Martin Solotruk sa v roku 2007 čitateľom pripomenul hneď dvomi básnickými zbierkami, Planktón gravitácie a Lovestory agens a paciens (obe Ars poetica, Bratislava 2007), ktoré nesú stopy nezameniteľného autorského rukopisu, predsa však sú v čomsi odlišné. Kým v prvej z nich je významotvorné centrum pohyblivé a medzi jednotlivými synapsiami významov tak prichádza nezriedka ku skratom, čím sa znemožňuje rozpoznanie predmetu popisovaného, ktorý sa stáva neuchopiteľným, vo svojej druhej zbierke sa autor nenechal natoľko uniesť vlastným intelektom, je percepčne prístupnejší, a to najmä vďaka tomu, že jeho text, hoci stále dynamický, zaznamenáva zvýšenejšiu koncentráciu pozornosti na lyrický subjekt a tematické podložie, ktorým je partnerský vzťah.

Kniha Lovestory agens a paciens, vyskladaná „podľa najintímnejšej / mentálnej geometrie“ (s. 10), rozkladaním na jemnejšie čiastočky a následným architektonickým spájaním, je opäť textom v prúde, plynutí, ktorý chce cez viacdimenzionálnosť postihnúť (nielen) možnú hĺbku, nesúcu so sebou i snahu o sústredenie, teda pozastavenie sa.

Synonymom blízkosti dvoch ľudí sa tu stáva úsilie o taktilný vnem, dotyk putujúceho prsta, precítenie toho druhého formou „abstraktného tkania - / dotyku a dotyku“ (s. 78), splietanie malých dejín jedného ľúbostného vzťahu. Spolu s výsekmi z napohľad banálnych každodenných situácií, subtílnymi mikropríbehmi, autenticky vyznievajúcimi útržkami dôverných rozhovorov medzi mužom a ženou, tak autor demonštruje prepojenie partnerov, hoci je zrejmé, že i keď svojbytnosť prežívajúceho subjektu prerastá vzťahom v spojenie, nikdy nemôže nadobudnúť absolútny charakter, tak ako nemožno v úplnosti zobjektivizovať pocit, cit voči tomu druhému.

Solotruk však partnerský vzťah čitateľovi nepribližuje cez jeho emocionálne prežívanie lyrickým subjektom, ale intenzívne preskúmavanie, analytické pozorovanie a sebapozorovanie, ktoré sa občas pohybuje na hranici zachytávania biologických procesov, javov. Akoby miestami išlo o biosemiotiku (ktorú mimochodom sám autor pomenúva), pokus o dôkladnú introspekciu, viscerálny pohľad na „zvnútornenú fresku“ (s. 47), ktorou vlastne „vychádzame na povrch“ (s. 11), teda čosi značíme. Takto sa autorovi podarilo svojským a zaujímavým spôsobom vykresliť zbližovanie dvoch ľudí, zaznamenávané nielen navonok, objektívne, ale i zvnútra, prelínať postihnuteľné s nepostihnuteľným, a teda opäť naplno neprenositeľným.

Solotrukovo písanie je i tu nanajvýš intelektuálne, poučené nielen inonárodnými literárnymi zdrojmi, ale i poznatkami (či lepšie výsekmi poznatkov) z rôznych vedných disciplín, preto už spomenutá biológia, geometria či fyzika sú iba zlomkom z toho, čo možno v básnikovej tvorbe objaviť. Práve vďaka nezriedkavým slovným spojeniam, ktorých jedným členom je neraz technický termín alebo pojem sa mu potom darí vytvárať inovatívne obrazy, no nemožno prehliadnuť ani jeho cit pre rytmus a zvukomalebnosť, ktoré rozvíja na niekoľkých krátkych fragmentoch.

Je zrejmé, že jeho precízne premyslené, sofistikované texty prešli prísnou racionálnou revíziou, nie sú to narýchlo vychrlené záznamy stavov či pocitov z prežívania milostného vzťahu. To ho spája s plejádou súčasných slovenských autorov, ktorých spôsob písania sa charakterizuje ako nepoetický, keďže skôr skúma, pozoruje a následne definuje, do básní komponuje i pojmy zo sfér, ktoré boli donedávna vyhradené skôr odborným textom; podobné postupy sú charakteristické pre Macsovszkeho, Habaja, Habláka či Šuleja. Ich literárna produkcia, vznikajúca neraz aj spôsobom recyklácie iných textov, pritom nie je čitateľsky nezaujímavá, skôr naopak, ak samozrejme neprerastie do maniery, ktorá okrem množstva exkluzívne znejúcich slov, slovných spojení už neprináša nič iné.

Solotruk sa tomuto úskaliu v knihe Lovestory agens a paciens úspešne vyhol a predkladá zaujímavý pohľad na možnosti písania o partnerskom vzťahu, kde sa abstrakcia miesi s každodennými drobnými konkrétnosťami.