Mimoriadny význam troch Grendelových kníh maďarskej literatúry na Slovensku, podobne ako ich nepopierateľný význam v kontexte maďarskej a slovenskej literatúry, treba vidieť v tom, že autorovi sa podarilo vytvoriť epického hrdinu, ktorý nepredstavuje len úzky kolektív ľudí, ale aj univerzálnu ľudskú existenciu. Jeho hrdina ako nositeľ reprezentatívnych vedomostí doby a historickej pamäte sa usiluje veľké výzvy a otázky doby zodpovedať, alebo ich vo svojom vnútri aspoň usporiadať. Sándor Márai, maďarský spisovateľ, píše v jednom zo svojich Denníkov: „Keď [Nietzsche] povedal, že hrdina gréckej tragédie je preto hrdina, lebo bojuje bez nádeje na víťazstvo, vyslovil názor, ktorý má taký oslobodzujúci (alebo ničivý) vplyv ako nukleárna energia.“¹.

V Grendelovej trilógii predstavuje rozhodujúcu významovú rovinu etická sféra života, ktorej reprezentantom v diele ani zďaleka nie je iba ujko Bohunický (rozprávač je prirodzene prítomný vo všetkých životných sférach, a aj tým sa okrem iného líši od ďalších postáv diela, ktorých spoznávame len ako obyvateľov jedinej sféry). Z tejto sféry je ďalej pamätihodný pán Spengler, „riaditeľ geodetického ústavu“, a Bohunický starší ako, „vrtošivý profesor zemepisu“ (obaja z románu Galeri, v slovenskom preklade Odkundesi), no najmä medik Viktor Lehotzký (neskôr rozprávačov starý otec z matkinej strany v Odvodeninách). Do náboženskej sféry nedospeje ani jeden z nich, a pokiaľ aj veria, veria len v to, čo je všeobecne ľudské (ale najmä v seba samých), a nie v transcendenciu, ktorá presahuje človeka. Grendelov a Wlachovského „uhorsko-maďarský“ rozprávač v dôsledku svojej viacjazyčnosti a polykultúrnosti hladko zapadá do postmodernej štruktúrovanosti diela, do krajnej otvorenosti, morálneho a svetonázorového relativizmu².

Grendelov občan svojím intelektualizmom, iróniou jednoznačne odcudzuje masového človeka bez tváre, „galerkárov“, vzdávajúcich zavše svoje bytie a uzatvárajúcich kompromis so spoločenským bytím, ale kritérium, v mene ktorého súdi, skôr len naznačuje. Je dôležité si uvedomiť, že v Grendelovej trilógii totiž „národnostné hľadisko“ a „menšinový osud“ predstavuje iba východiskovú situáciu, a ako také môžu byť len aspektom pochopenia ináč univerzálne platného modelu, a nie obsahom naplňujúcim model³.

Ostrá streľba

Ustavične sa zužujúce kruhy hodnotenia seba samého v Ostrej streľbe tvoria tri kapitoly, tzv. tri „zúčtovania“: jedno historické, jedno literárne a nakoniec jedno definitívne. Prvá kapitola sa viaže zväčša k detstvu rozprávača, druhá k mladosti a nakoniec tretia avizuje príchod minulosti. Jednotlivé roviny času sa však neustále vlnia, prekrývajú a tak aktuálny prítomný čas textu tvorí raz udalosť z dávnej minulosti, raz súčasný okamih, a rôzne úrovne minulosti až k nedávnym časom sa prekrižujú.

Fikcia vládne možno najviac v prvom (historickom) zúčtovaní. Na základe tejto skutočnosti si Grendel zahrá s problémami vzťahu jednotlivca a dejín. Predovšetkým to je tá úroveň románu, kde určitú úlohu zohráva aj národnostný charakter, ten fakt, že zmietanie dejiska diela medzi jednotlivými štátmi sa nekončí tým, že vyhnali Turkov. Historické zúčtovanie je vlastne miestopisom, kde rozprávač konfrontuje rôzne náhľady, rôzne myšlienky o osudoch obyvateľov Levíc. Pomocou nich by chcel dostať odpoveď na vynárajúce sa otázky, predovšetkým na to, čo určuje klímu mesta, aké mýty a legendy riadia ľudí.

V druhom (literárnom) zúčtovaní rozprávač píše „antiromán“, veď všetky myšlienky, ktoré sa vzťahujú na román, uvedie slovami „Keby rozprávač bol románopiscom“ a týmto výrokom vlastne popiera formálne požiadavky románu. Pomysleným hlavným hrdinom tohto pomysleného románu by bol pán Kánya, ktorý je rozprávačovým dvojníkom. Fakt, že pán Kánya je rozprávačovo alterego, dokazuje aj epizóda, v ktorej preberie úlohu rozprávača a rozpovie jednu príhodu. Pán Kánya však nie je schopný vziať svoj osud do vlastných rúk, a rozprávač vie, že tým aj jeho osud je vopred spečatený, že aj on utrpí postupnú prehru, že sa musí postaviť na stranu porazených. V konečnom (definitívnom) zúčtovaní však očistene skoncipuje konečný výsledok, ktorý vznikol zo zápasu minulosti a súčasnosti, sveta a osobnosti.

V čom je to? Nemôžeme tvrdiť, že v akomsi zaslepenom optimizme. Grendel neočakáva od sveta a od dejín veľa dobrého. Neverí v ich bezpodmienečnému smerovaniu k dobru, ani v ich rozhodne šťastnom závere. Situácie sú často analogické. Nachádzame sa stále pred definitívnym zúčtovaním, pred skladaním účtov. Konfrontácia s historickou zmietanosťou a dnešnými kompromismi znamená nevyhnutné vytriezvenie z radu bezpodmienečných vecí. Zároveň práve táto dezilúzia vytvára možnosť, aby ďalší rad bezpodmienečných vecí vystúpil z tohto zápasu počas definitívneho zúčtovania. Zosilnený. To umožní, aby vedľa rozvážneho rozumu a irónie, ktorá je prítomná v celom diele, dostali určitú úlohu aj city, emócie. Z ich stretnutia sa prefiltruje akýsi cudný pátos, a tak sa rodí čistá harmónia konečného (definitívneho) zúčtovania.

Odkundesi

Autor Odkundesov v plnej miere prijíma úlohu Stredoeurópana a spisovateľa národnostnej menšiny. Lajos Grendel hneď na začiatku označí skutočné ciele svojho záujmu: mesto a čas. Čo sa týka času, existuje tu jednak „reálny“ hodinami merateľný čas, ale je oveľa dôležitejšia tá druhá, skutočnejšia, hodinami a dňami nemerateľná dimenzia. Autor si hneď aj určuje, ktorý čas pokladá za preňho jediný skutočný: „Tento časový rozmer poznal každý, kto sa už ocitol v nebezpečenstve života, objímal ženu z úprimnej lásky, pochoval príbuzného a jeho činy riadilo vedomie pominuteľnosti, a nie bezohľadné ujarmenie a oponovanie sveta.⁴.“

Mesto, ktoré román predstavuje, existuje teda najmenej v dvojakom čase, podľa slov autora autora v „reálnom“ a v „skutočnom“. Čo sa týka mesta, žijúceho v reálnom čase, spisovateľ neprezradí jeho meno, objasní nám iba toľko, že ide o malé dvadsaťtisícové mesto na Slovensku, ktoré následkom zmien impéria v tomto storočí síce nezmenilo svoju polohu, ale dostalo sa z centra jednej krajiny na okraj druhého štátu.

Ako píše vo svojej kritike aj Kálmán Balla: „Hrdinovia románu, rovnako ako ich mesto, nie sú skutoční, jestvujú iba v jednej dimenzii. Dôsledkom a najdôležitejšou charakteristickou črtou tohto stavu je skepticizmus., ba aj nihilizmus, vzťahujúce sa na hodnoty...“⁵ Veta „Čo sme navždy stratili, je stav minulosti“ naráža na úplný nedostatok bezpodmienečných istôt.⁶.

Je to pravda. Grendel je totiž schopný obsiahnuť celý okruh otázok, týkajúcich sa hodnôt, ako aj dostať sa k ich filozofickej hĺbke, neuspokojujúc sa s ponúkajúcimi sa povrchnými, rétorickými riešeniami. Jeho hrdinovia (Elov otec a ujko Bohunický) sú múdri ľudia, ktorí žijú bez ilúzií, konajú sebakriticky, ale ich osobnosť postupne znivočí myšlienka, že napriek čestnosti a statočnosti nie sú schopní pripojiť sa k niečomu s vnútorným presvedčením.

Román je napísaný v tretej osobe, ale prednesené historky a udalosti vidíme z pohľadu Ela a ujka Bohunického a predovšetkým očami bývalého riaditeľa múzea, ktorí hovorí o duchu mesta, a tak jeho spomínanie neriadi chronológia, ale iná logika.

Grendel odmieta zbabelosť, schúlenie sa ľudí a iné podobné hriechy. Ako keby mu bolo akýmsi predtextom Danteho Peklo. Odkundesi (ako aj Peklo) majú určitý rámec. Román otvára obraz z dejiska a zakončí rad obrázkov z hlavného mesta. V tejto časti je sedem kapitol (2–8), ktoré tvoria akési jadro. Podľa autorovho komentára sa v nich objavuje duch mesta v najrozličnejších obmenách, zakrývaný osudmi obyvateľov.

Odvodeniny

Grendel zobrazuje spoločenské prostredie z hľadiska bytia a slobody indivídua, a v takýchto reláciách poukazuje na zarážajúce hlboké súvislosti. Akými prostriedkami to autor dosahuje? Narátor, hlavný hrdina románu, redaktor vo vydavateľstve, cez ktorého osobu vidíme všetky udalosti, rozpráva v 2. osobe singuláru o sebe. Dôležité je poznamenať , že Grendelova próza má „krvný obeh a pulz“. Kde sa objektívna vecná realita vstupuje do diela, vždy je skomponovaná, teda približuje vnútorné dianie v momentálnej situácii, pričom myšlienky (chvenie) voľne prechádzajú textom ako životný prúd. Grendel tým utvára aj živé tkanivo textu, v ktorom zložité citové zmeny, komplikované premeny v ovzduší pôsobia ako evidencie, ktoré si nevyžadujú vysvetlenia, ale ani výhovorky. V  Grendelove dialógy sú ozajstnými, pravými dialógmi. Ich napätie pramení z napätia vnútorných procesov, sú s nimi synchrónne. Kľúč k tejto próze nachádzame práve v jej subjektivizme. O treťom románe Lajosa Grendela sa nedá hovoriť bez toho, že by sme nehovorili aj o prvých dvoch, aby sme sa nezmienili o obsahovej a filozofickej stránke jeho práce. Ticho, mlčanie, poznanie, identita, konfrontácia. Grendel hovorí o nich nasledovne: „Pravda, až po rokoch si pochopil, že tak ako je reč jazykom nepoznania, mlčanie je jazykom poznania a v tomto zmysle je potom mlčanie prejavom vlastnej identity a bezvýhradnej konfrontácie.“⁷

Tieto pojmy takto vedľa seba dostanú zvláštny význam. Naznačujú zámer, úmysel, rozhodnutie, zaviazanosť. Lajos Grendel sa viditeľne zaviaže na stranu indivídua, jednotlivca, osobnosti. Táto osobnosť sa tu neobjaví ako utópia, ani ako nostalgická vidina, ale ako adekvátny človek. V druhej časti románu sa sebakonfrontácia a zúčtovanie už takpovediac dotýkajú. Mení sa tón, pred nami je vytriezvený, sklamaný svet, nihil inteligencie, slepá ulička jednotlivca. V Ostrej streľbe máme ešte „rozprávača“, v Odkundesoch je El, v románe Odvodeniny ústredná postava nemá meno.

Prenechajme však posledné slovo autorovi románov: „Mal by som sa vyzliecť z vlastnej kože, aby som mohol hovoriť o vlastnej knihe bez vychvaľovania a bez falošnej skromnosti. Nakoľko to nie je možné, nemám inú voľbu, prezradím, že budem pyšný, nadutý a falošne skromný.“
 

1. Sándor Márai: Napló 1968–1975. In: S.M.: Breviárium. Madách, Bratislava, 1992, s. 253 ^zpět
2. Árpád Tőzsér: Hranice Literatúry, Kalligram, Bratislava, 1998, s. 95–105 ^zpět
3. Árpád Tőzsér: Hranice Literatúry, Kalligram, Bratislava, 1998, s. 100 ^zpět
4. Grendel, Lajos: Odtienené oblomky. Bratislava, Tatran 1985, s. 114 ^zpět 
5. Balla, Kálmán: A remény könyve. In: Irodalmi Szemle 1983/8 ^zpět
6. Grendel, Lajos: Odtienené oblomky. Bratislava, Tatran 1985, s. 128 ^zpět
7. Grendel, Lajos: Odtienené oblomky. Bratislava, Tatran 1985 s. 265 ^zpět