Asi pred pol rokom sa na českom knižnom trhu objavil nový preklad divadelných hier významného rumunského dramatika Iona Lucu Caragialeho. Preklad vyšiel pod titulom Pět her vo vydavateľstve Malvern a preložila ho známa prekladateľka Jitka Lukešová, ktorá má na svojom prekladateľskom konte viacero významných diel rumunských spisovateľov (napr. skvelý román popredného medzivojnového spisovateľa Giba Mihăesca Ruska). Nebol to prvý preklad z Caragialeho diela v češtine, ale je to prvé kompletné vydanie Caragialeho drámy v českom preklade v knižnej podobe vôbec. Zhodou okolností však vyšiel vo veľmi príhodnom čase – pri príležitosti dvojitého jubilea jeho autora, narodenia i úmrtia (1852–1912). Pražská rumunistika oslávila toto jubileum spolu s veľvyslanectvom Rumunska, keď na chodbe prvého poschodia Filozofickej fakulty na Palachovom námestí usporiadala výstavu jeho diel, prekladov i originálov, a panelov s fotografiami z jeho inscenácií v Prahe i v Bratislave. V tom čase sa už o novom preklade hier uvažovalo. Hry I. L. Caragialeho vyšli nielen tlačou, ale hrali sa na českých scénach už viackrát, po prvý raz r. 1937. O jeho tvorbe, prekladoch do češtiny i osudoch jeho hier na českých scénach sa čitateľ dozvie priamo z predslovov v knihe, ktoré napísali Libuše Valentová, Jarmila Horáková a Michal Penc pre toto vydanie. 

Ion Luca Caragiale je považovaný za klasika rumunskej drámy a prózy. Písal v druhej polovici 19. storočia a sám svoje hry aj uvádzal na scéne Národného divadla v Bukurešti. Nakoniec, bolo to prirodzené, pretože sa sformoval v prostredí svojej širokej divadelnej rodiny, ktorá mala kočovné divadlo, predvádzala predstavenia po vidieku a zaslúžila sa aj o založenie stálych divadiel v mestách. Začal štúdiom herectva na konzervatóriu, ale neskôr robil všetko, čo bolo treba – opisoval divadelné texty, bol zapisovačom na súde, založil vlastné noviny a prispieval do nich satirickými fejtónmi, písal prózu, krátke skice, ktoré boli takmer hotové divadelné scény, a prekladal klasické francúzske komédie tej doby (o i. Eugène Scribe). Bol však novinárom a mal veľký cit pre dianie v spoločnosti. V čase, keď sa jeho hry hrali na scéne bukurešťského divadla, čiže približne pred 150 rokmi, ich časť publika neprijímala s nadšením, pretože otvorene vykresľovali nízku kultúrnu a politickú úroveň svojej doby, ktorá vyhlasovala potrebu zmodernizovať sa, ale nemala k tomu dosť skúseností, ani dosť charakteru. Proti Caragialemu sa zodvihla taká vlna kritiky, že sa rozhodol vysťahovať sa (emigrovať!?) do Nemecka. Dokonca ho obvinili z plagiátu, čo sa neskôr dementovalo. 

Caragialeho hry boli v čase, keď sa hrali, veľmi aktuálne. Výstižne zobrazovali svoju dobu, spôsob jej uvažovania a manévrovania predovšetkým v politike, resp. politikárčení, typické úhybné manévre vo verejnom živote a spôsoby podvádzania, ako aj vážnejšieho i menej vážneho klamstva. Parodovali bezzásadové správanie aktérov verejného diania a ich lichotníkov, ochotných po dohode zmeniť svoj postoj. Pre prekladateľa to bola dosť ošemetná úloha. J. Lukešová sa preto zamýšľala nad tým, čo je v jednotlivých scénach nadčasové, ako si dnešný divák a čitateľ môže predstaviť zobrazenú historickú situáciu, aby ju mohla vyjadriť v duchu súčasného cítenia a priblížiť ju dnešnému vnímania sveta a zachovať jej živú formu. Cieľom nebolo vystihnúť paralely, ktoré tu celkom iste sú, ale vyjsť z danej kultúrnej, historickej a sociálnej situácie a preniesť ju do súčasnosti v jednaní a reakciách postáv, žijúcich v dnešnom svete. K tomu patrili aj úvahy o prostredí, kde sa dej odohráva, a to ako fyzického – byty, miestnosti, tak aj ideového, ako napríklad triky politických kampaní, presadzovanie niektorej z politických strán, ale aj zakrývanie osobných a kariérnych ambícií alebo zatajovanie zrád a klamstiev. Prekladateľke sa podarilo vyjadriť nielen ich aktuálnosť, ale aj živosť Caragialeho humoru, ktorý nie je nenávistný, ale skôr pobavený celým tým ľudským mumrajom na scéne. Vo svojom preklade J. Lukešová umožnila, aby sa Caragialeho pozorovacia schopnosť, jeho ostré videnie a súčasne komický talent, ktorý kritiku zjemňuje a poľudšťuje, stali rovnakým nábojom dramatického deja ako v minulosti, tak aj dnes. Tým otvorila Caragialeho hry súčasnému čitateľovi a (hádam aj) divákovi. Aktuálnosť však nie je jedinou kvalitou, ktorú preklad hier prináša. Caragiale bol majstrom svojho remesla, dramatickej stavby, dialógu, situačnej a slovnej komiky, humoru, paródie, ktorými posúval aj bezvýznamné postavy, banálne predmety alebo činy do stredu deja, aby nakoniec rozhodovali o celom dianí a tým sa stali hnacím motorom deja a soľou jeho komiky. 

Prekladateľka sa musela vysporiadať aj s Caragialeho jazykovým humorom, napríklad pre jeho divadlo typickými prezývkami, skratkami, narážkami a pod. Mohlo by sa zdať, že sa jedná o čiste lingvistický problém, napríklad, že výraz „hlupák“ z minulosti stačí nahradiť slovom, ktoré sa používa dnes, a je hotovo. Lenže tu sa nejedná o neutrálny jazyk, ale o jazyk utvorený a určovaný kultúrnou a sociálnou situáciou doby, reálnou skutočnosťou. Podobné expresívne výrazy jasne vyjadrujú dobu vzniku hier, ovšem v preklade musia vyjadrovať dobu, kedy sa komédie dostávajú na scénu. Samozrejme môžeme povedať, že každý preklad je interpretácia a na súvislosti sa neohliadať. Skúste ale interpretovať niečo, čo už neexistuje alebo je úplne zmenené. To bola v preklade Caragialeho hier napríklad otázka mien, pretože Caragiale charakterizoval postavy hier aj ich menom, krstným i priezviskom. Preložiť meno postavy je možné, ale v skutočnosti je to nesplniteľná úloha, keďže v novom prostredí sa každé z nich spája s úplne iným významom. Ba dokonca, aj keď sa prekladateľovi podarí nájsť zodpovedajúci výraz, v preklade pôsobí neprirodzene či falošne a trčí z textu, pretože jeho súvislosti s hrou i s dobou inscenovania sú často odlišné alebo slabé. Prekladateľka sa preto rozhodla prekladať mená len tam, kde ich preklad pôsobí prirodzene a ľahko.

Ako vidieť, J. Lukešová mala na čom stavať svoju interpretáciu Caragialových hier. Už r. 1970 preložila po boku M. Kavkovej jednoaktovku Pan Leonida proti reakci (Conu Leonida faţă cu reacţiunea) pre divadlo Maringotka. Táto neuveriteľná fraška však má dramatickú históriu. V češtine sa na scénu sa dostala o rok neskôr, v januári r. 1971, ale už v pozmenenej podobe, pretože režisérka Z. Kočová k nej pridala viacero krátkych textov z Caragialeho krátkej prózy (ktorá je, inak, vynikajúca). Nebola to náhoda, pretože preklad hry vznikal ako protest, výsmech a paródia vtedajšej politickej situácie po r. 1968, ale už nebolo dosť času, aby ju uviedli v pôvodnej provokatívnej forme. Na Slovensku sa to podarilo. Jednoaktovka vyšla knižne ešte r. 1954 vo Výbere z diela I v preklade J. Huškovej pod názvom Milosťpán Leonida a reakcia. R. 1965 ju prepracoval pre scénu vtedy mladý slovenský režisér Peter Mikulík. V jeho réžii sa potom hrala r. 1969 pod titulom Pán Leonida a reakcia v Bratislave na scéne DAMU ako absolventské predstavenie mladých slovenských hercov. A vzápätí bola stiahnutá. 

Nebolo náhodou, že český i slovenský preklad tejto frašky mali dosť podobné osudy. Dá sa predpokladať, že česká i slovenská verzia prekladu vznikali v 60. rokoch minulého storočia a hrali sa v Čechách i na Slovensku s rovnakým cieľom, ako protest v situácii, ktorá nastala po vojenskej agresii spojeneckých vojsk Varšavského paktu z r. 1968, vedúcej k ideologickému zvratu. To ukazuje, že výrazný politizujúci žargón hry, preplnený výrazmi ako sloboda, demokracia, revolúcia, reakcia, ľud, tyrania, republika, republikánka, korešpondujúci s dobovým označením diania v 60. rokoch „kontrarevolúcia“, alebo jasný výkrik typu „Konečně nám vládne svoboda!“, je možno oveľa silnejší a nekonvenčnejší rozmer Caragialeho divadelnej tvorby ako len tzv. „kritika buržoáznej spoločnosti“. V čase vzniku českého prekladu to mohlo dať nové podnety aj J. Lukešovej ako mladej prekladateľke. 

Podobná história sa viaže aj k slovenskému prekladu slávnej Caragialeho hry Stratený list. Lenže prečo práve Stratený list? Vari je nebezpečné stratiť list? Ukázalo sa, že áno. Hra Stratený list vstúpila na Malú scénu SND v Bratislave v čase tažkého predvolebného boja V. Mečiara (1997–1998), ktorý sa silou mocou chcel udržať na pozícii predsedu vlády. Aby sa mu to podarilo, verejne rozhlasoval, že na jeho stole sa objavujú akési listiny, kompromitujúce istých ľudí, ktoré on nachádza a potom náhle stráca. Publikum okamžite pochopilo aktuálnosť Caragialeho idey a množstva detailov a narážok. Predstavenie malo veľký úspech a ostalo na scéne takmer desaťročie. Prispela k tomu aj skutočnosť, že rolu podnapilého občana bravúrne stvárnil slovenský herec Michal Dočolomanský. Text hry vychádzal z nového prekladu hry B. Hečku z r. 1989, ktorý potom aktualizovali na dobovú politickú situáciu dramaturg R. Hertuf a režisér L. Vajdička. Mimochodom, obidva prípady dokazujú, do akej miery dokáže byť aktuálna Caragialeho divadelná tvorba a s akým majstrovstvom to vyjadruje.

Ion Luca Caragiale býva charakterizovaný nielen ako významný klasik rumunskej literatúry, ale aj ako tvorca osobitého dramatického jazyka a štýlu. Dokazuje to aj skutočnosť, že Eugène Ionesco uznával jeho špecifickú výrazovú a významovú tvorivosť a význam jeho dramatického umenia pre vznik vlastnej poetiky, ktorú doviedol až na hranice absurdna. Lenže, keď sa teraz pozrieme na obálku knižky s nekrikľavým, ale pritom foneticky i vizuálne pútavým názvom Pět her, vidíme, ako sa na nás spod klobúka pobavene díva príjemný človek – I. L. Caragiale – a usmieva sa pod fúzy. Portrét, ktorý bol vybraný na frontispice, akoby dnešnému čitateľovi hovoril – tak čo, ľudia, kde ste, čo ste, čo ste to tu porobili? Že by nám Caragiale kládol rovnakú otázku ako kedysi? To tiež svedčí o tom, že jeho dielo je stále živé a aktuálne. Dokazuje to aj množstvo prekladov jeho hier, ktoré za celé desaťročia v českom jazyku vyšli. V prípade nového vydania hier I. L. Caragialeho v preklade Jitky Lukešovej, k čomu už bolo načase, sa ukázalo nielen to, že vstup klasických hodnôt do súčasnosti môže byť inšpiratívny, ale že je schopný ukázať prítomnosti aj jej iné, skryté, prípadne popierané tváre. A na druhej strane potvrdilo, ako citlivý a tvorivý prekladateľský prístup dokáže vyzdvihnúť umelecké hodnoty originálu a pripraviť ho na vnímanie novej doby. V prípade Lukešovej prekladu piatich divadelných hier I. L. Caragialeho do češtiny sme svedkami významného obohatenia prekladovej tvorby v oblasti rumunskej literatúry a kultúry, ale aj dobrého divadelného repertoáru.