Na otázku, čím je Ivan Kolenič viac - básnikom alebo prozaikom, netreba počítať, koľko napísal básnických zbierok a vydal prozaických kníh. (Možno ale podotknúť, že tých prvých vrátane minuloročného prírastku Na výslní je sedem a tých druhých spolu s poslednou novelou päť.) Básnická obraznosť sa totiž ohlasuje i v jeho próze, postupom času dokonca stále razantnejšie. Dokazuje to tiež novela Daj zbohom básneniu, v ktorej sa oba žánre nielen miešajú, ale aj sa o nich hovorí.

Príbeh prózy je jednoduchý, schematický a symbolický: pod výrazovou vrstvou expresívneho lyrizmu a košatého poetického jazyka sa skrýva ideový konštrukt - duchovná koncepcia priam mýtického výkladu sveta s posolstvom o potrebe čistej poézie. Kolenič v ňom postavil proti sebe dva svety. Na jednej strane stoja „ľudia s ušľachtilou krvou”, ktorí sú však zároveň „ľuďmi čierňavy”, pretože odmietajú inakosť a poéziu považujú za nebezpečnú. Ich nepriateľom je svet „odľudov a vyvrheľov”, čiže asociáli žijúci na okraji spoločnosti - všetci tí, „ktorých krátkozraká etika vykopla za ostnatý drôt šťastia”, ktorí ale žijú slobodne a voľne. Medzi nich patrí i Artur Nah, hlavná postava prózy a jej rozprávač, básnik vzývajúci čistotu a svetlo, sám čistý, naplnený veľkým svätým posolstvom. Ibaže „veľká metamorfóza” sa napriek jeho vyvolenosti napokon nekoná. Artur zhreší a všetkému je koniec. V okamihu, keď zlyháva básnik, už nie je možná poézia, a vtedy znova ožíva „próza sivoty”.

Extáza zo života sa mení na agóniu poézie a duchovné posolstvo na ironický úškrn nad prekliatym básnikom. Kolenič mieša nízke s vysokým, pudy a vznešené ideály, pátos a iróniu. Niečo myslí vážne, niečo polovážne a pri inom sa otvorene zabáva. Jeho buričstvo a barbarstvo tu má už mierne vyprchanú vôňu, stále je to však Kolenič známy. Je to osvedčená zmes excentrických postáv, obnažovanej a prežívanej telesnosti a erotiky, výrazu na pomedzí obscénnosti a hravosti. K tematickej trojke sex, alkohol, násilie, povedomej z próz Ako z cigariet dym či Jeden úsmev stačí, pribudla oslava poézie - „svätými” pojmami sú tentoraz Jas, Sloboda, Láska, Poézia.

Daj zbohom básneniu je tvarovo amorfná próza, výrazne vystužená metaforizovaným jazykom. Práve v tomto prehĺbení lyrizmu možno vidieť istú novú kvalitu v Koleničovom písaní. Poetikou síce pripomína staršiu literárnu tradíciu - lyrickú prózu a básnikov sujetu, no u Koleniča nejde o splynutie žánrov, skôr o akúsi dvojkoľajnosť. V jednej línii (lyrickej) hrá prím štýl, v druhej (sujetovej) dominuje ideový postoj. Svet stvárňovaný v rámci epického príbehu básnika Artura Naha nie je reálnym svetom, ale svetom deformovaným, zveličeným a dovedeným do absurdnosti (napríklad ako náprotivok rozprávkového spiaceho kráľovstva). Je to autorova mierne excentrická apokalyptická vízia spoločnosti odmietajúcej slobodu a fantáziu. V básnicky uvoľnenom sujete Kolenič bez zábran prechádza od reality (reality erotických dobrodružstiev, krčmových rečí alebo nájazdov holých lebiek) k fantáziám a výmyslom o pocitoch nekonečnej roztopašnosti či naopak znepokojujúceho ohrozenia. Hojne využíva asociatívnosť. Jeho metaforická reč je dynamická, na čitateľa sa priam až valí dravý prúd obraznosti. Jednotlivé obrazy rozvíja a stupňuje v akýchsi asociatívnych trsoch, k jednému prirovnaniu pridáva hneď druhé a potom ešte ďalšie a ďalšie. Tento postup sa na prvý pohľad môže zdať ako štylistická virtuozita, lenže hromadenie slov sa stáva manierou, nutne vedúcou k verbalizmu. A to je vari najväčšia Koleničova slabina.

Šokovať už nešokuje, poučenia či alegórie mu veľmi nevychádzajú a metafor je toľko, že zasvietia len niektoré. Čo-to na dojme napraví živelný sugestívny štýl, no na „veľký okamih slávy” je to príliš vyumelkované.

Dana Kršáková
Písané pre týždenník Domino fórum