Román Ondreja Štefánika Som Paula vyhral Anasoft litera spomedzi 227 kníh. Z týchto vybrala päťčlenná porota finálovú desiatku. V  úzkom finále sa Ondrej Štefánik už raz ocitol, s knihou Bezprsté mesto. Spisovateľ, ktorý dostal ceny aj za svoju kreatívnu tvorbu v reklame, debutoval zbierkou poviedok Pštrosí muž (2011). Z troch kníh má autor dve nominácie na prestížnu literárnu cenu a z toho jedno víťazstvo.

Román Som Paula vyšiel vo vydavateľstve Tatran v krásnej obálke s maľbou Petry Vojtekovej a Sone Patúcovej. Som Paula je príbeh Pauly, ale aj jej manžela Kristiána, synčeka Dávida, jej otca a Spisovateľa. Okolo Pauly sa príbeh sústreďuje, vyžaruje z nej, a jej ženský hlas je mimoriadne autentický. Paula je výrazný typ, nielen vnútorným svetom, ale aj verbálnym prejavom a fyzickým vzhľadom. Štefánik ju veľmi presvedčivo a plasticky stvárnil a sprístupnil nám ju z viacerých uhlov, ako manželku, ako mamu, dcéru, ale aj osudovú ženu pre Spisovateľa.

Román je nielen písaný realistickou metódou, ale je aj o realite, respektíve, o túžbe po realite, kontakte s realitou, ktorá sa rozpadáva. Možno preto Paula v noci zobudí svojho synčeka uprostred noci, aby ho objala, aby mu povedala, že ho ľúbi. Vzápätí Dávida odfotí a uverejní na facebooku. „Vybrala z priečinka ,Chata Foto‘ fotku, na ktorej bol jej syn len v plavkách, odhora dole natretý hustým blatom ako amazonský šaman, a zavesila ju na Facebook. Vstala od počítača, aby skontrolovala polievku a spravila si kávu. Vrátila sa do obývačky k počítaču. Kým bola v kuchyni, dostal zafúľaný Dávid iba jeden lajk od švagrinej s komentárom ,Aký bonbónik‘. Vzápätí pribudli povinné lajky od kolegýň z práce.“ Z reality a reálnosti tak uniká do virtuality. Svoje dieťa prežíva cez komentáre a lajky ostatných, hoci s ich očakávaniami sama bojuje a spôsobujú jej úzkosti a napätie. Toto napätie medzi realitou, očakávaniami, či už vlastnými alebo spoločenskými, sa v románe stupňuje a čitateľ ho empaticky prežíva.

Konflikt reality a fantázie, ktorá hraničí s duševnou poruchou, sledujeme na postave starého otca, ktorý vnucuje svoje fantastické scenáre Dávidovi, manipuluje dokonca aj jeho sny a voľný čas. Tieto manipulácie nútia Dávida k úniku do klamstva. Podobne do klamstva uniká aj Kristián vo svojom úlete so stážistkou, vyhýba sa tak každodennej, bolestivej a nudnej realite. Snáď keby tú každodennosť skutočne prežíval, s Paulou a Dávidom, mohla by to byť prevencia proti únikom a problémom: „Ticho šoféroval. Uvažoval, akú tému zvoliť na rozhovor so synom. Chcel, aby Dávid na ich hádku s Paulou zabudol. Povie synovi, ako veľmi má mamu rád. Možno by mu mohol porozprávať o spoločnom pláne. Dať mu sľub, o ktorý sa namiesto Kristiána postará budúcnosť. Na jej plecia sa dá naložiť pred deckom všetko. Pôjdu cez víkend spolu na ryby. Bola by to v ich životoch novinka – ísť na ryby.“

Román popisuje rozpad reality, rozpad rodiny, vzťahov, až po rozpad osobnosti. Je písaný každodenným, veľmi živým, funkčným a súčasným jazykom, ktorý sa nevyhýba tvrdým výrazom.

Záverečná časť románu má veľmi odlišný charakter. V tejto časti sa príbehy uzavrú v hravom, fantastickom až burlesknom futuristickom epilógu. Niektorí kritici namietajú, že aj bez tohto dopovedania by bol príbeh samonosný, mne sa ale páči práve táto iná, fantazijná stránka Štefánikovho (prísne realistického) písania: konflikt reality a sna potvrdený.