívnom bytí. Vníma ho ako zázrak, ako „rajskú pieseň drozda, / čo vyspieva nekonečné šťastie“. Život však vníma hlavne ako priestor a čas v „stotinách atómov“, so všetkými atribútmi metafyzickej estetiky, empírie a pragmatiky:

„naozaj dnes ma trápi
budúca bolesť,
ktorá tu ostane
po tej včerajšej smädnej vode,
po tom snehovom harmatanci,
po tom vražednom ľade“.

Jednotlivé reflexie striedajú básne apokalyptických vízií. Tu už lyrický subjekt nevystupuje len ako pokorná, vnútorne vyrovnaná bytosť, ale naopak ako subjekt, ktorý cíti bolesť spomienok a hrozbu reality. Lineárne by sme koncipovanie takýchto Motulkových básní znázornili asi takto: apokalyptické vízie – výstraha / lament / vzbura – prosba / odprosenie – návrh na novú zmluvu. Evidentné je to napríklad v básňach „Potopa“ a „Telegrafická správa o zemetrasení“. Navyše sú to básne typu nomen omen, a tak už z názvu jasne predznačujú, o čom vypovedajú. Zároveň majú i výrazné naturalistické ladenie a podobne, ako to robil v zbierke Čas Herodes priamočiaro a bez ostychu, hovorí o skutočnostiach dávno minulých.

V druhom cykle zbierky akoby autor nanovo vytvoril pestrú žánrovú, tematickú i motivickú paletu – možno tu nájsť žalmové variácie („Údel živých“), litanické básne („Agar“, „Námestie šesťdesiat“), ale i introspektívne sebareflexie („Odpočítavanie“, „Obetovanie jahniat“). Prevláda téma blížiacej sa smrti a vyrovnávania sa s týmto pocitom – akési bilancovanie na sklonku života. Takýto postup je u neho spočiatku založený na uznávaní zákonitostí bytia a z toho vyplývajúcej piete voči smrti, a tým i k samotnému Bohu: „klaniam sa smrti, čo bola / i čo bude“ („Odpočítavanie“). Postupne však pietnu úctu striedajú lyrickým subjektom nezodpovedané otázky, neskôr dokonca i odvážne výzvy a výstrahy, vedúce akoby až k pochybnostiam viery: „dnes opustil si ľudí? // Kde si bol, keď si nebol pri nás...“ („Obetovanie jahniat“). Uvedomujúc si údernosť a jadrnosť svojich slov zámerne v tej istej básni zjemňuje svoj prehovor a pokúša sa o korekciu predchádzajúcich vyjadrení:

„Môj Bože, odpusť ty mi
hrkot prebolených slov“.

Takže scenár je podobný ako v predchádzajúcej časti básnickej zbierky.

V poslednom cykle Cez prah básnickej zbierky Ján Motulko rozvíja skôr načrtnuté témy staroby, blížiacej sa smrti, zamýšľa sa nad večným kolobehom života a smrti; neustále premýšľa o večnosti ľudského pokolenia a príležitostnými básňami Aladárovi Stankovskému, Giordanovi Brunovi a v predchádzajúcej časti i Svetloslavovi Veiglovi vyjadruje pozdrav i úctu zároveň.

Záver tohto cyklu i celej básnickej zbierky je koncipovaný rozlúčkovo. Takýto moment je prítomný už v Havranej zime a lyrický subjekt je zdá sa v tomto kontexte vysporiadaný: „Škrupina ohňu / Zemi moje kosti, / A jadro? / Do večnosti“ („Lúskanie života“).

„Keď odídem,
havran zakráka
nado mnou.

A vtedy
vypadne mu ukradnutý orech
na moju truhlu.

Rana z milosti.“ („Keď odídem“)