Svet sa dlho delil na oblasti, kde sa pilo víno a na tie, kde spotrebe alkoholických nápojov kraľovalo pivo. Zdá sa, že v poslednom desaťročí prevzal jantárový nápoj úplnú moc na trhu. Za jeden rok sa ho vypije v niektorých krajinách až 150 litrov na hlavu. Narozdiel od Čechov, ktorí vypijú nadpriemerných 158 l na osobu, Slováci v rebríčku konzumácie piva veľa vody nenamútia. Naša spotreba na obyvateľa za rok sa pohybuje okolo 70 l a stále klesá.

Prečo sú niektoré krajiny krajiny tradičné „pivné“ a iné zas „vínne“? Vo Francúzsku niektorí radikálni prívrženci vína nachádzajú dokonca v tomto rozdelení hranicu Limes Romanus. Je pravda, že asi nikdy žiadne pivo nedosiahne takú predajnú cenu ako najdrahšie vína veľkých značiek ako Petrus, to však možno neznamená, že sa nikdy nezbaví nálepky ľudového nápoja. S takým vývojom popularity vo svete ako vidíme dnes, sa možno čoskoro začne k jedlám v drahých reštauráciách podávať namiesto vína práve tento zlatistý mok.

Zatiaľ čo spotreba piva v Európe a Spojených štátoch amerických klesá a česť starého kontinentu sa snažia zachrániť len Česi a Íri, v Číne a Rusku si pivo začínajú zamieňať za vodu. Rusi si vravia, že je lacnejšie ako vodka a Číňania mu zas fandia preto, že ho považujú za čistejšie ako voda. Kým ešte v roku 1980 sa pivo v Číne nepilo takmer vôbec, v roku 2003 už najľudnatejšia krajina sveta predbehla v jeho spotrebe USA. Číňania dnes spotrebujú takmer jednu pätinu celkovej výroby.

Aj keď Česi a Íri zostávajú s konzumáciou okolo 150 litrov piva na obyvateľa stále najpupkatejšími krajinami sveta, zmena, ktorou prešiel pivný priemysel zostáva ekonomickým zázrakom. „Žiadny iný priemysel v histórii neprešiel takým rýchlym vývojom ako ten pivný v Číne od roku 1998–2007,“ tvrdia autori knižného titulu The Economics of Beer.

Johan F.M. Swinnen a Koen Deconinck v tejto knihe, ktorá je inak kolektívnym dielom, vysvetľujú v kapitole o Rusku, ako bolo možné, že sa spotreba piva v tejto východnej veľmoci zvýšila v rokoch 1996 až 2007 z 2,1 miliárd litrov na 11,5. Až do zmeny legislatívy, ktorá sprísnila pravidlá pre reklamu na alkohol, sa pivo u Rusov netešilo veľkej obľúbenosti. Zákon, ktorý sprísnil reklamu na alkoholické nápoje, bol prijatý v roku 1995. Nevzťahoval sa však na pivo a tak sa stalo, že o desať rokov neskôr sa 57 % Rusov charakterizovalo skôr za konzumentov piva ako vodky. K zvýšeniu popularity piva v Rusku prispeli samozrejme aj iné faktory. Môžeme spomenúť zlepšenie kvality výroby ruského piva či akési „zozápadňovanie“ chutí po páde socializmu.

A čo stálo za ohromným a rýchlym úspechom piva v Číne? „Pred ekonomickými reformami v roku 1978 bola táto časť priemyslu vysoko centralizovaná, riadená štátom. Výroba bola rovnako nízka ako dopyt, pivo sa pokladalo za luxus v dobe, keď väčšina Číňanov si mohla z platu len horko-ťažko zabezpečiť základné životné potreby,“ analyzujú ekonómovia v knihe. Pivo teda vďačí za svoj rozkvet na východe otvoreniu zahraničných ekonomických vzťahov Číny a nárastu kúpyschopnosti jej obyvateľstva, ktorá začala výrazne rásť až v 90-tých rokoch. Uvidíme aké čísla prinesie správa japonského Inštitútu Kirin za predošlý rok. Knihu Economics of Beer dovtedy odporúčame aktérom slovenského pivného priemyslu, ktorí v nej nájdu podrobnú analýzu trendov v tomto biznise za posledné desaťročie a prognózy do budúcnosti, ako aj všetkým milovníkom tohto nápoja. Tí sa dočítajú napríklad o histórii jeho vývoja a tradíciách prípravy zlatého moku.

Autori tvrdia, že pivo existovalo ešte pre neolitickou revolúciou, to znamená, že tento nápoj vznikol ešte pre rokom 9000 p.n.l. Vychádzajú z toho, že všetky potrebné suroviny sa v prírode nachádzali bez toho, aby ich museli ľudia pestovať. To vytvára predpoklady na to, aby sa varenia piva mohli zhostiť aj nomádi. Najstarší hmotný dokument o existencii piva pochádza z obdobia okolo roku 700 p.n.l. z krajiny, od ktorej by sme to nečakali – a teda z Číny. Jednými z najstarších producentov zlatého moku sa môžu nazývať aj Sumeri. Územie medzi riekami Eufrat a Tigris patrilo v období staroveku medzi najúrodnejšie regióny. Keď sa ich ríša zosypala a sumerskú pôdu zabrali Babylončania, okolo r. 2000 p.n.l., rýchlo sa prišlo na to, že recepty a metódy prípravy piva treba chrániť. Práve z týchto končín sa výroba nápoja dostala aj do Egypta. Za vlády faraónov pili pivo všetci, bez rozdielu pohlavia a to veľmi pompézne, zo zlatých čiaš. Po dobytí krajiny Rimanmi, im títo prebrali privilégium pitia piva a Egypťania zareagovali tak, že začali namiesto neho uprednostňovať víno. V staroveku sa pilo prevažne nefiltrované pivo. Autori publikácie The Economics of Beer venujú priestor aj názorom, ktoré mali o najobľúbenejšom českom nápoji, filozofi. Sofokles považoval pivo za zdravé, radil ho do kategórie základných zdrojov vitamínov a telu prospešných látok, kde sa nachádza aj chlieb, mäso či zelenina. Podľa Diodorusa bolo pivo, podobne ako víno, darom od bohov, ale pre krajiny, kde sa vínnej réve nedarilo. Väčšina z nich mala však k pivu neutrálny postoj. Postupne, ako sa Grékom aj Rimanom darilo víno šľachtiť, od pitia piva upustili a vybudovali si názor, že víno je civilizovanejším nápojom ako pivo. A keďže sa považovali za výkvet sveta, vymysleli si, že práve vynikajúcim vínom sa odlišovala grécko-rímska kultúra od barbarskej civilizácie iných národov Európy (Vikingovia, Kelti, Gálovia, Normani, Germáni...).

Kto objavil fermentáciu nie je úplne jasné, avšak je dokázané, že kedysi to boli ženy, kto sa staral o prípravu piva. Keďže dlho bola technika jednoduchá, muži ju ženám zveriť mohli, nemysleli, že to je náročnejšie ako príprava jedla. Aj týmto sa líši história pivná od vínnej. Víno spadalo pod doménu mužov. Až v ôsmom storočí, s príchodom kresťanstva do Európy a teda aj so šírením kláštorov, si našli muži čas na to, aby sa mohli príprave piva venovať a techniky rozvíjať.

Vidieť teda, že okrem ekonomiky pivného biznisu si kolektív autorov dal záležať aj na časti o histórii a aj o technikách spracovania piva. The Economics of Beer výborne ukazuje ako zákony o mestských privilégiách, hierarchickom zriadení spoločnosti, dane a obchodné vzťahy ovplyvnili cestu pivného priemyslu dejinami. Napriek tomu, že má kniha vyše 350 strán a v názve „ekonomika“, je určená pre všetkých nadšencov tohto nápoja a je napísaná veľmi zrozumiteľne pre každého. Nejde o nejakú špecializovanú príručku pre toho, kto plánuje vstúpiť do biznisu s pivom. Čitateľ sa nedozvie len to, aké druhy piva existovali, ako sa pripravovalo v rôznych dobách, ako sa konzervovalo, uskladňovalo, „čapovalo“, ako sa menila jeho chuť a kým nadobudla dnešnú podobu, ale bude si môcť aj lepšie predstaviť ako vyzeral každodenný život ľudí v rôznych obdobiach histórie.

Avšak aj tí, ktorí sa zaujímajú o budúcnosť piva na svetových trhoch si prídu na svoje. Swinnen a kolektív totiž analyzujú trendy, ktoré ovplyvnili pivný biznis v minulých rokoch a aj predvídajú ako sa bude priemysel vyvíjať v rokoch najbližších a kde sa bude pivu dariť.

Johan Swinnen, Koen Deconinck: The Economics of Beer. Oxford University Press, Oxford, 2012, 400 s.