Lars Fr. H. Svendsen (1970) začal knihu Malá filosofie nudy, ako sám priznáva, písať v čase, keď sa chcel pôvodne oddávať záhaľke. Nedokázal ale robiť nič, tak začal robiť niečo – skúmať fenomén nudy. Na otázku, či sa teda sám v dobe zahájenia písania nudil, však odpovedá, že jeho súkromné motivácie sú z filozofického hľadiska irelevantné. A pre tých, čo by snáď pochybovali, či je pre takú vznešenú náuku, akou je filozofia, relevantná samotná nuda, bez váhania vysvetlí, že rozhodne je. Jedným zo základných motívov (a motivácií) filozofie je totiž reflexia nad vlastnou existenciou. A hlboká nuda je jednou zo základných existenciálnych skúseností, čím sa nepochybne stáva filozoficky zaujímavou témou. V tomto presvedčení ho podporujú názory vážených pánov ako Kierkegaard, Nietzsche, Schopenhauer a najmä Bertrand Russell, ktorého príhodne cituje: „Dle mého názoru se tématu vlivu nudy na lidské chování zatím věnovalo daleko méně pozornosti, než by si zasluhovalo.“ A tak si Svendsen vykasal rukávy a téme nuda nejakú tú pozornosť venoval.

Dielo Malá filosofie nudy sám autor považuje za esej a rozdeľuje ju do štyroch voľne súvisiacich častí. Kniha je opatrená pôsobivým poznámkovým aparátom, obsahuje rozsiahlu bibliografiu tvorenú dielami odbornými i beletristickými a napokon nepostráda ani menný register. Ide teda o prepracované dielo, opierajúce sa o veľké mená. Samotný text z tohto potenciálu čerpá v celej svojej šírke a hĺbke – autor plynulo prechádza od štatistík a všeobecných vyhlásení cez citáty až po formulovanie zásadnejších téz a pritom osciluje medzi celou škálou disciplín a odborov od psychológie, sociológie či teológie až po samotnú filozofiu. A darí sa mu to ukážkovo, dokáže sa pritom vyhnúť prázdnemu mudrovaniu aj sofistikovanej veľkohubosti.

Je nutné spomenúť aj vo veľkej miere využívanú a citovanú beletriu. Tá nielenže poukazuje na autorovu sčítanosť a prehľad aj v sférach neodborných, ale najmä výrazne znižuje riziko prílišnej rádobyintelektuálnosti, ktoré by inak takejto téme (a jej spracovaniu) mohlo hroziť. Citáty z diel od Dostojevského až po Fernanda Pessoa trochu zjemňujú filozofickú nezrozumiteľnosť Heideggera a Kanta a z knihy sa razom stáva čítanie, v ktorom sa čitateľ nachádza aj ľudsky či pocitovo a nielen v medziach teoretizujúcej filozofie.

Sympatické je aj zahrnutie autorových osobných skúseností, zážitkov a názorov. Keď autor priznáva, že sa nikdy nenudil viac ako pri dokončovaní svojej dizertačnej práce – čím dokazuje, že nuda nemusí nutne súvisieť s absenciou práce – definitívne si na svoju stranu získava všetkých čitateľov, ktorí niekedy s podobne ubíjajúcou prácou mali dočinenia. Čo je, domnievam sa, v množine potenciálnych čitateľov tejto knihy nezanedbateľné percento.

K nude pristupuje autor skúmavo, dôkladne a bez predsudkov. Nepovažuje ju za prirodzenú, ale ani neprirodzenú. Upozorňuje, že ide o náladu, ktorá sa vyznačuje absenciou kvality a preto je tak ťažko uchopiteľná. Za jeden z predpokladov nudy považuje subjektivitu, teda vedomie samého seba. S nárastom dôrazu na individualitu narastá aj výskyt nudy, individualita totiž spočíva v nájdení nejakého osobného zmyslu a nuda úzko súvisí práve so stratou takéhoto zmyslu.

Na miestach, kde sa autor dostáva k formulovaniu téz či predpokladov alebo do zložitejších úvah , sa ako každý slušne vychovaný filozof ochotne zhostí povinnosti poctivo vysvetliť kľúčové pojmy, s ktorými na danom mieste operuje – napríklad pri už spomínanom pojme „zmysel“. Príležitostne však využíva aj barličky v podobe presvedčivých výrazov (zjavne, určite) na miestach, ktoré zas tak zjavné či určité nie sú – čo ale nie je nevyhnutne výčitka. Ani v tak ambicióznom projekte, ako je tento v celej svojej košatosti, totiž nie je priestor na vysvetľovanie alebo argumentáciu každej marginálnej myšlienky či teórie.

Autor sa vo svojej práci nebojí reflektovať ani súčasné spoločenské javy. Štatistikami dokladá a zrozumiteľne vysvetľuje, ako s nudou súvisí (alebo môže súvisieť) nárast kriminality, užívanie drog alebo vysoká sledovanosť televízie a prečo výskyt jedného i druhého (nudy i týchto súvisiacich javov) priebežne stúpa. Napríklad týmito slovami: „Člověk je světotvorná bytost, aktivně utváří svůj svět, avšak pokud je všechno vždy již předem zpracované, aktivní tvoření světa je rázem přebytečné a ve vztahu ke světu přicházíme o tření.“

Preklad knihy považujem za veľmi vydarený. Prekladateľ sa svojej úlohy zhostil dobre a je zrejmé, že ani jemu samotnému rozhľad a záujem o podobné témy nechýba. Je príjemné, že pri takom množstve bibliografie a literárnych citátov a narážok nerezignoval a dal si prácu s overovaním existujúcich českých prekladov, takže český čitateľ sa v odkazoch na najrôznejšie zdroje rýchlo a ľahko zorientuje. Podobné počínanie by pri prekladaní síce malo byť samozrejmosťou a vecou profesionálnej cti prekladateľa, žiaľ to tak ale nezriedka nie je.

Malá filosofie nudy je kniha, ktorá má čo ponúknuť. Je napísaná inteligentne a pútavo. Nenudí a číta sa dobre, hoci čitateľ s autorom nemusí vždy súhlasiť. S filozofickými dielami však nie je nutné súhlasiť. Dôležitejšie je, ak človeka prinútia premýšľať. A to Malá filozofie nudy zvláda celkom elegantne.