Tento rok sa okrem poroty aj kritici zhodli na tom, že kniha Jérôma Ferrariho Le Sermon sur la chute de Rome (Kázeň nad pádom Ríma) si cenu nazvanú po Edmondovi Goncourtovi zaslúžila. Niektoré čitateľské ohlasy hovoria, že Ferrariho román je škoda dočítať. Škoda preto, že niečo také dobré skončilo. Literárni kritici o  autorovi víťazného románu ceny bratov Goncourtovcov často opakujú, že jednou z vecí, ktorými sa odlišuje od kolegov je jeho schopnosť písať vyše 200 slovné vety tak, aby ste sa v jeho štýle písania nestratili.

Román je literárny žáner, v ktorom je okrem štýlu spisovateľa nesmierne dôležitý aj príbeh. Dej tohto dvesto stranového románu nie je o „pekle na Korzike“ ako jeho anotáciu prezentovali slovenské médiá, ale skôr o hľadaní zmyslu života a raja na zemi. Matthieu a Libero, absolventi filozofie sa po štúdiách vracajú na rodnú Korziku. Nevedia čo chcú, ale vedia, kde chcú byť – v rodnej dedine. Vezmú si teda do prenájmu bar, ktorý hľadá správcov a začnú svoj príbeh o hľadaní najlepšieho z možných svetov. Príbeh mladých, sviežich študentov, slnečná Korzika, pekné čašníčky, nové dobrodružstvá pred štartom do života sľubujú to, čo aj napokon splnia – humor, prepletené vzťahy, alkoholické úlety, ba dokonca aj vraždu, sex a hlavne silný dej. Obsah diela nie je našťastie len epický, ale aj filozofický. Je až neuveriteľné koľkých tém sa dokázal dotknúť a koľko problematík, ktorým sa venujú sociálne vedy v súčasnosti, naznačil autor na takom malom priestore: predsudky ľudí z hlavného mesta voči ľudom z iných častí krajiny, problém individuálnej a sociálnej identity, zmyslu života a ovládania jeho smerovania, ťažkosti rodinných, priateľských a medziľudských vzťahov.

To, čo Ferrariho zaujíma pri písaní svojho ostatného románu najviac, je zánik a vznik sveta cez striedanie generácií a zmenu hodnôt. Aj preto si autor pre svoj román vybral názov, v ktorom spomína pád Ríma, teda symbolu niekoľkostoročnej civilizácie. Jedna z hlavných postáv románu, starý otec Matthieua, Marcel, sa narodil po 1. svetovej vojne, teda na troskách starého politického usporiadania sveta, o ktorom si mnohí mysleli, že bude trvať večne. Nič však večne netrvá, všetko raz skončí. Aj to čo považujeme za nezničiteľné, ako napríklad Rímska ríša alebo päťstoročná Habsburská monarchia. V tomto kontexte spomína autor slová Sv. Augustína, ktorý prirovnáva svet k človeku. „Ľudia si mysleli, že svet Rimanoch je obrovský a preto bolo pre nich také ťažké zmieriť sa s jeho pádom. Priznať si, že niečo tak veľké je vlastne úplne malinké, až žiadne, je kruté. Tak sa to často stáva aj s pohľadom človeka na seba samého. Myslíme si, že sme dôležití, veľkí a bolestné je precitnutie, že život nič neznamenal, že bol úplne malinký,“ vysvetľuje Ferrari v rozhovore pre France Culture.

Príbeh, ktorý autor rozvíja v Kázni nad pádom Ríma môžeme chápať aj ako predpoklad, že skúsenosť jednej generácie sa rovná jednému svetu, s jej zánikom zomiera aj jeden svet. Rozmanitosť svetov – vnútorných aj toho vonkajšieho – je výraznou líniou diela. Marcel je starý otec, Matthieu vnuk. Marcel sa narodil rok po prvej svetovej vojne, Matthieu niekedy koncom rokov osemdesiatych. Marcel zažil druhú svetovú, bol dôstojníkom francúzskeho vojska v Afrike, svedkom kolonizácie aj pádu impéria. Matthieu ešte nič nezažil, svoj príbeh má pred sebou. Zo sveta, aký poznal jeho dedo, však už takmer nič nezostalo: nemecko-francúzske vzťahy sa znormalizovali, vojny zúria ďaleko od Francúzska, kolónie tiež už prestali existovať. Vzťah starého otca a vnuka, Marcela a Matthieua je rovnaký ako súčasný vzťah medzi generáciami – bez citovej väzby. Na vzťahu Marcela a Matthieua môžeme vnímať aj rýchlosť zmien v súčastnosti. Jednou z čŕt dávneho obdobia, keď ešte vládli tradície, bolo, že veci sa nemenia, prenášajú sa v takmer nezmenenej forme z generácie na generáciu. Bola to doba, keď čas išiel omnoho pomalšie ako dnes a za jedno storočie sa zmenilo málo. Vtedy mohol starý otec s pokojom v duši povedať svojmu vnukovi: „Synu, svet je taký, aký je a nie iný,“ a vysvetliť mu jeho hlavné pravdy a princípy bez toho, aby sa bál, že to v chlapcovej dospelosti už nebude pravda. Neskôr, keď sa pokrok stál rýchlejším, príhovor starého otca sa zmenil takto: „V mojej mladosti boli veci inak ako sú teraz. Nezáleží na tom, či bol tvoj otec pekár alebo lekár, ty si musíš nájsť vlastnú cestu.“ Dôležitým sa teda stalo to, aby mala každá generácia svoju vlastnú skúsenosť so svetom, dala a vzala mu niečo iné ako tá predošlá. Dnes nielenže starý otec nemôže vnukovi odovzdať svoje skúsenosti a pohľady na tento svet, nedarí sa to už ani otcom, lebo medzigeneračný vzťah nestíha s vývojom tohto sveta. Svety umierajú rýchlejšie ako generácie. Tento medzigeneračný vzťah je pre Ferrariho dôležitý, lebo aj samotný román venoval svojmu prastrýkovi. Bez neho by vraj nebolo možné Kázeň nad pádom Ríma napísať, lebo to bol práve on, kto mu rozprával o vojne, o Korzike, o starom svete.

Niekoré časti Ferrariho románu, kde hovorí o zániku jednej generácie a príchode druhej, teda o akejsi výmene svetov, môžu pripomínať aj hlavnú myšlienku, na ktorej je postavený román predstaviteľa magického realizmu Gabriela Garciu Marquéza Sto rokov samoty. V Marquézovom diele svet plynie bez prerušenia, ľudia sa rodia a zomierajú, generácie sa striedajú, ale nič podstatné sa nemení. V románe Jérôma Ferrariho je to akosi naopak a máme dojem, že všetko na svete sa mení príliš rýchlo a takmer nič vo svete vnuka nie je rovnaké ako to bývalo vo svete, ktorý poznal vo svojej mladosti starý otec. Nájdeme však aj momenty knihy, ktoré akoby nám dávali marquézovské znamenia, že všetky veci sa menia len navonok a človek aj tak zostáva rovnaký. Príkladom môže byť obraz pitia vody v noci: Otec Marcela sa vrátil z prvej svetovej vojny zničený a bez chuti do života. Marcel sa občas v noci prebúdza, aby sa napil a často stretne otca v kuchyni ako pozerá do prázdna. Keď k nemu podíde a opýta sa ho, čo mu je, čo sa deje, otec ani nemukne, len ďalej prázdne hľadí. Mladému Marcelovi to pripadalo čudné a zaprisahával sa, že v noci už vstávať nebude. Keď Marcel zostarne, jeho vnuk Matthieu sa tiež v noci budí a stáva sa mu skoro rovnaká vec. Občas nájde Marcela v obývačke alebo salóne ako pozerá na nejakú neviditeľnú vec. Matthieu sa na takomto nočnom stretnutí pýta starého otca, či je v poriadku a či si nechce ísť opäť ľahnúť. Odpovede sa však nedočká, rovnako ako sa pred pol storočím Marcelovi nedostalo odpovede od otca.

Problému identity sa autor venuje od začiatku do konca knihy. Ako sa cítiť Korzičanom, ak nerozumieme nárečiu dedinčanov a nepoznáme ich zvyky? Čo znamená pochádzať odniekial? Čo je to exil? To sú otázky, ktoré sa v našich končinách nekladú často, vo francúzskej spoločnosti však vyvolávajú polemiky a sú na dennom poriadku. Čo človeka identifikuje so skupinou a ako sa on sám na seba hľadí? Je pri nachádzaní vlastnej identity dôležitý pôvod, jazyk, ktorým sa doma hovorí, kultúrne zázemie? Rovnakú otázku národnej, menšinovej, hrdosti ako Korzičania riešia vo Francúzsku aj Baskovia alebo Bretónci. Je v móde byť niekým iným, nebyť iba obyčajným Francúzom, hľadať svoju odlišnosť v identite, ktorú sme už dávno stratili. Aj s týmto citlivým problémom spoločnosti, nielen tej francúzskej, sa Kázeň nad pádom Ríma bravúrne, tragikomicky pohráva. Marcel je Korzičan, narodil sa na ostrove, rovnako ako celá jeho rodina. Manželku si našiel tiež tam. Jediného syna pochovajú v korzickej zemi. Žil však v Afrike a aj na kontinente, ako nazývajú Korzičania Francúzsko. Navyše sa snažil, aby si jeho korzický prízvuk mimo domova nevšimli. Matthieu žil väčšinu svojho života v Paríži a po korzicky sa nikdy nenaučil. Do rodnej dediny, kde žili jeho rodičia, tety, ujovia, starý otec Marcel a prastarí rodičia sa vracal iba na letné prázdniny. Na Korziku by však patriť chcel. Dokáže to hlavne vtedy, keď zje prasacie varlatá bez náznaku odporu a prekvapenia, lebo si myslí, že „tento svet bol jeho svetom, aj keď ho ešte celkom nepoznal a každé prekvapenie, nech je akokoľvek nechutné, by malo byť hneď potlačené a premenené na zvyk, aj keby bola monotónnosť zvyku nezlučiteľná s 'potešením', ktoré Matthieu pociťoval pritom, ako sa napchával prasačími vajciami grilovanými nad pahrebou.“ Rodnej reči svojej matky síce nerozumel, ale keď ju počuje rozprávať vie, že „aj keď si môže len predstavovať čo jeho matka rozpráva, vie, že ten jazyk je jeho jazykom.“

Čo robiť ak náš svet zanikne a my jeho pád prežijeme? Jérôme Ferrari nám dáva odpoveď cez slová Svätého Augustína. Netreba banovať, aj keď „Rím padol, ale nie je to v skutočnosti, akoby sa nič nestalo? Hviezdy nezmenili svoj smer, noc stále strieda deň, v každom okamihu je cítiť, ako prítomnosť vystupuje z ničoty a aj sa tam vracia...Svety vskutku striedajú jeden druhý, z temnoty do temnoty a ich výmena možno nič neznamená...“ V Kázni o páde Ríma sa tiež píše, že „v skutočnosti nevieme, čo vlastne svety predstavujú, ani od čoho závisí ich prežitie. Možno je niekde vo vesmíre napísaný zákon, ktorým sa riadi ich vznik, vývin a koniec. Vieme však, že na to, aby svet vznikol, musí nejaký iný zaniknúť. Vieme tiež, že interval, ktorý ich oddeľuje, môže byť buď nesmierne krátky, alebo naopak, taký dlhý, že sa musia ľudia roky učiť žiť v jeho bezútešom stave, aby nakoniec pochopili, že už nevládzu, a že koniec koncov vôbec nežili.“ Ferrari spojil filozofiu so silným dejom a jeho román má najlepšie predpoklady získať si aj priazeň čitateľov, odborné publikum už na svojej strane má.