Ak vôbec na Slovensku sú nejakí kultoví spisovatelia, celkom určite medzi nich patrí aj Dušan Mitana. Kultovým autorom sa môže stať ten, komu sa podarí presne vystihnúť či dokonca formovať názory a pocity istej skupiny ľudí zvyčajne rovnakej generácie. Aj medzi tými, ktorým sa to podarilo, je Dušan Mitana výnimočný  – a to tým, že sa stal dôležitou súčasťou čitateľskej skúsenosti hneď niekoľkých generácií slovenských čitateľov. Od dnešných šesťdesiatnikov, ktorí začali jeho prózy čítať ako dvadsiatnici, až po tých, čo majú dvadsať práve teraz. Mitana je teda autorom mladých ľudí a je jedno, či boli mladí v šesťdesiatych rokoch alebo dnes. Túto pozíciu získal vďaka pár knihám, ktoré napísal od polovice šesťdesiatych do polovice sedemdesiatych rokov – teda vtedy, keď bol sám mladý. Všetky jeho ďalšie knihy, ktoré vydal od osemdesiatych rokov až do súčasnosti, boli už prijímané s väčšími či menšími rozpakmi. Najmä jeho porevolučné romány a špeciálne román Návrat Krista boli vnímané takmer ako zrada na všeobecne prijímanej predstave o mitanovskom písaní. Na rozdiel od ostatných spisovateľov Mitanovi akoby nebolo povolené zostarnúť a zmúdrieť, pretože to, čo je na ňom cenné, je práve mladosť a nezrelosť.

A v tejto situácii vydáva päťdesiatdeväťročný autor objemný román Zjavenie. Román, ktorý môžeme čítať aj ako účtovanie s doterajším životom, román o tom, čo s ľuďmi žijúcimi na Slovensku spravilo dvadsiate storočie, a ako naznačuje názov – aj ako román o nachádzaní viery a jej skúšaní. Vo vyššie naznačených  „mitanovských súvislostiach“ by to mal byť román odsúdený na neúspech. A predsa to neúspech nie je. Naopak, Zjavenie bude kniha dôležitá nielen pre autora či dejiny slovenskej literatúry, ale najmä pre čitateľov. Je to preto, že v tejto knihe o vážnych veciach autor znovu naplno objavil svoju mladosť a nezrelosť. Kto v minulých knihách márne hľadal toho „svojho mladého“ Mitanu, v Zjavení ho opäť nájde. A vôbec nevadí, že takmer ako šesťdesiatnika. 

Mladosťou sa tu rozumie predovšetkým neskrotná túžba objavovať neznáme – a to hlavne v sebe. S mladosťou súvisí aj humor, ten totiž ukazuje veci v neočakávaných súvislostiach, búra mýty, znepokojuje, z istého robí neisté a vo svojich najlepších podobách nanovo konštituuje našu predstavu o svete – teda to, po čom túžia všetci mladí. A presne to robí aj Mitana vo svojom románe. Jeho hlavná postava, Jonáš Eliáš, sa síce mnohokrát sťažuje na svoju nezrelosť, ktorá mu komplikuje život a ktorej sa nevie zbaviť ani s postupujúcim vekom. V skutočnosti je však celá kniha chválou nezrelosti – je v nej stála chuť spoznávať, provokovať, šarmantne sa mýliť a komicky sa zo svojich omylov dostávať, je v nej odvaha naplno sa ponoriť do života, nechať sa ním niesť, ale aj porušovať mnohé morálne a etické imperatívy a celkom autenticky – i keď občas smiešne – sa s týmito priestupkami vysporiadavať.

Skutočné a vymyslené
Mitanova kniha je zábavná jednoducho preto, že je dobre napísaná. Radosť z čítania –  túto už takmer zabudnutú emóciu slovenskej literatúry – dokáže Mitana sprostredkovať nielen svojimi presnými vetami, ale najmä filmovo vystavanými scénami. Autor v nich dokáže elegantne spojiť zdanlivo nespojiteľné. Napríklad v zábavnej „óde na lenivosť“, ktorá sa odohráva v Jonášovej rodnej obci, sa takto tajomnosť spája s iróniou, zadubenosť s mystikou, bláznivosť s nábožnosťou.
Celkovo možno povedať, že čaro Mitanovho písania spočíva v neustálej oscilácii medzi vážnym a nevážnym, ale aj skutočným a fiktívnym. Napríklad medzi autobiografickými citáciami z autorovho reálneho života a beletristickou fabuláciou. Prestupovanie fikcie a autobiografickosti má naznačovať aj alternácia rozprávača. Rozprávanie o Dušanovi Jonášovi „zvonka“, v tretej osobe, sa v niektorých miestach nenásilne mení na rozprávanie „zvnútra“ azda aj o Dušanovi Mitanovi. Napätie medzi „ja“ a „postava“ je hľadaním autentickosti, odpovede na nezodpovedateľnú otázku „kto som?“ K scudzujúcemu efektu, ktorý toto napätie vyvoláva, môže prísť v rámci jednej vety: „Premiestnil som obálku do zadného vrecka texasiek, ale po chvíli sa mi opäť zdalo, že som niekto iný, o kom môžem hovoriť len v tretej osobe, a Jonáš sa zľakol, že ten list stratí, alebo že mu ho ukradnú.“ (s. 60)

Súvislostí medzi fiktívnym a reálnym je tu samozrejme oveľa viac. Postavami tejto knihy sa stávajú aj reálne osoby (Dominik Tararka či Elo Havetta) a prinášajú do nej významy čitateľné len pre tých, ktorí o živote týchto ľudí čosi vedia. V knihe sa tiež stretneme s parafrázami predchádzajúcich Mitanových textov (napríklad častí novely Patagónia), ale aj s vtipnou alúziou na Mitanovu azda „najkultovejšiu“ poviedku V električke. (V tejto súvislosti sa hádam dá povedať, že milovanie sa s neznámou ženou odzadu už je autorovým jedinečným – samozrejme literárnym – atribútom.) Pomenovanie „gazda“, ktoré postava Dušana Jonáša dostáva vo vyššom veku, zasa môžeme čítať aj ako odkaz na neskoré texty Rudolfa Slobodu. Hlavne však: románová fikcia je zasadená do veľmi reálnych dobových súvislostí. A reálny dobový tlak, ktorému sa v druhej polovici dvadsiateho storočia dalo ťažko vyhnúť, pôsobí na postavy v tomto románe tak, že zreálňuje aj ich osudy.

Irónia a cit
Treba však povedať aj toto: tento veselý román o vážnych veciach vie byť občas aj nudný. Je to vtedy, keď sa autor rozhodne zjavovať hotové, ucelené pravdy o svete a hlavne o Bohu. Samozrejme, didakticky. Metódou otázka – odpoveď. Lenže, čo už v románe s takouto otázkou: „Ak je Boh Bohom lásky, prečo pripúšťa všetky tie neuveriteľné svinstvá, to strašné zlo, čo je deje okolo nás, už celé tisícročia... a stále sa stupňuje?“ (s. 120). Našťastie, pasáží, kde „Mitana verí za nás“ (ako tuším znel parafrázujúci slogan predchádzajúcej Mitanovej knihy) nie je v románe veľa a vo všetkých ostatných častiach je osviežujúco nezrelý, mladistvý, ironický a sebaironický. A ak tú iróniu niekedy vymení za čosi iné, nemusí to byť len nešťastná výmena za kazateľský pátos. V tých najsilnejších pasážach knihy nahrádza iróniu cit. Celkom obyčajný, ľudský cit k zvieraťu (kocúr Lucifer) a dieťaťu (vnuk Mundi), ktorý sa napokon stáva pointou celej knihy. Peknou pointou. Peknej knihy.