Autorita Vasyľa Herasymjuka v ukrajinských literárnych kruhoch je nepopierateľná. A to nielen medzi pokolením básnikov „osemdesiatnikov“, ale aj u nasledujúcich generácií.

V 80. rokoch 20. storočia do ukrajinskej literatúry vstupuje nové pokolenie s vlastnou estetickou orientáciou a so spoločnými štýlovými znakmi. Svedčí o tom aj básnický debut V. Herasymjuka Smreky (Smereky, 1982). Jeho básnický svet je priam nasýtený reáliami ukrajinských Karpát. Veľkú úlohu tu zohráva detail a psychologická presnosť. Literárny vedec Ivan Dziuba o básnickom debute Herasymjuka napísal, že Herasymjukove Karpaty – to je svet osobitého spolužitia prírody a človeka. „Intimizácia tohto sveta,“ píše Dziuba. „Jednoduchý názov Smreky akoby nadväzoval na tradičné verzie huculského lokálneho vlastenectva. Smreky a potôčiky zaplnili ukrajinskú poéziu a estrádu. Lenže u Herasymjuka smrek nie je ozdobou, okrasou krajiny, ba ani stimulátorom básnickej citlivosti, ale čosi viac: metaforická veličina, obdoba svetového stromu alebo stromu života či rodu.“

Autor predslovu k tomuto vydaniu Viktor Neborak ide však ďalej, keď poznamenáva, že vzťahy Herasymjuka s karpatskou mytológiou a s karpatským spôsobom života nie sú také harmonické, ako by sa zdalo na prvý pohľad. „Človek ničí prírodu,“ pokračuje Neborak, „človek ako skosená tráva, ako sťatý smrek je tiež odsúdený na smrť. A čím môže človek čeliť smrti? A či je niečo na svete, čo by nebolo podriadené smrti? Aby sa našla odpoveď na tieto otázky, V. Herasymjuk siahne po Biblii, ale neodmieta ani pohanské povery, pokiaľ ešte majú nejaký vplyv.“

Vasyľ Herasymjuk vkladá do svojich básní značnú dávku nostalgie a sentimentálnosti, metaforického zovšeobecnenia, ale zároveň ide o kritický pohľad vnímavého súčasníka. Ukrajinský spisovateľ a novinár Oleh Kocarev sa však domnieva, a celkom oprávnene, že Herasymjukova poézia sa líši od súčasných básnických tendencií. Herasymjuk totiž zostal verný napríklad výrazným náboženským motívom. V jeho poézii viera vyzerá ako sebestačný zmyslový priestor, ale je aj pozadím, na ktorom lepšie vidieť najzložitejšie, najpálčivejšie, najprotichodnejšie otázky ľudskej existencie a ľudskej nedokonalosti (www.vsiknygy.net.ua).

V češtine vyšli Herasymjukove básne vo vydaní Sólo na tětivu (Verše mladých ukrajinských básniků), ktoré v roku 1989 vydalo vydavateľstvo Mladá fronta. Šesť básní Herasymjuka preložil Ľubomír Brožek. Literárny vedec Mykola Iľnyckyj v predslove Generace osmdesátých let o poézii Herasymjuka a jeho rovesníkov napísal: „Ano, obraz „vysoké vody“ I. Rymaruka, „proudu“, který vítězí nad „mocí věků“, J. Burjaka, „věčného stromu poezie“ V. Herasymjuka – to vše je hlas paměti, jenž tu zůstává jako dar potomkům a ztělesňuje sepětí časů a paměti mnoha lidských pokolení.“ Prvé číslo slovenského literárneho časopisu Revue svetovej literatúry bolo v roku 2009 venované ukrajinskej literatúre a prinieslo aj poéziu V. Herasymjuka v preklade Valérie Juríčkovej.

Atmosféru vydania Krov i lehit dopĺňajú výtvarné diela Prokopa Kolisnyka, ktorý sa nielen výtvarne vyjadril k poézii Herasymjuka, ale na stránkach časopisu Dukľa (Prešov, č. 1, 2014) o jeho tvorbe napísal, že nepodlieha normálnej literárnej analýze. Nie je možné ju pochopiť na úrovni: rozumiem – nerozumiem; nemôžeme ju prijať ani na úrovni: páči sa mi – nepáči sa mi... je plná biblických alúzií, dozvukov panteizmu a eschatologického napätia.

Akademický maliar a spisovateľ Kolisnyk zaradil do vydania cyklus svojich diel pod názvom Napätie (Napruha). A vystihol to, lebo básne Vasyľa Herasymjuka sú naozaj plné tohto pocitu. Ukrajinské slovo napruha hádam najväčšmi vyjadruje atmosféru tejto básnickej zbierky.