Miloš Žiak má naozaj šťastie: jeho najnovšia knižka sa na pultoch kníhkupectiev objavila v čase, keď vládni paranoici spojili jeho meno s fungovaním akejsi enigmatickej (rozumej: protištátnej) „skupinky“. Nijaká publicita nie je na zahodenie. Ani tá náhodná. Takže vlastne šťastie v nešťastí: takto sa aspoň o existencii Miloša Žiaka, kedysi dávno známeho ako talentovaný a remeselne podkutý básnik, dopočuli aj tí, ktorí sa s jeho menom predtým nikdy nestretli. Hoci sa k nim asi nedonieslo, že je básnikom, jeho meno sa im určite niekde zafixovalo.

Z najčítanejšieho a najpriamočiarejšieho (čo však neznamená, že aj najpravdovravnejšieho) týždenníka (Plus 7 dní) sa obyčajný smrteľník mohol dozvedieť okrem iného aj to, že Miloš Žiak je predsedom predstavenstva Izraelskej obchodnej komory na Slovensku, kým v najpravicovejšom a najkresťanskejšom (čo však neznamená, že aj najpravdovravnejšom) týždenníku (Domino fórum) sa písalo o Žiakových nadštandarných (rozumej: priateľských) vzťahoch k (teraz už) bývalému predsedovi NBÚ Jurajovi Mojžišovi. Už len z týchto dvoch informácií by malo byť jasné, že Miloš Žiak je odvážny dobrodruh a ak takýto dobrodruh napíše knihu, bude to nepochybne vzrušujúce čítanie. Alebo aj udalosť. Možno výbušná, keď vytryskla z hlavy chodiaceho odisteného granátu ako Žiaka prezývali jeho pražskí priatelia.

Čitateľom Občianskej spoločnosti alebo tým, ktorí navštevovali početné „pravicové“ bankety a večierky netreba Miloša Žiaka predstavovať: poznajú ho ako vášnivého diskutéra, autora politických analýz, poradcu prezidenta Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky Václava Havla, poradcu predsedu vlády Slovenskej republiky Jozefa Moravčíka či člena bratislavského predstavenstva Židovskej náboženskej obce...

Ja som Miloša Žiaka spoznal niekedy v roku 1988, keď ako nadšený čitateľ mladého Marxa prišiel do Nitry na vtedajšiu skorumpovanú a úpadkovú Pedagogickú fakultu šíriť osvetu o diele M. M. Bachtina. Pamätám sa, ako dvíhal svoj ohromný klobúk, keď sa na chodbe Fakulty s neprehliadnuteľným sarkazmom odzdravoval obmedzeným a nadutým komunistickým vysokoškolským pedagógom. Obdivoval som ho. Obdivoval som jeho klobúk, ktorý už sám osebe predstavoval elegantnú provokáciu a výsmech režimu. Žiak pre mňa vtedy znamenal posla nových čias. Nevedel som o ňom nič; poznal som len jeho Faustiádu – a neveľmi som jej rozumel. Nevedel som odkiaľ, z akej minulosti sa autor tejto pre mňa vtedy zložitej básnickej skladby vynoril. O čosi neskôr som sa ešte prehrýzol tragigroteskami Don Quijote v pekle (1989). Dnes, takmer po pätnástich rokoch sa – podobne ako tí, ktorí poznajú Žiaka skôr ako poradcu, analytika, obchodníka, autora nie príliš zdareného románu Gold, Zlatko a Zlatoústy (1999) – vďaka jeho najnovšej knižke Mrzáci studenej vojny zoznamujem s prekvapujúco spletitou Žiakovou intelektuálnou minulosťou.

Žiada sa mi bez otáľania povedať: Mrzáci studenej vojny je výraznejší čitateľský zážitok ako Gold, Zlatko a Zlatoústy. Pútavá, napínavá kniha. Nevyznačuje sa bravúrami, jej devízou je spontánnosť, jednoduchosť. Teda pokiaľ ide o jej „fyzickú podobu“, čiže o vety a klebety. Lebo klebetný rozmer tejto knihy si treba ceniť. Žiakova próza nemá síce nič spoločné s poetikou veľmajstra „klebetrománu“ Thomasa Bernharda, ale povedzme, že miestami pripomína príjemno-provokatívnu dráždivosť Slobodovho Rozumu.

Žiak rád spomína na príbehy svojho života; svedčia o tom aj jeho predchádzajúce prózy. Memoáre však majú svoje (nemalé) riziká. Zdá sa, že úskalia žánru si uvedomuje aj autor, pretože cca sto strán pred koncom knihy píše: „Najväčším nebezpečenstvom, ktoré hrozí autorovi pri písaní knihy spomienok, je často podvedomá snaha vykresliť svoju osobnosť v lepšom svetle, čo môže v konečnom dôsledku prekvalifikovať žáner pamätí na písanie bájí.“ Žiakovo spomínanie sa však, našťastie, nepremenilo na báje, hoci istý nepríjemný pátos sa predsa len „prešmykol“ cez filter spisovateľovej „autoregulácie“. Autorovi by sa dala vyčítať aj pomerne veľká „roztrieštenosť“, veď väčšinou nie je celkom jasné, či Mrzáci studenej vojny majú byť (azda až priveľmi osobným) „zúčtovaním“ s normalizátorským mentorom mladých básnikov Vojtechom Mihálikom, versologickou a poetologickou (retrospektívnou) štúdiou o premenách Žiakovho viazaného verša, oneskorenou rehabilitáciou, prinavrátením niektorých, zrejme nezaslúžene nedocenených Žiakových básní do povedomia čitateľskej verejnosti alebo zmapovaním života bratislavskej bohémy osemdesiatych rokov minulého storočia. „Roztrieštenosť“ by som však predsa len nechcel autorovi vyčítať, pretože patrí k žánru a okrem toho je v tomto prípade najväčšou zásobárňou dynamického pôvabu vyvažujúceho suchopárnosť množstva faktov.

Ak teda pripustím, že autor si v tejto knihe pred očami verejnosti „kuríruje“ dávne zranenia – čo je v prípade pamätí hádam aj legitímne – potom sa akosi nemôžem vyrovnať s inak naozaj efektným názvom (Mrzáci studenej vojny), pretože ten si pýta priam panoramatický pohľad, hlbší ponor, podrobnejšiu anamnézu čias, ktoré sa autor podujal zhodnotiť. Mám totiž pocit, že „mrzáctvo“ Žiakových mrzákov je podané len veľmi impresionisticky, periférne, čo je opäť odpustiteľné v prípade pamätí, no ak má ísť o komplexné a dôsledné svedectvo, potom nestačí hľadať v osobnej korešpondencii básnikov dôkazy o zvrhlosti doby. Ďalší deficit sa ukazuje v podobe absentujúcej detailnej analýzy „mrzačiaceho“ mechanizmu. Čitateľ neprenikne do skutočných spletencov sprisahaní a súvislostí; skôr môže nadobudnúť dojem, že s komunistami sa dalo vyjednávať, pretože aj politicky nepohodlné deti sa, za istých okolností, mohli dostať na vysoké školy a, koniec koncov, totalitný režim nevyvraždil v gulagoch tretinu slovenského národa. Žiak sa síce pokúša byť nekompromisný, no jeho súdy sú dosť zjednodušujúce a komunistická diktarúra z toho potom vychádza ako síce strašidelný, no predsa len nie príliš nebezpečný papierový drak. Opäť však autorovi nemožno vyčítať, že nemal príležitosť nahliadnuť do všetkých štruktúr fungovania totalitného režimu. Lenže potom to vyznieva tak, ako keby sa ten najzúrivejší boj odohrával na stránkach Nového slova. Ak však Žiakovým najnovším spisovateľským cieľom bolo za každú, ešte aj za tú banálnu cenu podať svedectvo o krutosti jednej diktatúry, a ak tento cieľ mal byť súčasťou nejakej, či už politickej, vydavateľskej, intelektuálnej alebo nábožensko-magickej objednávky (Žiak spoluzakladal bratislavskú pobočku Tolerancia medzinárodnej židovskej organizácie B´bai B´rith, ktorú, fašistami prenasledovaný hermetik Jan Kefer vo svojej Syntetickej magii definuje ako androgynný trojstupňový rád zameraný na „rozvinutí záujmu židovstva“. Kefer uvádza, že nie všetky židovské organizácie sú kabalistické: „U většiny známých převládá cíl politický...“ pozn. PM), potom sa za zjednodušené príklady nemožno na autora hnevať. Šlo predsa o názornosť, o šírene osvety.

Ten, kto chce byť čo najnázornejší a najzrozumiteľnejší, sa asi ťažko vyhne binárnej, čiernobielej, manicheistickej rétorike. Žiak hovorí o časoch komunistickej diktatúry ako o už prekonanej ére temnoty, pričom to, čo uvádza ako dobovú zvrhlosť možno v znásobenej miere objaviť i v čase prítomnom, tu a teraz – stačí zmeniť dátumy, mená a zopár termínov. Žiak napríklad píše: „Odpor komunistov k akejkoľvek forme kritiky hraničil v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch až s hystériou.“ Dnes ešte neznámy autor bude môcť o dvadsať rokov napísať takúto vetu: „Odpor Bushovej vlády k akejkoľvek forme kritiky hraničil v prvej dekáde dvadsiateho prvého storočia až s hytériou.“ Alebo: „Odpor členov SDKÚ k akejkoľvek forme kritiky hraničí až s hystériou.“ Skrátka to, čo Žiak (oprávnene) vyčíta komunistickej diktatúre, sa dá (právom) vyčítať kedykoľvek kdekoľvek akejkoľvek mocenskej mašinérii. (Ideálny štátny aparát jednoducho nejestvuje. Koniec koncov, ešte aj demokratický, vraj humánny západný svet mohol v pokoji prosperovať len za cenu toho, že prižmúril oči napríklad nad udalosťami v Maďarsku v roku 1956 a v Československu v roku 1968: bola to vec dohody so sovietskym táborom.) Čitateľ nepochybne (vy)tuší, čo sa autor usiloval oznámiť, no možno by sa bola zišla precíznejšia forma výroku, a tým by sa boli možno eliminovali impulzívne, unáhlené hodnotenia. Žiak so svojimi „priamočiarymi“ postrehmi nie je sám, podobne kedysi zmýšľal aj v knihe citovaný Ursiny: „Tí, čo prežili uplynulých dvadsať rokov (roky normalizácie 1970 – 1989 – M. Ž.) vedia, ako prefíkane to mali funkcionári vymyslené. Ak chceli niekoho zničiť, nepotrebovali ho zavrieť do basy. Stačilo, keď mu nedovolili robiť to, čo robiť vedel. Potom chátral, stal sa alkoholikom a podobne.“ (s. 15) Ursiny dobovú situáciu nepochybne vystihol, hoci pochybujem o tom, že keby súdruh, necitlivý, primitívny a teda vôbec nie prefíkaný, chcel svojho politického odporcu zlikvidovať, nezahrával by sa s ním takt celý život a šmaril by ho do temnice ako Monte Crista. Horšie je, že Ursinyho slová možno vzťahovať aj na dnešné časy: intelektuáli a umelci dnes takisto nemôžu robiť to, čo ich baví, pretože pravidlá ich každodenného života diktuje takzvaný voľný trh, ktorý v skutočnosti nie je až taký voľný, ako sa na prvý pohľad javí, keďže je v područí epileptickej „choreografie“ „skupinky“ finančníkov. Dnes intektuáli a umelci, ktorí sa nezmierili s diktátom trhového (masového) vkusu, so supermarketovým gulagom, tiež len chátrajú, stávajú sa z nich alkoholici a podobne. Alebo, čo je ešte pravdepodobnejšie, alkoholikmi sa stávajú nezávisle na vonkajších okolnostiach. A tak čitateľ opäť nemá v rukách autentický a naozaj dobový dôkaz o zvrhlosti komunistickej dikatúry. Žiaľ, je to tak, že tí, čo v tých časoch žili, vedia, aké to bolo, a tých, ktorí vtedy nežili, to vôbec nemusí zaujímať. Ak by ich to však predsa len zaujímalo, Mrzáci studenej vojny im neposkytnú príliš presvedčivé dôkazy. Na sedemnástej strane čitateľ nájde ďalšiu, z dnešného pohľadu dosť málovravnú frázu: „Najväčším zločinom normalizátorov bolo permanetné a cielené mrzačenie krehkej a citlivej duše nadmieru vnímavých ľudských bytostí.“ Ak sú v Žiakovom ponímaní nadmieru vnímavé ľudské bytosti umelci, potom sa treba spýtať, kto mrzačil Dostojevského, Van Gogha, Lautreca, Rimbauda, Verlaina, Baudelaira, Bukowského, Dylana Thomasa, Hemingwaya, Faulknera, Pollocka a tisícky ďalších krehlých a citlivých duší, ktoré nežili v komunistických režimoch, a predsa sa ničili alkoholom, drogami, hráčskou vášňou... Ostatne, Žiakovi vôbec nechýba sebareflexia; to, že si jasne uvedomuje rozpor medzi neľudskou realitou akejkoľvek doby a krehkým snovým svetom básnika, je zjavné už na začiatku knihy: „Ľahko zraniteľná, krehká detská bytosť, ktorú som pred časom opatrne zababušil do teplých páperových perín a uložil na dlhý zimný spánok ´unlimited´ do hebkého kúta duše, aby mi neprekážala pri výkone všednodenných povinností a najmä nie pri občasných surových podnikateľských potýčkach, ktoré si skôr vyžadujú profesionálne správanie a zvládanie výhier, prehier aj kompromisov, sa náhle ozvala a nebolo jej nijakovsky možné odňať slovo.“ Žiak zrejme vie, že človek s citlivosťou básnika bude mať pocit mrzačenia v každom čase a v každom prostredí, pretože senzitívni a senzibilní jedinci zriedkakedy majú šancu na dôstojný život. (Možno by stálo za to, keby Miloš Žiak napísal svojím typickým pekným a ostrým jazykom pokračovanie pamätí o mrzačení intelektuálov na dnešnom Slovensku; o tom, ako ich mrzačia manželky, príbuzní, kolegovia, politické zoskupenia, reklamné agentúry, bieda, vydavateľstvá, štátne inštitúcie a pod.) Zaujímalo by ma, či občas suroví podnikatelia majú nejaké etické hranice, keď sa ženú za ziskom, lebo ak nie, potom je načim položiť si otázku, koľko životov dokážu ich záujmy zmrzačiť.

Žiaka oprávnene trápi(lo), prečo sa toľkí slovenskí básnici „vôbec netrápili skutočnosťou, že ich tvorba nie je krytá ich životmi“. To je veľmi správny „predmet“ trápenia sa. A je aj navýsosť aktuálny. V súčasnosti opäť máloktorého spisovateľa či umelca trápi, či sa jeho život kryje s tým, o čom píše. Básnici prichádzajú a odchádzajú – trápenie však zostáva.

Tvrdenie, že „alkoholizácia“ mladých bola riadená eštebákmi, hoci opäť asi pravdivé, vyznieva predsa len trošku prikomicky: „Piváreň U mamuta bola eštebáckou veľkovýrobňou mladistvých alkoholikov na spôsob družstevných veľkovýkrmní ošípaných. Na tri poschodia obrovskej budovy sa vmestilo niekoľko stoviek adolescentov, ktorých vek nikto pri konzumácii alkoholu nekontroloval. Policajné hliadky patrolovali len v okolí pivárne, aby mladí ožratí ľudia nenarušovali verejný poriadok.“ (s. 112) (Mohol by som zlomyseľne podotknúť, že dnes sa o bezpečnosť okolia pivární už nikto nestará.)

Žiakova kniha však obsahuje aj nepochybne presvedčivé a veľmi bolestivé príklady, ktoré naozaj verne odrážajú charakter doby. Mrazivo pôsobia napríklad pasáže zaoberajúce sa cenzorskými zásahmi, ktoré spotvorili básne v Žiakovom debute Oheň až požiar (1982). S textmi a faktmi sa síce manipuluje aj dnes, no zrejme nie v takej miere, ako za komunistov, a okrem toho súčasný autor ešte stále má na výber, kým spisovateľ tvoriaci v časoch totality sa často ocital v takých pascách, o akých hovorí Žiak.

Z Mrzákov studenej vojny sa čitateľ ďalej dozvie aj to, že Štátna bezpečnosť „pacifikovala“ samostatne uvažujúcich intelektuálov nielen prostredníctvom alkoholu, ale napríklad aj cez literárnu prílohu, ktorú na stránkach Nového slova zostavoval „výrobca básnikov“ Vojtech Mihálik. Mladí začínajúci básnici posielali do tejto prílohy svoje lyrické pokusy, pričom mali uviesť svoju adresu, záujmy a vôbec čo najviac faktov o sebe. Podľa Žiaka šlo o zber informácií jednak o tých, ktorí mohli byť pre režim nebezpeční a jednak o tých, ktorí boli tvarovateľní a časom sa mohli stať piliermi totalitnej ideológie. Takéto tvrdenie, hoci od pravdy určite nemá ďaleko, predsa len vyznieva trochu komicky. Zároveň nastoľuje otázku, ako je to so zberom informácií dnes: existuje záruka, že veľké nadnárodné firmy disponujúce obrovskými databázami sa neuchýlia k maniplulácii či spolupráci s tajnými službami a politickými štruktúrami? Existuje vôbec spôsob, ako prácu s dátami kontrolovať?

Podľa Žiakovej knihy Mihálik tak či onak napomáhal výzvednej činnosti eštebákov a vtedajší minister kultúry Miroslav Válek pravdepodobne plnil akúsi spravodajskú misiu, keďže sa oženil s „dcérou sovietskeho generála Zorina, jedného z kľúčových dôstojníkov KGB, vyslaných hneď po vojne na územie bývalého Československa zabezpečovať plnenie sovietskych zámerov.“ (s. 46) Žiak síce priznáva, že „o odvrátenej strane Válkovho života existuje len málo verejne dostupných informácií“ a že „je preto ťažké s vyššou mierou istoty povedať, aké spravodajské poslanie plnil“ (s. 46), no príťažlivosť jeho „hypotéz“ to vôbec neoslabuje. Takéto úvahy sú súčasťou „klebetrománového“ kánonu. Samozrejme, o tom, že Válek bol napojený na KGB asi ťažko možno pochybovať; stojí však za zváženie, s čím sú prepojení ministri dnešnej vlády, a či súčasnosť je dostatočne kontrastná v porovnaní s tou minulosťou, ktorú vykresľuje autor Mrzákov studenej vojny. Inak povedané, najväčšmi ma v tejto chvíli trápi Žiaková čiernobiela etická stratégia, čiže to, či práve cez podobné fakty sa dá z hľadiska veľmi konfúznej súčasnosti povedať, že doba spred dvadsiatich rokov bola zlá a temná preto a preto.

Azda najchúlostivejšími miestami memoárov Mrzáci studenej vojny sú tie, kde autor hovorí o svojej židovskej identite, pričom sa usiluje pochopiť a vysvetliť násilnosti, ktoré sprevádzajú existenciu štátu Izrael. Dosť nepríjemne na mňa pôsobia vety ako napríklad: „Ako diasporický Žid som nemal vypestovaný k štátu ako inštitúcii žiadny vzťah. Štát, to boli vždy pre mňa len ONI.“ (s. 126) Nevedno, či takéto konštatovanie má čitateľ chápať ako smútok z izolácie, alebo hrdé prihlásenie sa k nezávislosti, isté však je, že identifikovať sa so štátom ako inštitúciou je ťažké nielen pre Židov, ale aj pre ostatných, ktorým sú mocenské nástroje odporné. Ani Berďajev nemal rád štát: „Štát, náchylný slúžiť cisárovi, sa o človeka nezaujíma, človek preňho existuje len ako štatistická jednotka. A keď sa začne príliš zaujímať o človeka, je to najhoršie, čo môže byť, lebo si človeka podmaňuje nielen navonok, ale aj znútra...“ Otázka teda je, či identita diasporického Žida sa vymedzuje na základe jeho vzťahu k štátu. Zrejme nejeden Žid by protestoval. Na druhej strane, aj v očiach obyčajného, nemajetného, nepolitického a nežidovského občana je štát vždy len tí druhí, ONI. Nie je na tom nič výnimočné, ba možno je to aj zdravé.

V prípade štátu Izrael Žiak múdro načrtáva závažný problém túžby diasporických Židov po takom štáte, v ktorom by sa mohli cítiť (konečne) v bezpečí. Žiak priznáva, že len ťažko sa dá vysporiadať s tým, čo štát Izrael v záujme upevnenia svojej moci robí s arabským obyvateľstvom. Na druhej strane však, podľa autora, asi niet inej cesty: Izrael musí existovať ako bezpečnostný rámec, poistka pre deti, keby náhodou došlo k novému holokaustu... Čiže musí byť akceptovaná troška násilia dnes, aby zajtrajšok mohol byť pokojný a bezpečný. Berďajev však pred viac ako polstoročím napísal: „Ak na uskutočnenie dokonale spravodlivého spoločenského poriadku a šťastia ľudí treba utýrať a pozabíjať niekoľko miliónov ľudí, potom hlavný problém vôbec nie je v cieli, ale v používaných prostriedkoch, cieľ sa stráca v abstraktnej diaľke, a prostriedky vystupujú ako bezprostredná realita. Dostojevskij vyhrotene položil otázku, či možno rajský blažený svet vybudovať na slzičke jedného nevinne utýraného dieťaťa. A medzi miliónmi utýraných kvôli nadchádzajúcej blaženosti je zaiste nemálo nevinných.“ Komunisti, fašisti, americkí konzervatívni inkvizítori, židovskí i arabskí fanatici, finančníci, magnáti stihli za posledné desaťročia zmrzačiť – fyzicky i psychicky – milióny životov. Dnes sa už možno na studenú vojnu pozerať aj z takejto perspektívy, bez pátosu a bez nekritického obdivu k súčasnosti.

Napriek vyššie uvedeným kritickým výhradám sú Mrzáci studenej vojny bezpochyby cenným dokumentom obsahujúcim množstvo užitočných (a nezriedka aj prekvapujúcich) faktov o významnejších i menej významných osobnostiach modernej slovenskej literatúry. Tým, že Miloš Žiak nezabudol na ich (Mihálik, Chrobáková, Janík, Valček, Mihalkovič, Murín, Hivešová a pod.) postoje v určitých zlomových situáciách, zachoval pre ďalšie generácie svedectvo o vývine a premenách tých, ktorí sa podieľali na formovaní aj dnešnej kultúry na Slovensku. Žiakova kniha si zaslúži, aby sa zaradila medzi stálice univerzitného čítania – pre poučenie o minulosti i budúcnosti.

Peter Macsovszky, pre Mesačník OS.

Viacej: Miloš Žiak: http://www.books.sk/writer_card.jsp?id=206