Na obálke knihy Bryana Caplana Mýtus racionálního voliče je stádo oviec, ktoré majú, súdiac podľa jej obsahu, predstavovať dav voličov. Keby boli všetci voliči príkladní občania zapálení za veci verejné, keby hlasovali s vedomím, že vedia o čom rozhodujú, vedelo by sa o tom. Počas gymnázia, na hodinách občianskej výchovy, nám opisovali idéalneho občana takto: človek, ktorý je schopný poznať dôsledky svojho hlasovania vo voľbách, je informovaný o politike z viacerých zdrojov a jeho rozhodnutie odzrkadľuje vôľu ľudu.

Teoretici demokracie, politológovia a ekonómovia spochybňujú schopnosť priemerného voliča rozhodnúť sa pre vhodného kandidáta už od počiatkov demokracie, takže z tohto pohľadu nie je kniha amerického ekonóma Bryana Caplana nič nové. Caplan vo svojej knihe vymenúva niektoré ich argumenty, vzápätí však dodáva, že skutočný problém demokracie analytici dobre nepochopili. Na rozdiel od svojich kolegov si Caplan nemyslí, že ťažkosti demokracii spôsobuje nevedomosť voličov. Tragédiu demokratickej voľby vidí v tom, že súčet nesprávnych presvedčení zle informovaných občanov vedie k výberu politík, ktoré škodia celej spoločnosti. „Demokracia zlyháva práve preto, že robí to čo chcú voliči,“ tvrdí Caplan. Na zaužívanú frázu, že liekom proti neduhom demokracie je viac demokracie, stavia vlastný záver: liekom je menej demokracie.

Nemusíme ani spomínať americké prieskumy, ktoré mýtus o racionálnom voličovi vyvracajú. Stačí sa pozrieť na diskusné fóra slovenského mienkotvorného denníka, aby sme sa presvedčili, že mnoho ľudí nerozumie základným ekonomickým pojmom alebo politickým súvislostiam. Novinár Louis Menand v magazíne New Yorker spomína na ilustráciu nedostatočných vedomostí voličov prieskum, ktorý sa konal v USA v roku 1964. Z jeho výsledkov vyplynulo, že ľudia často nevidia súvislosti medzi dvoma politikami: nerozumejú, prečo by mal názor (napr. platíme príliš veľa daní) viesť logicky k vylúčeniu iných (napr. treba viac sociálnych programov). Ak tvorcovia prieskumu preformulovali otázku, respondenti si s ňou nevedeli poradiť. To dokladuje iný prieskum, tentokrát realizovaný v rokoch 1987–89. Vyplynuli z neho zaujímavé závery: 20–25 % opýtaných si myslí, že štát nedáva dostatok zdrojov na sociálne zabezpečenie, avšak až 60–65 % súdi, že na pomoc chudobným nejde dosť peňazí. Caplan vo svojej knihe rozoberá aj problémy takýchto prieskumov a ankiet verejnej mienky. Treba si uvedomiť, že ak sa anketári pýtajú vybraného respondenta (alebo aj okoloidúceho) jeho názor na bezpečnosť jadrových elektrární alebo oprávnenosť vojenského zásahu v Mali, ten sa cíti povinný mať na tieto témy názor. A tak povie hocičo, sociológovia dostávajú odpovede na otázky, nad ktorými sa priemerný občan predtým nezamýšľal. Demokracia je zriadením, v ktorom má každý názor na všetko a ak ho nemáme, mali by sme sa hanbiť.

Tieto výsledky by sa dali interpretovať tak, že ľudia jednoducho nevedia čo si majú predstaviť pod zaužívanými pojmami, ktoré ale nikto nevysvetlil: čo znamená verejné obstarávanie, byť daňovo konzervatívny, ekonomicky liberálny, investičné stimuly... Nevedomosť značnej časti populácie teda nahráva tej časti obyvateľstva, ktorá má vedomosti na to, aby pochopili o čom sa rozhoduje v politických hrách. Títo odborníci diktujú svoje názory voličom cez televízne a rozhlasové diskusie, analýzy a komentáre. Politický boj sa teda odohráva medzi skupinou elít. Caplan tu naráža na tzv. model dvojstupňového toku informácií, podľa neho kolujú názory na politické otázky od odborníkov cez médiá k opinion leaders a ďalej.¹ Ľudia si radi hľadajú skratky, cez ktoré sa dostávajú k tvorbe svojich presvedčení a postojov. Prečítať, pozrieť alebo vypočuť si analýzy a prognózy zjednodušené odborníkmi, je pohodlnejšie a rýchlejšie ako čítanie programov všetkých politických strán.

Aj keby sme si podľa tejto tvrdej kritiky schopností priemerného voliča mohli myslieť opak, podľa Caplana (a nielen podľa neho) voličská nevedomosť nedokazuje nízku inteligenciu, ale nezáujem. Z tohto uhla pohľadu uvažujú voliči ekonomicky. Caplan spomína publikáciu Anthonyho Downsa An Economic Theory of Democracy (Harper and Brothers, NY, 1957), podľa ktorej „nie je rozumné byť dobre politicky informovaný, pretože slabé výsledky, ktoré svojou angažovanosťou v tejto oblasti môžeme dosiahnuť, nestoja za čas a energiu strávenú hľadaním politickej pravdy.“ Louis Menand zhŕňa ekonomickú teóriu demokracie takto: „Ak nevolí nikto, demokracia nefunguje. Ak ale nevolím ja, nič sa nestane. Môžem si teda nájsť lepší spôsob ako tráviť svoj voľný čas.“²

Možno je rozumnejšie venovať sa aktivitám, ktoré nás obohatia viac ako záujem o verejné veci a politické dianie. Ak sa však väčšina voličov nevyzná v problémoch, s ktorými sa musí vysporiadať štát v ktorom žijú, potom by od vlády (vlády ľudu v prípade demokratického zriadenia) nemali očakávať priveľa naraz. Lebo často to býva tak, že čakáme od volených zástupcov všetko čo potrebujeme na spokojný život: zabezpečenie našej ochrany pred vonkajšou hrozbou, kriminálmi, zaručenie dôstojnej životnej úrovne a možnosť žiť v súlade s našimi vnútornými presvedčeniami. To všetko za to, že sme im raz za štyri roky dali svoj hlas.
 

1. Paul Lazarsfeld, Elihe Katz: Personal influelnce, The Free Press, New York, 1955. ^zpět
2. Louis Menand: Fractures Franchise, New Yorker, 9.7. 2007, dostupné online ^zpět