Útla zbieročka Hľadať kameň od Ruda Režnáka – vydaná vlastným nákladom – by sa dala nazvať pokusom o poodhalenie základných pilierov ľudského života. Lyrický subjekt opojený poéziou – presnejšie konkrétnym tvorivým aktom – sa nám snaží tlmočiť svoju (životnú) filozofiu poznačenú horúčkovitým pátraním po zmysle alebo princípoch existencie, i po mieste a čase na zemi.

Napriek uvedenému rozsahu zbierky je jej myšlienkový obsah – naopak – nasýtený a vyžaduje si pozorného a vyspelého čitateľa. Na interpretáciu väčšiny textov je potrebné poznať naozaj široký kontext, pričom význam veršov je bez neho zahmlený a nemôžeme sa nechať oklamať ani ich jednoduchou formou. Ak však potrebnou kompetenciou disponujeme, postupne spolu s básnikom „vykopávame“ či „hľadáme kameň“, teda v najširšom zmysle to, čo je podstatné.

Sám lyrický subjekt vyjadruje zámer podať „svedectvo o tomto svete“ a jeho prostredníctvom vydáva aj svedectvo o sebe. Prezentuje svoj vzťah k životu, poézii, láske, Bohu, ako i vlastné pravdy. Robí tak cez svojskú obraznosť dosahovanú najmä miešaním konvenčných a invenčných obrazov, ich rôznymi modifikáciami a variáciami. Využíva účelnú hru so slovami a sémantikou

(„oproti všetkým trampotám
ty spievaš a ja žblnkotám

a navzdor lesným príšerám
ty veríš a ja vyvieram“)

a zároveň aj stupňovanie a pointovanie textov.

Pre túto lyriku je evidentná inklinácia ku kultúre a tradícii, ako i snaha vtisnúť jej vlastnú, osobitú pečať. Subjekt si uvedomuje, že nepíše o nových témach

(„Čo povedať
keď všetko už bolo povedané
a to čo nebolo
sa nedá“)

a v jeho repertoári sa okrem už spomínaných motívov objavujú – okrem iných – smrť, utrpenie, večnosť, sny, pravda alebo krása. Pozoruhodné je napríklad uchopenie lásky disponujúcej v zbierke viacerými podobami – od vyjadrenia jej podstaty

(„Láska je vraj to čo sa tratí
Čo hynie v temnote
Pád zo závratí do závratí
A pravda v nahote)

až po zosobnenú formu lásky bez dôvery.

Výrazná je aj prítomnosť živlov, predovšetkým ohňa, ale i vody a zeme, ktoré mnohokrát na motivickej úrovni koexistujú:

„nenapraviteľný horiaci
milenče vôd a lesov
s očami tmy
čo zem si znenávidel“.

Oheň tvorí základ všetkého, spája sa najmä s večnosťou, smrťou, ale i vášňou, voda predstavuje slobodu a viaže sa so snami, zem zasa reprezentuje stabilitu, hmatateľnú matériu, je spojivom s minulosťou a zároveň úkrytom hľadaného kameňa.

Sledovaná intelektuálna poézia otvára – navzdory svojej skratkovitosti – široký interpretačný priestor. Pátranie po živote – ktorý je vlastne „cestou od popola k prachu“ – sa uskutočňuje cez vlastné nazeranie a skúsenosti v súčinnosti s dávno nadobudnutým poznaním našich predkov, čoho dôsledkom je výrazná aluzívnosť.

I keď „básnikova harfa zavše klame“, lyrika mladého poetu docta Ruda Režnáka je uveriteľná a mnohým určite i blízka. Za polytematickosťou sa skrýva jeden tón, poznačený odkrývaním – rozumom či srdcom – neodhalených skutočností, a toto zanecháva výraznú ozvenu aj vo vlastnom, hľadajúcom vedomí.