Knižku Buchty švabachom od Zusky Kepplovej je ťažké formálne zadefinovať. Jej prvú časť tvoria len náznakmi poprepájané príbehy mladých ľudí, ktorí odišli do cudziny za prácou alebo štúdiom, pričom tá druhá (dlhšia poviedka či kratšia novela) sa odohráva v stredoeurópskom regióne a ďalej na východ.

Kepplovej „novodobí nomádi“ blúdia Parížom, Londýnom, Helsinkami a Budapešťou, často bez jasnejšej motivácie, akoby do cudzieho prostredia prišli hľadať samých seba a s prekvapením zistili, že aj uprostred Londýna sa ukrýva malé Slovensko. Odišli, lebo chceli, avšak ilúzii „lepšieho života“ západne od Prahy už neveria natoľko ako generácia emigrantov pred nimi.

Rozhodli sa spoznávať svet, naučiť sa jazyk, nájsť si priateľov. A potom sa vrátiť domov, vyrovnanejší, skúsenejší, niektorí „za vodou“, iní „nad vecou“. Napriek tomu, čo je v súčasnej slovenskej próze bežný jav, sa nedokážu vyhnúť spomienkam na detstvo symbolizované horalkou. To je pre mladých autorov-tridsiatnikov socializmus, spomínajú naň iba matne, z ich ciest po svete už nevanie exotika.

Preto je pre nich trochu komplikované nájsť dostatočne silnú tému, ktorá by tieto príbehy rámcovala. Kepplová ju načrtáva až v druhej časti knihy Trianon Delta. Novielka rozpráva o vzťahu Slovenky spamätávajúcej sa z rozchodu a Rumunky, nespútanej múzy ignorujúcej banality.

Kepplová využíva metaforu Trianonu dvomi spôsobmi: najskôr ako symbol neúspechu (príbeh sa z väčšej časti odohráva v Budapešti), potom ako slovnú hračku pomenúvajúcu vzťahy troch ľudí. Negatívne konotácie sú tu však vždy, rozprávačka to hovorí aj sama, keď sa po rozchode s láskou zmieruje, že bude hľadať už len „polásku“.

Tých ľúbostných trojuholníkov je nakoniec akosi priveľa, no rozprávačka napokon ten pomyselný stratený raj nachádza, ničím nepoškvrnený, dovoľujúci prežívať pocity v ich autentickosti. Je ním delta Dunaja, kde sa všetko, čo táto rieka so sebou prináša, zrazu stáva nepodstatným a vlieva do mora.

Buchty švabachom sú napísané výnimočne jasným moderným jazykom, ktorý v slovenskej literatúre veľmi dlho chýbal. Na aktuálnosti mu pridávajú cudzie výrazy a slovné spojenia. No k tomu, aby boli označované za generačnú výpoveď, však niečo chýba. V prvom rade je to plnohodnotné vykreslenie postáv, pretože najmä v úvodnej časti ich hlasy splývajú do jedného vecne opisujúceho situácie a osoby. Až druhá časť knižky je zaujímavá a mala potenciál stať sa samostatným románom, ibaže jej nebol poskytnutý dostatočný priestor. Napriek tomu ide o nepopierateľne čitateľsky príťažlivý debut, ktorému patrí miesto v súčasnej slovenskej próze.