Zbierka poviedok Maroša Hečka Vyhorení má na prvý pohľad všetko, čo by mala dobrá kniha mať: odporúčania na obálke, vo vnútri fotografiu autora, desať poviedok, ktoré nie sú dlhé ani krátke a desať je tiež tak akurát. Nájdeme tu aj osvedčené témy – partnerské vzťahy, virtuálne reality, alkohol a iné závislosti. Prítomnosť intermediality a intertextuality, práca s rôznymi narátorskymi perspektívami či opakujúce sa motívy by mohli napovedať, že na svoje si prídu aj náročnejší čitatelia. Konštatovanie „nesúď knihu podľa obalu“ je však rovnako pravdivé ako to, že nie je dôležité, ako jedlo vyzerá, ale ako chutí.

Texty v Hečkovej zbierke sa dajú rozdeliť podľa toho, či v nich autor paroduje literárne postupy, alebo nie. Nebezpečenstvom môže byť nielen množstvo takýmto spôsobom tematizovaných objektov na malom priestore poviedkového žánru, ale aj fakt, že ak text prestane byť dôsledne parodický, znižuje sa údernosť postupu a prestáva byť pre čitateľa dekódovateľný. Prítomnosť protikladných postupov má za následok rozporuplnosť leitmotívu knihy – vyhorenie je v jednej skupine textov modelované ako deformácia, problémové (v rakúsovskom ponímaní), v druhej skupine textov odkazuje na príbehy z aktuálneho sveta. Uvažovať o konštantných motívoch, deformovaných vzťahoch či svete bez Boha v Hečkových textoch s úplnou vážnosťou, ako to robí v doslove filmová teoretička Jana Dudková, je zrejme len jedným z uhlov pohľadu na zbierku.

Hneď na úvod zbierky autor nezabudne pripomenúť fikčnosť literárneho sveta: „Podobnosť s akýmikoľvek živými a mŕtvymi osobami je čisto náhodná.“ (s. 5) „Reálnosť“ zobrazovaného je relativizovaná aj na úrovni témy, o čom svedčí stvárnenie reality-show, voľba priameho rozprávača či viacerých foriem narátora v jednom texte, ako aj špecifické prežívanie postavy ovplyvnené alkoholom i psychickou poruchou. Ešte viac nám hlavu zamotá úvodná veta zbierky „Na tomto mieste visí obraz. To, že ho nevidíš, neznamená, že tam nie je.“, (s. 7) ktorá je aktualizáciou magrittovského paradoxu vo vzťahu signifié a signifiant. Aby problematizácie vzťahu realita – znak nebolo málo, prichádza popis obrazu pripisovaného maliarovi Sonovi Fabitchovi. Mystifikáciu napovedá samotné meno autora, v ktorom je skrytý anglický vulgarizmus, potvrdí ju tiež záverečný životopis. Uvádza sa v ňom, že maliar predáva mestské plochy, ktoré mu nepatria, počas štipendijného pobytu býval na zámku baróna W. a po revolúcii sa presťahoval z mesta A do mesta Z (alebo to bolo naopak?).

Okrem mystifikácie sa Hečko zaradením troch opisov výtvarných diel usiluje o intermediálny rozmer zbierky, ktorý sa prejavuje aj priamo v textoch poviedok ako spôsob narácie pripomínajúci filmový strih či ako posilnenie vizuálnosti v prózach. Gýčovosť vybraných obrazov je spôsobená zobrazovanými objektmi, ako je sediaca dvojica na lúke, nahá postava ženy v lascívnej polohe či zúrivý býk; spôsobom zobrazenia, t. j. realistickou metódou maľby aj klišéovitým slovným popisom: „(...) aby z vlasov vyrástli zlaté klasy novej budúcnosti.“ (s. 7) Kým rozdiel medzi tematizovaním gýča a jeho nevedomým vytváraním je v prípade výtvarných diel zjavný – sediaca dvojica má oblečené zvieracie kazajky, nahú ženu uprostred ulice sledujú vojaci a koža býka sa leskne v západe slnka, pri konkrétnych motívoch v poviedkach je túto hranicu určiť ťažšie (napr. happyend v poviedke Adam a Eva, a A je to!).

V niektorých „vážnych“ poviedkach sú osvedčené témy tvarované spôsobmi, ktoré nie sú v kontexte slovenskej prózy nové či zaujímavé. Tak je v prvej poviedke použitá doleželovská transpozícia – biblický príbeh Adama a Evy je prenesený do literárneho sveta, podobného tomu aktuálnemu – vzťah je minimalizovaný na zdieľanie spoločnej postele a odovzdávanie si výplat. Aktualizácia starozákonného príbehu nestačí na to, aby mohol byť text invenčným spracovaním. V inej poviedke je rôznosť narátorských foriem spôsobom vyjadrenia vyhorenosti v partnerskom vzťahu, ktorý je však v závere textu negovaný absurdnou scénou milovania počas animovaného seriálu. Ďalšie prózy tematicky pripomínajú texty iných autorov – potreba zasvietiť z poviedky trocha implicitne nazvanej Svetlo je podobná próze Moniky Kompaníkovej Vlčia tma, v zbierke Ivany Dobrakovovej sa nachádza príbeh o imaginárnom priateľovi, ktorý nahradí manželku – u Hečka je náhradou manžela jeho kamarát, virtuálne reality tematizovali už Michal Hvorecký či Peter Šulej v 90. rokoch.

Z tejto skupiny poviedok zaujme poviedka Nič, v ktorej Hečko spracúva osobnú tragédiu protagonistu prostredníctvom stola, ktorý sa v priebehu textu mení z rekvizity na miesto pre detské hry, skrýšu, „slovník“ k neskorším denníkom, model fungovania sveta aj symbol protagonistu samotného: „Na nohách bola položená sedem centimetrov hrubá masívna doska upevnená ku kvádrom drevenými klinmi, stôl nemal v sebe ani jednu kovovú skrutku, žiadne nity alebo železné spoje, čisté drevo, v spodnej časti kvôli stabilite ešte spevnené dvomi do hladka ohobľovanými namorenými latami vedenými do kríža. Vrchná časť dosky mala na povrchu presne deväť uzlov, ktoré v dreve vytvárali mapu. Mapu jeho detskej fantázie. Dva svetadiely jedného vesmíru. Ten vesmír si rozdelil podľa rozprávania, ktoré počul v kostole od farára, na Nebo a Peklo.“ (s. 201) V závere poviedky sa stôl stáva miestom smrti protagonistu, ktorý odchádza osamotený, jeho telo nachádzajú v rozklade len podľa zápachu, ktorý napĺňa obytný dom.

Vo viacerých poviedkach sa objavujú nedostatky v modelovaní narátora – v próze Adam a Eva namiesto prehovoru postavy objavujeme naračné digresie o učiteľskom stave či protagonistkinej viere, v pásme rozprávača sa objavujú aj patetické otázky typu: „(...) kdesi v hlbinách kričal hlas, ktorý poznala už zo školy z vypätých situácií, hlas onej choroby bez mena. Prečo musela rozmýšľať o takýchto veciach, keď má byť blízko Boha? Prečo?“ (s. 21)

Klišéovitosť vo vyjadrovaní postáv by sa dala interpretovať ako ich povrchnosť (s poznámkou, že muž aj žena uvažujú takmer rovnakým spôsobom), ak sa však sentimentálnosť stáva znakom narácie, nemôže byť hodnotená inak ako nedostatok v jej spracovaní: „Izba bez pohnutia prijíma ich telá. V tom istom priestore, a predsa každý inde. Tak blízko a zároveň ďaleko od seba. Nespája ich žiadna priamka, žiadna vlna spoločných predstáv, žiaden tón jednej a tej istej harmónie, akoby zavesení v paralelných vesmíroch, ale zato obtočení niťou prísahy vernosti, ktorú zložili už pred rokmi v kostole na ich sídlisku.“ (s. 41)

V kontexte celej zbierky kvalitatívne vyčnievajú texty, v ktorých má autor jasnú koncepciu (už spomínaná poviedka Nič), zo skupiny poviedok – paródií – je takou próza Je Vaša žena skutočne Vaša žena?, kde Hečko nenarúša atmosféru vytvorenú hyperbolizovaním, zosmiešňovaním, absurditou a zachováva ju po celý čas trvania textu: „Už-už to vyzeralo, že ak pribudne ešte jedna drobnosť, jedna hoc aj ľahká dutá guľa, strom skolabuje, zrúti sa a budú musieť zavolať prvú pomoc.“ (s. 55–56) Po ironizovaní detského aspektu nasleduje parodovanie postupov ženského románu: „V krbe zapraskalo ako zo silvestrovských petárd. Strhla sa. Odstúpila od ohňa dych sa jej prehĺbil a prsia vzrušene vystupovali z dekoltu.“ (s. 55) a ďalej: „Zdalo sa, že rozmýšľa, čo si v tento sviatok naliať, cinkala namaľovanými dlhými nechtami po hrdlách fliaš, vyludzovala jednoduchú melódiu, až sa zastavila pri jednej z nich, vytiahla fľašu z radu a v brúsenom pohári zmiešala nápoj s tonikom v pomere výhodnejšom pre alkohol. Položila ruku na mramorový parapet a zadívala sa do ohňa v krbe. Vlnivé žltomodré odrazy roztancovaných plameňov jej skákali po celom tele, oblizovali jej boky, zalievali ju horúčavou, dopadali na jej priliehavé šaty s hlbokým výstrihom, v ktorom sa vynímal prepracovaný náhrdelník so vsadenými diamantovými očkami. (s. 55) Text dopĺňa strhujúci konflikt medzi matkou a dcérou vrcholiaci v závere poviedky aj happyendové finále za znenia kolied a blikania svetielok. V ostatných poviedkach je parodizovaný gýč, virtuálne reality, konšpiračné teórie, erotické scény, filozofické mottá, odborné aj cyberpunkové texty. Otázkou je, nakoľko je postup parodizovania dnes ešte produktívny a do akej miery jeho prítomnosť stačí na plnohodnotnú svojbytnosť textu.

Autor má tendenciu verbalizovať, popisovať, čo zrejme súvisí aj s jeho orientáciou na výtvarné či širšie vizuálne umenie. Ak autor neustráži svoju potrebu vypovedať o rôznorodých veciach na priestore jednej poviedky, stane sa, že sa popri sebe ocitnú konšpiračné teórie, virtuálne reality, závislosť od hazardu aj od počítačových hier, kasíno, striptíz bar, dva vzťahy v rozklade, hypotéka, kritika literárneho, politického aj svetového diania, vyhrážanie sa maloletého syna samovraždou, citáty z Erbenovej Kytice aj Apollinairových Alkoholov.

Je na škodu textov, že sa v nich objavujú i také jazykové či sémantické chyby ako ryba spálená „na uhol“ (s. 61), obmeny nespisovného slova húpať na viacerých miestach zbierky (s. 47, s. 64, s. 115), kupovanie „za drahé peniaze“ (s. 70) či muž, ktorý sa necíti dobre v popisovanej „roli“. (s. 127)

Zbierka má naozaj na prvý pohľad všetko, čo by mala mať. Rôznosť a kvalita ingrediencií je však len predpokladom chuti, nie jej zárukou. V prípade knihy M. Hečka – komponenty vybrané správne, výsledok by aj vyzeral, len chuť je akási mdlá.