Prach, špina, smrad, živočíšnosť, peklo na zemi. Vojaci redukovaní na svoju telesnú schránku, navždy poznamenaní ohavnými obrazmi, ktoré sa im premietajú v hlave pri každom privretí viečok. Neschopní zaradiť sa späť do normálneho života, s pocitom, že nikdy nikto okrem tých, ktorí si prežili rovnaké traumy, im nemôže porozumieť, ani neskúšajú nadviazať na svoj predošlý život, priateľstvá a vzťahy, zvyky či záujmy. Trpká tematika patriaca do diel spisovateľov stratenej generácie sa opäť dostáva na knižné pulty. V preklade od Alice Flemrovej vyšiel nedávno druhý román úspešného talianskeho spisovateľa Paola Giordana nazvaný Telo.

Vojna v Afganistane predstavuje aktuálny konflikt, na ktorý je určite nevyhnutné neustále poukazovať, aj po jeho pomalom utíchaní. No reflektovať situáciu v Afganistane prostredníctvom románu vyžaduje veľkú odvahu. Nech to znie akokoľvek cynicky, prvá a druhá svetová vojna sa zapísali do duší niekoľkých generácií ako tragédia nemajúca obdoby v dejinách ľudtsva a konflikt v Afganistane sa oproti nim javí ako menej tragická varianta. Vojna v Afganistane bežnú populáciu nezaujíma, narozdiel od svetových konfliktov sa nás bezprostredne nedotýka (jedine v prípade príbuzných vojakov), nebojuje sa v nej za naše slobody, ani za naše ideály. Akým spôsobom uchopiť vojnovú tematiku v literatúre dvadsiateho prvého storočia? Je vôbec ešte možné zaujať čitateľa príbehami vojakov z frontu?

Mladý taliansky spisovateľ Paolo Giordano sa úlohy o zachytenie života vojakov na základni v Afganistane zhostil veľmi šikovne, opatrne a s pokorou. Nesnaží sa o novátorské čelenie vojnovej problematike, nemá ambíciu odpútať sa od remarqueovského štýlu útoku na city prostredníctvom subjektívneho pohľadu do vnútra vojakov, obyčajných a častokrát naivných mladých mužov, preberá typické obrazy z vojenskej základne: popisuje atmosféru spoločných hygienických zariadení a pestrú škálu všakovakých typov vzťahov medzi vojakmi, ktoré sa riadia zákonom „silnejší vyhráva“. K Remarquovi sa nakoniec explicitne hlási, citátom z románu Na západe nič nové hneď v úvode románu. V Tele nájdeme aj iné odkazy na kultové vojnvové diela, napríklad na Kubrickov film Olovená vesta.

Napriek istej podobnosti s Remarquom a ďalšími autormi stratenej generácie románom presakuje autorov osobitý štýl. Práve vo chvíľach, kde to čitateľ neočakáva, v najemotívnejších okamihoch príbehu, sa autor uchýli k netypickej rečníckej figúre: k suchej technickej terminológii. Napätie stúpa, akcia vrcholí a práve vtedy Giordano obleje čitateľa vedrom ľadovej reality, sucho, objektívne, akoby nezúčastnene, technicky: „Camporesi šlápne na plyn, stočí volant doprava, aby se vyhnul Zampieriové, za svištění pneumatik ji předjede, několik ovcí uhne, aby mohl projet, ostatní bez milosti skosí, zařadí se do čela, rozráží tu bečící masu, stlačí pravým předním kolem tlakový kotouč vyrobený pomocí dvou grafitových elektrod ukradených z 1,5 voltových alkalických baterií, aktivuje nálož umístěnou pod kotoučem a vyletí do povětrí.“ V jedinom súvetí zloženom zo strohých krátkych viet, ktorých mechanické radenie za sebou odzrkadľuje lineárny sled udalostí a ktorých technický obsah iba pridáva na neosobnosti a mechanickosti, nám autor vyjaví ústredný bod románu: výbuch auta počas misie zapríčinený nájazdom na ukrytú bombu.

V duchu strohosti a neosobného technického popisu sa nesie aj smrť vojakov z čaty práporčíka Antonia Reného. Štyria boli katapultovaní z vybuchnutého auta a jeden mladý desiatnik následne rozstrieľaný, po tom, čo sa vydal zachrániť jediného z posádky auta, ktorý katapultáciu prežil. Na tomto mieste Giordano dokonca necháva zo seba prehovoriť študovaného fyzika: „Salvatore Camporesi, Cesare Mattioli, Arturo Simoncelli a Vincenzo Mitrano už neexistují. Odhmotnili se.“

Technické popisy najemotívnejších pasáží románu spôsobujúce rozpor medzi formou a obsahom dodávajú knihe osobitý štýl a svojrázny charakter. Tento rozprávačský postup uplatňuje Giordano veľmi nenútene, elegantne, len tu a tam, striedmo, no za to veľmi účinne.

Vecné, čisto technické výrazy strieda vulgárny žargón vojakov, naturalistický popis intímnych telesných úkonov, predovšetkým fungovania tráviaceho traktu a nechýbajú ani poetické vsuvky. Giordanova poetickosť je samozrejme, tak ako aj v prípade použitia vedeckých termínov- opačnom extréme jazykovej príznakovosti- takmer nenápadná, nevnucujúca sa a ojedinelá. Pôsobilo by umelo a možno aj urážlivo uchylovať sa k poetickému prejavu uprostred masakru kdesi v púšti v Afganistane. Preto k nemu Giordano zvoľuje opatrne a rozhodne to sním nepreháňa. Keď ale z ničoho nič medzi nehostinným podnebím a mŕtvolami mladých mužov narazíte na vetu „Pak je noc a je zima a nahoře je miliarda bílých a namyšlených hvězd, předhánějí se, která je zářivější,“ ktorá svojou prostou, až infantilne jednoduchou krásou a priam básnickou rytmikou a harmóniou plní funkciu púštneho kvetu, slávnej Leopardiho Ginestry, dojme vás to viac ako smutné osudy hrdinov a ich rodín.

Kombinácia protikladných štylistckých rovín nie je jediným kompozičným prvkom  románu založenom na princípe paradoxu. Podobný princíp oscilovania medzi opozíciami nájdeme v rozpore medzi subjektitivou a objektitivou. Telo sa radí k románom unanimistického charakteru, tak ako mnoho medzivojnových literárnych diel má kolektívneho hrdinu, resp. nemá jediného hlavného hrdinu, no niekoľko postáv, ktoré striedavo prepožičiavajú rozprávačovi svoj uhol pohľadu. Kolektívny hrdina možno nie je najsprávnejší výraz, každá postava má totiž prepracovaný psychologický rozmer. Čitateľ sa postupne dostane do hlavy každej z postáv, s každou z nich trpí, spomína a plánuje život po ukončení misie. S každou z nich prežíva pocit viny, potupu, strach, tajné túžby a nevyrieknuté city. Toto všetko formuje predstavu, že na misii sú vinní všetci a nikto, predstavu, v ktorej panuje napätie medzi subjektivitou a objektivitou a ktorá smeruje k intersubjektivite, konceptu tak obľúbenému v rôznych moderných humanitných vedách. Každá z postáv má svoju minulosť a budúcnosť, každá z nich funguje ako subjekt, no zároveň sú tým, čím sú, iba vďaka vzájomnému ovplyvňovaniu. V čate práporčíka Reného sa vytvorila sieť vnútorných vzťahov s presne danými pravidlami: z toho majú všetci posmech, ten je mladý a neskúsený, ten rozdáva rady, ten sa stará o zábavu. Hrdinovia románu ale nie sú iba pešiakmi nesúcimi tieto archetypálne vlastnosti, dosadení do vopred danej schémy vzťahov, majú povahu konkrétnych ľudských bytostí, ktoré sami danú sieť vytvárajú a ktoré po tragickej smrti nedokážu nahradiť novo dosadení muži.

Postavy nie sú to jediné, čo je v sieti vzťahov nutne konkrétne. Aj čas aj priestor majú jasné hranice. Vzťahy medzi vojakmi fungujú len počas misie a na základni, po návrate do civilu sa razom rozpadnú, všetko, čo sa medzi vojakmi udialo, všetky intímne zdielané chvíle, bolesti zostali navždy v púšti v Afganistane. „Sdíleli spolu nejdůležitější okamžik svých životů, oni dva, když stáli proti sobě, tak jako teď, ale uprostřed pouště a v kruhu obrněných vozů. Je možné, že už si nemají co říct?“ Zvláštne puto, ktoré medzi vojakmi vznikne, ale nemôže pokračovať mimo vojenskú základňu je perzonifikované v chovaní pavúkov na strope bezpečnostého bunkru: „Na stropě se potkají dva pavouci, chvíli se zkoumají, dotknou se nohama a pak se vzdálí každý na jinou stranu.“

Budeme presnejší, ak unanimitu vojakov na misii v Afganistane nazveme unikorporalitou. Telo je totiž to, čo postavy zdieľajú, nie dušu, tú nechali v bezpečnosti domovov. Ich intimita pramení zo straty ostychu pred vlastnou telesnosťou a pred telesnosťou druhých. Čata je jedno veľké telo, táto unikorporalita je ilustrovaná na príhode otravy jedlom, kedy všetkých členovov tábora trápia rovnaké žalúdočné potiaže. Jedno veľké spoločné telo, pevné telo vycvičeného vojaka, pevné no krehké zároveň. Stačí tak málo, stačí jedno šľapnutie na výbušninu ukrytú v pôde a z tela razom zostanú len neidentifikovateľné kusy mäsa rozosiate po krajine sťa ruže, ktoré na púšti nikdy nerozkvitli (odtiaľ názov kapitoly Ružové údolie). Metafora jedného spoločného tela nadobudne obludné rozmery vo chvíli, kedy sú pozostalí vojaci nútení zbierať po údolí telesné pozostatky svojich kamarátov a roztriediť ich do štyroch kôpok. Problém je, že nikto nevie kusy mäsa identifikovať a tak vzniknú štyri heterogénne „telá“ a tieto prisúdia jednotlivým padlým, s trochu čiernym humorom a horkým úsmevom na základe vzorca „Těm větším uděláme větší hromádky.“

Hoci sa táto tragická udalosťvýbuchu auta s komplexným popisom príčin a následkov vošla do jednej vety, mohli by sme povedať, že všetky ostatné vety románu sú jej predĺženými údami. Všetko, čo sa dialo predtým a všetko, čo sa udialo potom, hrá rolu predzveste alebo navracania sa k nešťastnej udalosti na misii. Už od prvých stránok čitateľ vie, že skôr či neskôr dôjde k nešťastiu, vypovedajú o tom jednak početné anticipácie, ale aj celková atmosféra románu, alebo podrobné zoznamovanie s blízkymi jednotlivých hrdinov pred odjazdom na front (s blízkymi tých, ktorí potom umreli alebo nešťastiu asistovali). Ak nás rozprávač zoznamuje s priateľkami, manželkami a matkami desiatnikov, čatárov, poručíkov a praporučíkov, opisuje posledný večer každého jedného z nich pred odchodom na zákaldňu, ľahko sa dovtípime, že to nie je samoúčelné. Trúchliaci potrebujú mať meno a tvár. Samotný názov kapitoly Poslední zprávy od Salvatora Camporesiho predstavuje zjavnú anticipáciu. Román je v istom zmysle atemporálny, začína retrospektívne a  končí sa presne v bode, kde začal. Autor si dal záležať na detailoch a čitateľ sa až na poslednej stránke dozvie, čo na jednej z prvých strán plukovník Ballesio oprašuje poručíkovi Egittovi z ramien.

Paolovi Giordanovi sa podarilo obhájiť svetový úspech prvého románu Osamelosť prvočísel. Román Telo neprináša do vojnovej literatúry žiadne nové postupy, nevyčnieva svojou výnimočnosťou, no možno práve tento fakt mu zaistí vrúcne prijatie čiateľskej obce. Zdá sa, že Giordano preferuje opatrnosť pred experimentom. Dokáže rozprávať o hrôzach vojny a stratených existenciách mladých ľudí bez pátosu a zbytočne veľkých slov, no zato dojemne a presvedčivo. Telo je poctivo napísaný klasický román s podrobne prepracovanou a výborne vystavanou dejovou líniou. Je písaný ústretovo voči širokej mase bežných čitateľov, ale aj náročnejšie publikum musí dielu uznať neupierateľné kvality. Jeho poetika je elegantná, jednoduchá, vkusná. Je pozoruhodné, že napriek od počiatku jasnému záveru sa v románe ani na chvíľu nevytráca napätie a dynamika. Paolo Giordano poskytuje sľubnú perspektívu súčasnej talianskej literárnej tvorbe.