Najprv niekoľko úvodných viet: Keď sa v roku 1989 európske krajiny, ktoré patrili do tzv. socialistického bloku, vymanili spod kurately bývalého Sovietskeho zväzu, postupne sa otvorenejšie začali odhaľovať fakty, svedčiace o tom, že velenie Červenej armády na konci druhej svetovej vojny nevnímalo štáty, z ktorých sovietske vojská vyhnali nemecké, len ako oslobodené územia, ale aj ako územia dobyté. A podľa toho sa na nich – iste i na základe priamych inštrukcií Stalina a jeho vlády – aj správalo. Zajatie tisícov celkom nevinných civilov a ich „odlifrovanie“ do pracovných táborov na ďalekom východe a severe, ktorých krutosť si už od Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie na vlastnej koži odskúšali státisíce občanov krajiny sovietov rôznej národnosti, sledovalo dva základné ciele – jednak získať otrockú pracovnú silu na práce v najťažších podmienkach (keďže vo vojne zahynuli milióny obyvateľov veľmoci) a jednak zastrašiť štáty, ktoré sa dostávali do záujmovej zóny stalinizmu. V táboroch sa ocitli aj tisícky žien. Sú známe prípady, keď niektoré z nich na gulagoch otehotneli – buď s niektorým dozorcom, alebo s väzňom. Mnohé tým v zúfalstve sledovali pragmatický cieľ, predpokladali, že keď prídu do druhého stavu alebo keď porodia dieťa, prepustia ich na slobodu. Táto predstava sa ukázala ako celkom naivná.

Teraz niekoľko vecných údajov: V roku 2001 Peter Juščák vydal vo vydavateľstve Kalligram knihu Odvlečení s podtitulom Osudy občanov Československa odvlečených do pracovných táborov GULAG v ZSSR (druhé, rozšírené vydanie 2011). Ide o literatúru faktu, ktorá pracuje s množstvom poznatkov a najmä s autentickými svedectvami. Je v nej zaznamenaný aj príbeh Ireny Kawaschovej, ktorá v krutých táborových podmienkach porodila dieťa, chlapca. V roku 2011 vyšiel román Pavla Rankova Matky (vydavateľstvo Edition Ryba, druhé vydanie v roku 2014 zastrešil Kalligram). No a napokon, v druhej polovici minulého roka vyšiel v Kalligrame aj román P. Juščáka … a nezabudni na labute!

Toľko fakty. Keďže sú mi známe, nemôžem ich v tejto recenzii obísť – a to preto, lebo uvedené romány vykazujú značné tematické a motivické zhody. Samotný P. Rankov inšpiráciu P. Juščákom priznáva, keď hovorí: „Spisovateľ Peter Juščák mi raz rozprával príbeh o slovenskej dievčine, ktorá porodila v gulagu. Už keď som počul tú jednu vetu, okamžite sa mi rodili v hlave súvislosti o tom, čo mohlo byť predtým a čo mohlo byť potom. Zvyšok som dofabuloval sám.“ Otázka môže znieť, či takáto „výpožička“ témy bola celkom korektná. Domnievam sa, že P. Rankov si prinajmenšom, keďže hovoril so spisovateľom, mal vypýtať súhlas na spracovanie daného námetu.

Venujme sa však už samotnému rozsiahlemu, takmer štyristostranovému románu P. Juščáka, ktorý je predmetom tejto recenzie.

Osud mladej ženy, ktorú zo Slovenska na základe nepodloženého obvinenia a absurdného, rýchleho vojenského súdu odvliekli do gulagu, nepochybne predstavuje príťažlivú, veľkú, ale aj ťaživú a z hľadiska autorského stvárnenia nesmierne náročnú tému. Jej závažnosť, sila príbehu, vychádzajúceho z autentických zážitkov, epický materiál, ktorý P. Juščák získal pri písaní knihy Odvlečení, akoby neumožňovali uchopiť jeho spracovanie inak ako realistickou metódou – na ozvláštňovanie fantazijnými prvkami či využívanie dajakých postmoderných postupov tu jednoducho nebol priestor. To, pravda, vonkoncom neznamená, že kniha … a nezabudni na labute! je napísaná dajakým jednoduchým spôsobom, že sprístupňuje čitateľovi príbeh v priamej časovej postupnosti, chronologicky. Naopak, ide o taký spôsob spracovania fabuly, v ktorom sa prelína chronologický sled udalostí s retrospektívou, pričom aj v rámci retrospektívy sa vrstvia rôzne časové úseky. Výstavba textu kladie isté nároky na čitateľovu pamäť a schopnosť sústrediť sa.

Próza sa začína kapitolami a podkapitolami, ktoré zachytávajú všedný táborový život, „všednosť“ tu však pre väzenkyne znamená každodenné strádanie až neznesiteľné utrpenie (otrocká práca, hlad, zima, permanentná hrozba zranenia, konflikty medzi ženami rôznej národnosti väznenými z politických dôvodov a odsúdenými za skutočné trestné činy, kruté tresty za priestupky, choroby, smrť spolutrpiteliek…). Až neskôr a postupne sa osvetľujú aj okolnosti, za akých sa hlavná hrdinka, v románovom podaní má meno Irena Kalaschová, dostala do rúk nekompromisnej sovietskej moci, ktorá ju označila za vinnú bez toho, že by mala možnosť brániť sa, alebo zážitky z dlhej cesty v dobytčích vagónoch, ktorej prežitie už bolo malým zázrakom. Stvárňuje sa tu aj podivuhodná „symbióza“ trestankýň, ich dozorkýň a veliteľstva tábora, reprezentovaného kadejakými politrukmi – všetci sú uzavretí v priestore, tu nazývanom zóna, obklopenom nekonečnou, nehostinnou, nebezpečnou a nepriechodnou (takže utiecť nie je kam) pustatinou, v ktorej sú aj ďalšie podobné „pracoviská“ určené na „prevýchovu“. A celý ten kusisko krajiny, ktorá je súčasťou pre našinca takmer nepredstaviteľne rozľahlej ríše, nesie – vzhľadom na dané okolnosti – dosť bizarný názov Planéta. Protagonistka v daných podmienkach nemusí zápasiť iba o svoje fyzické prežitie, ale tiež pátrať vo vlastnom vnútri po tom, ako vzdorovať hrozbe absolútnej straty identity, rezignácie či zošalenia. Ako neupadnúť do zúfalstva? Je lepšie predstavovať si dajakú svetlejšiu budúcnosť, živiť v sebe nádej aj spomienkami na minulosť, na to pekné, čo prežila (to však môže byť aj ubíjajúce), alebo sa so všetkým (vrátane nespravodlivosti) zmieriť a hľadať dajaké iskierky šťastia v drobných radostiach (napr. keď svieti slnko a nie je zima)? Stav, v ktorom sa ocitajú kruto ponížené ženy, vyjadruje autor hneď v úvodnom odseku, ktorý môžeme vnímať ako malý prológ: „Čo všetko musí žena stratiť, aby sa zmenila na obyčajnú ľudskú bytosť? Všetky svoje túžby? O čo musí prísť, aby sa vyhýbala budúcnosti, premýšľala len v minulom čase a jej najvzdialenejším cieľom bolo nanajvýš tak zajtrajšie ráno? A ako sa má pozrieť sama na seba, keď je umorená prázdnotou a zo seba už nedokáže vydať nič, čo by aspoň vzdialene pripomínalo jej ženský rod?“

Hrdinka Juščákovho diela je po narodení chlapčeka, ktorý je v tomto románovom prípade dieťaťom lásky, postavená pred krutú voľbu, aká sa približuje tej Sofiinej – má len dve možnosti: buď podpíše súhlas s adopciou, ktorá znamená pre dieťa perspektívu života v prijateľných podmienkach, ale pre matku stratu akéhokoľvek nároku naň, alebo súhlas na adopciu nedá, čo znamená, že dieťa sa dostane do niektorého z detských domov v Sovietskom zväze, v ktorých sa podmienky v tých časoch ponášali na tie táborové, ale matke zostane aká-taká nádej, že raz, po prepustení sa bude môcť uchádzať o jeho získanie.

Juščákovo dielo – dovoľujem si tvrdiť – v plnej miere napĺňa tie kritériá, ktoré pri charakteristike románu ako žánru definujú klasické poetiky (napr. J. Hrabák či Slovník literární teorie od Š. Vlašína a kol. z roku 1977). V realizácii fabuly nachádzame expozíciu, kolíziu, krízu, peripetiu i katastrofu, pravda, nie v dajakej priamočiarej schéme. Popri protagonistke do deja vstupujú aj hlavné postavy, množstvo vedľajších a epizodických postáv, pričom hlavné majú v rámci románového celku svoje vlastné „malé“ príbehy či osudy a ani vedľajším nechýba psychologická kresba. Ako príklad pars pro toto môžeme uviesť postavu veliacej dozorkyne Parasky, ktorá sa vyznačuje prísnosťou až krutosťou, je postrachom väzenkýň. Autor však pred čitateľom postupne odhaľuje podstatné okolnosti jej života, ktoré ju priviedli tam, kde je – a odrazu sa nejaví taká absolútne neľudská ako do istého momentu. Vzťahy medzi postavami, konflikty, konanie postáv i ľúbostné vzplanutie tu majú svoju presvedčivú motiváciu.

Život trestankýň v gulagoch, ktorý mal akú-takú hodnotu len dovtedy, kým vládali drieť v lomoch či lesoch, bol, prirodzene, drsný, podmienky kruté, tresty udeľované aj za najmenšie porušenie predpisov (či len tak zo zlovôle dozorkýň) neľudské, likvidačné, smrť tu bola na dennom poriadku. To všetko autor čitateľovi podáva v sugestívnej podobe a v potrebnej miere, v naturalistických obrazoch sa však vonkoncom nevyžíva. Rovnako funkčné sú aj pasáže, ktoré majú dobrodružný nádych či pozadie (napr. putovanie protagonistky divokou zasneženou krajinou, v ktorej šarapatia vlci, keď dostala priepustku, aby navštívila rodinu starajúcu sa o jej syna v najbližšej, avšak okolo dvadsať kilometrov vzdialenej dedine), ozvláštňujú a dynamizujú epické dianie. Prozaika však zaujíma predovšetkým ľudské vnútro, psychika žien v extrémnych podmienkach, myšlienkový svet, zápas o zachovanie si ľudskej podstaty, ktorej základ tvoria city. Podáva nám o tom pútavé svedectvo, ktorého bohatstvo dotvárajú aj vynikajúco napísané reflexívne vrstvy.

Máme tu teda dva romány s rovnakou témou. P. Rankov ten svoj napísal (ako sme uňho zvyknutí) tak, že sa sústredil predovšetkým na príbehovú niť. I on má svoje kvality, no ako ho – zrejme – autor rýchlo písal, tak rýchlo sa dá aj prečítať. Pri románe P. Juščáka cítime, že téma v autorovi dlhšie dozrievala, že dielo sa nerodilo ani rýchlo, ani ľahko. Je to próza podstatne hĺbavejšia, viacvrstvovejšia, v ideovom pláne oveľa bohatšia. Ak som naznačil, že má klasický tvar, treba to vnímať ako pozitívum. Ide o jednu z dôležitých umeleckých výpovedí prinajmenšom posledných dvoch desaťročí. Keď bude po Jánovi Števčekovi raz niekto pokračovať v spracovaní dejín slovenského románu, … nezabudni na labute! nebude môcť obísť.