Protagonistu románovej novely Rudenko nazval Milan Zelinka mužským pendantom k postave tety Anuly, protagonistke rovnomennej prózy, za ktorú získal v roku 2008 cenu Anasoft litera. Nielen autorove usúvzťažnenie próz, ale aj ich podobnosť ponúka možnosť čítať a reflektovať texty komparatívne.

Románovú novelu Rudenko spája s prózou Teta Anula (Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2007) žánrové vymedzenie, charakter narácie, postavy prestupujúce z jedného textu do druhého a opakujúce sa motívy. Rudenko sa s Anulou stretáva už v druhej kapitole, s postavou tety sa spája aj motív záhrady a kôz, ktorých symboliku odkrýva staršia románová novela. V oboch textoch sa striedajú pasáže er-formy rozprávača a priameho narátora, ktorým je v staršej novele synovec tety Anuly, v druhom prípade bývalý Rudenkov žiak. Obidve novely sú si podobné aj v spôsobe usporiadania, či skôr spriadania príbehu, ktorý je viac ako zachytením epického diania, skladaním mozaiky zjednocovanej protagonistami, ktorých dôležitosť anticipujú i tituly próz. Aj spomienkový charakter a zasadenie do prostredia západného Slovenska je postup, ktorý si autor úspešne vyskúšal aj v novele Teta Anula.

Zdá sa mi však, že kým v prípade staršej novely, ako napísal vo svojej recenzii aj A. Halvoník, postava tety Anuly dávala zmysel vedľajším postavičkám, rozprávačovi aj rozprávaniu, plnila funkciu všetičkovského kompozičného postupu, v prípade postavy Rudenka nie je táto úloha svorníka a zároveň zastrešovateľa rozprávania dostatočne prepracovaná. Bude to zrejme spôsobené aj iným charakterom vzťahu medzi narátorom a protagonistom.

Štefo Relich je žiakom na základnej škole v Šúre, kde Rudenko Myslovič pôsobí ako učiteľ telesnej výchovy a zemepisu. Obraz Rudenka ako vyučujúceho a trénera v hádzanárskom tíme, keďže Štefo po ukončení školy z dediny odchádza a vracia sa až po tridsiatich dvoch rokoch na učiteľov pohreb, dotvára vševediaci rozprávač. Autor modeluje Rudenka ako postavu – typ či postavu – definíciu, čo je spôsobené nielen charakterom narácie, ale aj vysokou tematickou rolou učiteľa. Dodržiavanie poriadku a zákona je charakterizačnou vlastnosťou Rudenka – dozvedáme sa o nej z prehovorov priameho aj er-rozprávača, tiež protagonistu samotného: „Ja, ktorý som celý život dodržiaval zákony a predpisy? Až tak, že sa mi smiala nielen vlastná žena, ale celá dedina?“ (s. 19)

Konštruovanie učiteľa Mysloviča ako strážcu morálnych hodnôt, akéhosi Učiteľa, ktorý ukazuje ľuďom smer života (obrátenie alkoholika Krajkoviča je spôsobené Rudenkovou aktivitou) v kombinácii s absenciou ľudského rozmeru dedinského učiteľa spôsobuje, že nie je možné empatizovať s postavou. Navyše, neprítomnosť entropických častí neposkytuje možnosť čítať text diskurzívne. Postavy aj narátor obdivujú učiteľa Mysloviča tak, ako by ho mal obdivovať aj čitateľ. Zelinkovo vytváranie akéhosi prototypu učiteľa je však v rozpore so slabošstvom postavy, ktorá nie je schopná zastať sa seba, otca či ostatných, nesúhlasiť ani v tom prípade, ak je to v jeho vlastnom záujme – aj jeho postupné odsunutie do zadnej chladnej izby vo vlastnom dome vytvára dojem postavy – chudáčika.

Tieto dva rozmery postavy si odporujú tak, ako honosné priezvisko Myslovič a takmer primitívne krstné meno Rudenko (občianske meno postavy sa v texte neobjavuje). V tomto kontexte pôsobia prehovory učiteľa na viacerých miestach moralizátorsky – v rozhovore s Aladárom Krajkovičom sa Rudenko stáva jeho stelesnenou výčitkou svedomia, pýtajúc sa, čo bude robiť, keď bude jeho syn piť rovnako ako on, na inom mieste povie: „Pijani sú nešťastní ľudia, mnohí vôbec nechcú piť, ale nemôžu si pomôcť.“ (s. 38)

Postava Rudenka nezjednocuje text – epizódy s inštalatérom telefónov, ktorý bol učiteľovým žiakom, ujcom Janom či bratom Rudenkovej ženy majú síce jedinú úlohu – dokresliť Rudenkov charakter, v konečnom dôsledku však len potvrdzujú plochosť a typovosť protagonistu. Ani tragickosť novely – Rudenko zomiera ako vdovec, opustený deťmi aj žiakmi v garzónke, kde ho mŕtveho nájde domový dôverník – nemôže mať želaný účinok, keďže postava-definícia nevzbudzuje dojem blízkosti či príbuznosti.

V porovnaní s prózou Teta Anula je novšia Zelinkova novela ochudobnená nielen o tragický rozmer, takmer úplne sa z nej vytratila aj tragikomika. Komické, ktoré je zastúpené azda postavou dedka Hrotníka či platonickou láskou rozprávača k Rudenkovej manželke, je výnimočnou iskrou viacrozmernosti novely.

Myslím si, že v próze nebol využitý ani potenciál spomienkového rozprávania, ktoré v predchádzajúcej novele pôsobilo hrejivo, ľudsky či nostalgicky. Z jednoduchosti rozprávania aj rázovitosti postáv zostali v tomto texte len mená – pán Prajný, majiteľka hotela Cveng sa volá Henrietta Sagnerová, mechanik je Smietko, inštalatér telefónov Miro Rovný.

Problematické je tiež nedostatočné odlíšenie prehovorov vševediaceho a priameho narátora aj Rudenka samotného, z hľadiska kompozície je diskutabilné vyčlenenie piatej kapitoly, jazyk novely pôsobí unavene, vyprázdnene. Tak sa v próze M. Zelinku „vtipy sa sypú z rukáva“ (s. 22), ľudia mlčia „ako zarezaní“ (s. 24), nos „žiari ako lampa“ (s. 58) pri opisovaní šúpania kukurice, ktoré má potenciál pôsobiť rovnako lyricky autor znehodnotí hromadením rovnakých slov – šúpanie sa na priestore polstrany vyskytne trikrát (s. 28), vietor trikrát rovnako „duje“ (s. 28–29), v ďalšom plynutí textu Aladár Krajkovič „podľahne volaniu vína“ (s. 33), smiech je „hurónsky“ (s. 30) a „neverí sa vlastným ušiam“ (s. 108).

Niektoré situácie v texte pôsobia rozpačito a preto absurdne – opisovanie samovraždy brata Rudenkovej manželky v najvypätejšej chvíli narátor popisuje takto: „Kristián Palko sa čudne usmial. ,Prepáčte, ale teraz sa asi zastrelím,´ povedal, rýchlo vsunul do pažby plný zásobník, natiahol zbraň a priložil si k spánku Hlaveň. Strážmajster Peťko vyskočil zo stoličky ako vystrelený a vrhol sa k nemu, ale neskoro.“ (s. 61)

Pre Milana Zelinku je príznaková práca s detailom, ako uvádza E. Fordinálová vo svojej recenzii, v prípade novely Rudenko však až na hranici banality. Zameranie na maličkosti v tejto próze stratilo hrejivú ľudskosť – už to nie sú vlasy z kukurice zachytené na svetri, kľačiaca teta Anula v izbe s krížom ani kozičky priviazané v záhrade. Anulin brat odprosujúci pri truhle svojej sestry zo staršej prózy sa v novele Rudenko mení na žiaka, ktorý po pohrebe v rozhovore s holičkou povie: „ ,Mýlite sa. On nie je mŕtvy.´ Holička na mňa vytreštila oči. Chvíľu lapala dych, potom zvolala: ,Čo...Čo to hovoríte? Zbláznili ste sa? Ako to, že nie je mŕtvy? Hádam ste neboli včera na pohrebe?´ ,Bol,´ povedal som. ,Bol... Uložili ho do zeme, áno, ale nie je mŕtvy. Povážte sama a uznajte, prosím: možno pokladať za mŕtveho človeka, na ktorého ľudia v dobrom spomínajú? Ešte aj keď fyzicky odíde zo sveta?´“ (s. 120)

Aj napriek tomu, že kniha je spomínaním narátora aj autora samotného, len málo okamihov sa v nej podarilo spracovať tak, aby rezonovali, akoby už nebolo na čo spomínať. Lebo povedať všetko nie vždy znamená povedať dosť.