Uršuľa Kovalyk svojimi dvoma zbierkami poviedok Neverné ženy neznášajú vajíčka a Travesty šou získala povesť feministickej autorky, drsnej provokatérky,  hoci jej výrok na záložke poslednej knihy, románu Žena zo sekáča – „Ak by som chcela iba šokovať, prebehla by som sa holá po Hlavnej ulici v Košiciach a nemusela toľko sedieť za počítačom“ – naznačuje, že provokatérsku auru berie so sympatickou rezervou. 

I tak sa však nedá prehliadnuť, že „poznávacou značkou“ jej próz sa stali životom otĺkané, temperamentné a vitálne protagonistky, programové outsiderky, jemne podobné almodovarovským ženám na pokraji nervového zrútenia. Ostentatívne demonštrujú svoju nekonvenčnosť a predvádzajú miestami pozérsky pôsobiacu drsnosť. Súčasťou drsňáckeho imidžu je aj vyzývavé zdôrazňovanie nepríťažlivej či chátrajúcej telesnosti (jej ženské hrdinky sú zásadne antiznačkové a antikatalógové stvorenia) a nevľúdnych detailov reality (špinavé domácnosti, špinou zanesené ulice). Protipólom k tomu sú pálčivé pocity osamelosti, stavy rozorvanosti a životnej vyprázdnenosti protagonistiek ústiace do sladkobôľnej melanchólie, ktoré podfarbuje dôraz na atmosféru s viac či menej prítomnými lyrizujúcimi excesmi. 

Pokiaľ ide o feministické ladenie próz, nevymyká sa z kontextu zadaní tém a motívov takto orientovanej literatúry. Kovalyk píše o neveselých osudoch žien v rôznych fázach života (mláti ich otec, manžel, ubíja ich každodenná fádnosť), ironicky spochybňuje rodové stereotypy, s horkosťou glosuje mužsko-ženské vzťahy, otvorene a bez okolkov rozpráva o sexualite na rôzny spôsob , čo v slovenských pomeroch ešte stále pôsobí ako senzácia. Ak sa k tomu ešte pridá autorkin vedome „drzý“ feminizmus, nálepka rebelantky a provokatérky je na svete. K nej však ešte treba prirátať s rozličnými akcentmi stále prítomný sociálny a moralizátorský podtón, ktorý s cynickým gestom v jej textoch kontrastuje, resp. ho koriguje, a pritom neustále ukazuje na to, že Kovalyk je rebelkou s príčinami.

Knižka Žena zo sekáča zachováva základný charakter predošlých próz Uršule Kovalyk, no podobu textu výrazne ovplyvnilo odhodlanie napísať román . Príbeh o Čabike z Malého mesta, ktorá prišla do Veľkého mesta s odhodlaním zarábať si ako kamarátka na objednávku, priateľstvom z druhej ruky, a jej excentrických klientoch – o workoholičke a alkoholičke Muriel, o Kornelovi pripútanom na vozíčku a uľavujúcom si od bolesti marihuanou, a o Pipi, cicuške z nákupného centra, vydatej za starca a závislej na módnych značkách – vo svojej polovici stráca dych. Neoživuje ho ani motív hľadania nevlastného brata, ktorý sa zjaví na začiatku románu, potom ustupuje do úzadia, aby ku koncu prispel k pointe, ktorá by mala byť paradoxná a asi aj šokujúca. 

V próze sa monotónne strieda rozprávanie o výčinoch Čabikiných klientov a Čabikiných stavoch depresie, ohrozenia a opustenosti, ktoré je popretkávané iritujúcimi a vlastne zbytočnými lyrickými opismi atmosféry typu: „Konár obsypaný krikľavožltými listami kreslil v nekonečných návaloch vetra drsnou kôrou do omietky dlhú šikmú čiaru. Použité lístky na autobus sa povaľovali vedľa obrubníka ako zoschnutí starci na nudistickej pláži. Nikto sa nenáhlil. Po ulici malátne kráčala vôňa leča z papriky lacno kúpenej na pľaci.“ (s. 7) Pôvod takéhoto postupu je zrejme daný autorkinou vedomím, že píše román a román je literatúra s veľkým L, a takto sa to tu zrejme patrí, nehovoriac o tom, že stránok pribúda.

V knižke zároveň dostávajú veľké miesto aj absurdné výjavy zo života veľkomesta či karikatúrne predvádzanie konzumnej spoločnosti. Kritický postoj teraz prerastá feministické rámce a nadobúda globálnejšie rozmery. V súvislosti s tým bujnejú moralistické a spoločenskokritické tóny písania Uršule Kovalyk, čím sa však vytráca sviežosť a razantnosť jej autorského gesta. V mnohých momentoch autorka skĺzava do melodramatických klišé – pôvod Murielinej traumy je pre čitateľa zavaleného trendovými americkými seriálmi zjavný už od začiatku. Rovnako problematicky na väčšom priestore pôsobí bodrosť a duchaplnosť, ktorú jednotlivé postavy prejavujú akoby za každú cenu – po čase to čitateľ jednoducho neuvládze.

Aj keď román Žena zo sekáča doplatilna autorkinu vôľu k románu, predsa si len zachoval to, čo robí texty Uršule Kovalyk sympatickými: autorkino nasadenie, vôľu povedať veci na „plnú hubu“ dotovanú živelnou energiou a až horúčkovitú snahu odkopnúť všetky predpisované pravidlá  – hoci tá môže tiež skĺzavať do stereotypu.