Po globalizovanej všehochuti debutu Dulche de leche prichádza Svetlana Žuchová vo svojej útlej próze s komorným príbehom o samote, pocite „cudzinectva“ a pálčivej túžbe to všetko prekonať. Ani tentoraz sa však autorka nerozhodla svoje rozprávanie situovať do našich končín. Jeho protagonistkou sa stala Yesim, dcéra tureckých prisťahovalcov v Rakúsku. Sprevádza ju trauma z toho, že nikam nepatrí – vlastná komunita reprezentovaná rodinou jej strýka Serkana ju odmietla, väčšinová komunita ju ešte neakceptovala a na periférii svojho života ju necháva i milenec Max. Yesim sa tak stáva postavou na pomedzí.

Turkyňa vo Viedni
Výlučnosť hrdinky umocňuje i fakt, že je umelkyňou, speváčkou. „Umelectvo“ sa stáva možnosťou, ako sa zbaviť stigmy cudzinky, zobrať svoj osud do vlastných rúk a samozrejme dodáva tejto postave „citlivosť“.Yesim hľadá možnosti, ako naložiť so svojou identitou, ako niekam patriť. Svoje umelecké ambície dokáže dať bokom, pretože jej túžby sú veľmi krotké – chce nájsť domov, prežívať ho s niekým, starať sa o niekoho, mať rodinu, deti, prekonať tým samotu, pocit inakosti a žiť vlastne tak, ako žila jej matka, ibaže po svojom.

Sústredené rozprávanie, ktoré je monológom Yesim, neustále krúži okolo niekoľkých kľúčových momentov jej života: príchod s rodičmi z Turecka do Viedne, stretnutia s milencom Maxom, nedeľné návštevy strýkovej rodiny, koncertné vystúpenia, sťahovanie do nového bytu. Yesimin život je rekonštruovaný prostredníctvom detailov – taxíky na stanici v deň príchodu do Viedne, zápach mokrej handry v strýkovej kuchyni, staré kožené tašky, krabice so zabalenými vecami. Komornosť príbehu sa má vyvažovať bohatou lyrickou evokáciou a poetizáciou. Práve zvolený rozprávačský postup sa stal výrazným problémom celého textu.

Prirovnania do úmoru
Čitateľ môže prekonať svoju nedôveru voči hodnovernosti príbehu a pochybnosti, či sprostredkovanie mentality a spôsobu života tureckej komunity neostáva na úrovni turistických momentiek a letmých dojmov, no na lopatky ho definitívne položí autorkin štýl, ktorý je založený na sekaných vetách (zo syntaktického aspektu ide o osamostatnené výpovede či osamostatnené vetné členy), neúnavnom opakovaní a nevysvetliteľnej snahe používať za každú cenu prirovnania, ktoré by chceli byť svojské, no vzbudzujú rozpaky. Každá výpoveď, situácia, detail rozprávania vyvolá záplavu prirovnaní a tie zase ďalšie a ďalšie, až nie je jasné, k čomu sa pôvodne vzťahovali, o tom, že sa prekračujú hranicu zrozumiteľnosti, už nehovoriac. Ďalšia tendencia textu, sústavný návrat k už veľakrát povedanému, vzbudzuje dojem, či nie je určený pre ľudí s krátkodobými výpadkami pamäti. 

Je zrejmé, že uvedený postup by mal ozvláštňovať rozprávanie, umocňovať pôsobivosť a naliehavosť príbehu, dodať mu atmosféru ľahkosti a zároveň potvrdiť autorkinu originalitu videnia sveta. Próza Yesim je totiž typom textu, z ktorého veľmi jasne trčia autorské ambície ale zároveň sa v ňom veľmi jasne ukazuje, kde tieto zámery stroskotali. V tomto prípade je to úplná nefunkčnosť štylistických postupov. Rozprávanie neobohacujú, nedodávajú mu nové rozmery, ale retardujú ho, zbavujú akejkoľvek spontánnosti a pôsobia ako slovný balast.

Namiesto ozvláštnenia balast
Protagonistka sa oblieka do domáceho a dáva sa do roboty „ako postava v animovanom filme“ (s. 13), takisto v kúpeľni visia dva uteráky ktovie prečo „ako v kreslenom filme“ (s. 57), do tretice ako „v kreslenom filme“ by protagonistka utekala podzemnou dráhou. Keď už sme tam, dvere na vlaku otvára prudko, „ako keď sa klepú rezne“ (s. 93). Milenec hrdinky je o čosi jemnejší, ten na dvere klope „bezstarostne, ako keď zovrie voda. A s ľahkosťou gymnastky“ (s. 61). Keď jej napíše esemesku na telefón, ktorý inak leží na stole „bez pohnutia, bez duše ako prázdne hniezdo“ (s. 61),  Yesim sa teší ako „hubár, keď pod stromom nájde hríb“ (s. 60), hoci jej nepovie „nič mäkké ako jesenné lístie“ (s. 61). Keď milenec neklope ani neesemeskuje, tak je sama a jej samota je buď ako „kašeľ“ (s. 17), alebo ako „chrípka“ (s.  95). No dobrý vzťah má i k milencovej matke, ktorú nikdy nevidela – cíti voči nej „náhlu nehu ako chlieb namočený v mlieku“ (s. 55), má ju rada ako „žĺtkový krém“ (s. 71).  Keďže je Yesim umelkyňa, túla sa po nociach  „ako Poludnica“ (s. 93). Jej rodina drží pokope ako „bobule hrozna na strapci“ (s. 17), teta sa pred jej rodičmi „nepotrebuje ukazovať ako muchotrávka, čo sa v kreslenej rozprávke nafukuje pred celým lesom“ (s. 24). A napokon, aby sme uzatvorili tento veľmi skromný výber zo štylistických pozoruhodností textu – protagonistkin koncert je záverečný, „ako keď sa zavrie zips“ (s. 44), lúči sa „okrúhlo“ a „hladko ako slepačie vajce“ (s. 46), vedie rozhovor, ktorý je „nezúčastnený ako koláče kúpené v samoobsluhe“ (s. 50), spomína na nedeľné návštevy u strýkov, kde „prebieha rituál ako valčík. Krok sun krok. Ča-ča- ča“ (s. 26).

Próza, ktorá by sa chcela prezentovať ako kompozične náročná, je iba čitateľsky únavná. Jej jazyk by chcel vzbudzovať dojem kultivovanosti, no je až prekvapivo necitlivý až nemotorný. Príbeh, ktorý možno mal šancu zapôsobiť, sa zaniesol  balastom slov.