Po ťažkej chorobe zomrel v Kyjeve ukrajinský básnik, prozaik, prekladateľ, predseda Národného zväzu spisovateľov Ukrajiny Viktor Baranov (14. 10. 1950 – 30. 7. 2014). Bol dlhoročným šéfredaktorom literárneho časopisu Kyjiv, viceprezidentom Spoločnosti Ukrajina – Rumunsko. V novembri 2011 bol zvolený za predsedu Národného zväzu spisovateľov Ukrajiny.

Vydal básnické zbierky: Zrod plameňa (Narodžennja polumja, 1978), V stredu ráno (U seredu rano, 1981), Georgíny v maminej záhrade (Žoržyny v mamynim sadu), Poveští z rannej zore (Povorožy na vranišnij zori), Chalupa modrooká (Chata syňooka). Jednou z jeho najznámejších básní je K Ukrajincom (Do ukrajinciv, 1989), ktorá je veľmi aktuálna práve dnes, keď Ukrajina prežíva neľahké časy. Literárny kritik Mychajlo Slabošpyckyj o tomto básnickom diele napísal, že ide o „naozajstný vlastenecký hit“. Spomínaný kritik hovorí o V. Baranovi ako o „osamelej postave v súčasnej poézii“. Toto tvrdenie Slabošpyckyj vysvetľuje aj tým, že Baranova nepohltila, nezobrala so sebou žiadna z vtedajších literárnych vĺn. Z prózy treba spomenúť vydania: Pás biely, pás čierny (Smuha bila, smuha čorna), Večný motor (Vičnyj dvyhun), Prezent, Pritula, Smrť na bielom (Smerť po-bilomu), Never, neboj sa, nepros (Ne vir, ne bijsja, ne prosy). Prekladal z rumunčiny a bol autorom množstva literárne-kritických, publicistických a umenovedných publikácií.

V slovenčine vyšla v zborníku ukrajinských poviedok Živé sny (Smena, Bratislava 1988) jeho poviedka Cárovná žaba v preklade Nataše Pavuľakovej- Ďurinovej.