Ako sa dozvedáme z obálky knihy Svätý mäsiar zo Šamorína a iné príbehy z čias Malej dunajskej vojny, jej autorom je ktosi označovaný ako Peter Pečonka. Umelca, ukrývajúceho sa pod týmto pseudonymom, môže slovenské čitateľstvo poznať hlavne vďaka jeho dvom predošlým textom. Oba totiž vyhrali prémie v rámci súťaže Poviedka – text Po maďarsky je to Fekete farkasok v ročníku 2013 a poviedka Sapér o dva roky neskôr. Tieto literárne počiny nespomínam len tak náhodou. Už z ich samotných názvov je totiž zrejmé, že boli istými epizodickými predstupňami zahrnutými neskôr do širšej koncepcie Pečonkovho románového debutu.

V súvislosti so žánrovým zaradením knihy nám autor románu servíruje príbeh, ktorého fabulačný základ tvorí vojnový konflikt odohrávajúci sa v blízkej budúcnosti v regiónoch južného Slovenska medzi „slovenskou domobranou“ a „veľkomaďarskými separatistami“. Už hravo vyzerajúca obálka ale predznamenáva, že nepôjde o typický vojnový román dramatického vyznenia, ale text vytváraný s autorskou nadsádzkou a humorom. Autor pritom spracováva témy zahŕňajúce extrémne spoločenské fenomény, či už ide o rasovú neznášanlivosť, nacionalizmus alebo náboženský radikalizmus. Moralizačné akcenty, ktoré sa tu čiastočne objavujú, ale nehrajú v texte hlavnú rolu, pretože výraznejším umeleckým nástrojom sa stáva hyperbolizácia spomínaných extrémov. Preto by sa autorský štýl dal prirovnať k pišťankovskému typu rozprávania naplneného naturalistickými obrazmi preniknutými situačnou absurditou a grotesknými postavami. V tomto smere text nasleduje „babylonskú tradíciu“. Od majstrovstva Pišťankovej prózy ho však určite delia nedokonalosti dejúce sa na jazykovej úrovni, kde reč postáv, hlavne tá u vojnových zločincov, pôsobí miestami príliš škrobene, ba dokonca vznešene, a dozaista by jej pomohol prirodzenejší, drsnejší ráz a väčšie množstvo vulgarizmov. Z kompozičného hľadiska je sujet románu rozdelený do troch hlavných dejových línií doplnených vysvetľujúcimi kapitolami, ktoré sa medzi sebou zmysluplne striedajú. Príbeh je čitateľovi mozaikovitým spôsobom odkrývaný postupne, epizódy sú radené anachronicky, keďže sú zväčša tvorené takmer monologickými spoveďami jednotlivých postáv opisujúcich svoje životné osudy vedúce priamo do víru vojny.

Text navyše dopĺňajú citácie z rôznych románov predovšetkým súčasnej svetovej literatúry, či už ide o Michela Houellebecqa, Olgu Tokarczuk, Kaspara Colling Nielsena a ďalších, u ktorých sa takisto v narácii objavuje tematizácia vojny. Napriek tomu, že sa dané úryvky námetovo zhodujú s Pečonkovým textom, skôr, ako by pôsobili v románe funkčne, nám len predstavujú autorove čitateľské preferencie, resp. jeho inšpiračné zdroje. Okrem textu je kniha koncipovaná multimediálne, čo sa prejavuje technickými doplnkami, ako sú QR kódy, odkazujúce používateľov chytrých telefónov na spomínané knižné tipy rôznych autorov, alebo na čitateľsky atraktívnejšie fiktívne videá, ktoré zobrazujú napríklad motív horiacich domov počas vojnového konfliktu či rozmiestnenie nášľapných mín v geografickej oblasti južného Slovenska. Tieto technologické gestá síce pôsobia moderne a sviežo, nedisponujú však väčšou umeleckou hodnotou a ich zámerom je najmä pritiahnuť ku knižke mladšiu generáciu čitateľov.

Čo sa týka samotného príbehu, hraciu plochu, na ktorú autor ukladá svoje figúry, tvorí vojnový konflikt medzi Slovákmi a Maďarmi zapríčinený nacionalistickými vášňami počas konania medzinárodného futbalového zápasu ústiaceho do pouličnej šarvátky, pri ktorej zahynie mladé maďarské dievča. Samotný obraz vojny nám následne autor sprostredkúva hlavne skrz postavu českého vojaka Vojtu. Ten vďaka svojím vojnovým príhodám spoznáva rôzne odtiene krajiny bratského národa. Spočiatku jeho osud poznačí intímna skúsenosť s preslávenou krásou slovenských dievčat, akéhosi symbolu Slovenska. Pečonka v tejto časti knihy zámerne pracuje so stereotypnými vzájomnými pohľadmi dvoch národov. Vojtov zidealizovaný obraz o krajine sa však následne radikálne mení a skrz drsné vojnové zážitky prichádza o svoju ľudskosť a deformuje sa na tragikomickú živočíšnu kreatúru, ktorá neváha v záchvate pudov vykonať čokoľvek. Grotesknosť postavy je dotiahnutá ad absurdum v momente, kedy sa Vojta v cigánskej osade stáva nesvojprávnou detskou hračkou.

Osou dejovej línie venovanej vojnovým zločincom sú ich úprimné vzájomné spovede. Ako hlavní protagonisti tejto časti románu sa objavujú ženista Sapér a ostreľovačka označovaná ako Snajperka. Postavu Sapéra možno vnímať ako figúrku odovzdanú a zomletú zvratmi osudu, akéhosi zbytočného človiečika koncentrovaného do hesla „No future“. Kontrastne voči nemu stojí dravá Snajperka, športovkyňa, ktorú sklamanie v láske a popôrodná depresia doženú do extrémnej pozície nájomnej vrahyne. Pečonka na jej postave rozpracúva obraz milostnej romance zločincov. Jej prežívanie lásky je však viacvrstvové a široko rozptýlené do polôh tiahnucich sa od pudovej sexuality po hlboké prežívanie intímneho zblíženia. Hlavná ženská postava, ktorá by potenciálne mohla vyvažovať brutalitu typickú pre zobrazenie mužského princípu, sa ale v predstavovanom románe prejavuje väčšinou rovnako tvrdo a nežensky, z čoho je zrejmé, že ide len o ďalší príklad deformácie ľudskosti, keď je absencia lásky vyplnená emocionálnou rezignáciou a krutosťou konania. Výrazným obrazom, s ktorým autor v tejto naračnej rovine taktiež pracuje, je umelecky často tabuizovaný motív ublíženia dieťaťu, ktorý však vo vojnovom príbehu nepôsobí natoľko šokujúco.

Posledná tretina jadra príbehu sa koncentruje na osobu mäsiara Feriho. Pečonka ho modeluje ako nevinného človeka donúteného okolnosťami k páchaniu zločinov, avšak ten sa šikovnosťou svojho umu z tejto situácie dokáže dostať bez akéhokoľvek morálneho pokrivenia. Napriek tomu sa Feri ocitá zatknutý v tábore holandských vojsk OSN, kde má sám objasniť pravdu o svojom konaní. Tu sa stretáva so slovenským františkánom Szilárdom. Figúrka mnícha zrkadlí tendencie existujúce v súčasnej spoločnosti, keď ľudia ľahko podliehajú rôznym dezinformáciám šíriacim sa na sociálnych sieťach. Príbeh však ponúka groteskný vývoj situácie a z neonacistického ideológa šíriaceho skrz konšpiračné weby nenávistné nálady sa počas vojny stáva regulárny kresťanský duchovný presadzujúci toleranciu a lásku. Feri je pritom mníchom za svoje neotrasiteľné morálne hodnoty velebený, je totiž zosobnením jednoduchého dobrého človeka, ktorý ostáva medzi nástrahami dnešného sveta jedinou nádejou pre pokračovanie človečenstva. Vo Feriho príbehu sa súčasne stretávame s motívom zázračného obrazu, artefaktu s reálnym historickým pozadím. Zobrazenie atmosféry vojnového šialenstva tu silne kontrastuje s vysokým duchovným presahom obrazu, na ktorom Panna Mária roní krvavé slzy. Motív sa v románe pravidelne opakuje a slúži ako signál, ako akási predtucha smrteľného nebezpečenstva, a keďže máme do činenia s vojnovým besnením, príbeh nemôže zostať bez jeho naplnenia.

Ak by som mal teda napokon zhodnotiť románový debut Petra Pečonku, je potrebné určite vyzdvihnúť najmä autorské využitie špecifického humoru a irónie. Pomenovanie českej roty Spytihněv, príznačne používané motto „Takže toto je Slovensko“, či charakteristické umiestnenie tzv. Malej dunajskej vojny do maličkých juhoslovenských dediniek ako sú Báč či Čukárska Paka, sú len niekoľkými príkladmi autorskej komiky. Vďaka grotesknosti situácií a persiflážnemu zobrazeniu spoločenských nálad má román za cieľ v prvom rade čitateľa pobaviť, čo sa autorovi nepochybne darí. Pečonkov svojský štýl pritom zámerne pracuje i s formou blížiacou sa brakovým žánrom, vyšší estetický charakter však textu nemožno uprieť. Autor teda s výrazným humorným ladením napísal knižku, ktorá svojím spôsobom odráža súčasnú dobu bohatú na technologické invencie, komplikovanosť spoločenských vzťahov a relativizovanie mravných hodnôt, čím dokáže zaujať i nejedného náročnejšieho čitateľa.