Peter Bilý se narodil 4. května 1978 v Košicích. Dva a půl roku žil v Itálii v klášteře augustiniánské řehole, ze kterého později vystoupil. Od října 2001 žije v Španělsku. Debutoval básnickou sbírkou Spomalené prítmie (2001). Dále je autorem sbírek V zajatí obrazu (2002) a Posledná siesta milencov (2006) a básnické bibliofilie Insomnia v spoluautorství s Martinem Vladem. Napsal několik románů: Démon svätosti (2004), který dostal cenu nakladatelství Slovenský spisovateľ Kniha roka 2004, Vzbura anjelov (2005) a Don Giovanni, který dostal cenu Knižní revue a stal se knihou roku 2007. Je rovněž autorem překladů, uveřejněných časopisecky: z francouzské (Guillaume Apollinaire, Arthur Rimbaud), italské (Pier Paolo Pasolini, Cesare Pavese, Guiseppe Ungaretti, Edoardo Sanguineti), španělské (Federico García Lorca), mexické (Octavio Paz), galicijské (M. Rivas) a americké (Charles Bukowski, Raymond Carver) literatury.

iLiteratura: Pane Bilý, ve svých třiceti letech už jste vydal sedm knih – čtyři básnické a tři prozaické. Za román Démon svätosti (2003) jste dostal Cenu nakladatelství Slovenský spisovatel a za sbírku Spomalené prítmie (2001) Cenu Rudolfa Slobody a prémii Ceny Ivana Kraska. Jste úspěšný a čtený mladý slovenský autor. Jak jste se vůbec k psaní dostal? Chtěl jste původně být spisovatelem, nebo se to stalo, jak se říká, podle osudu?
Peter Bilý: Nebudem si vymýšľať, ak poviem, že som ako sedemročný pred triednou učiteľkou prehlásil, že až budem dospelý, budem spisovateľom... Do kníh som bol blázon, odkedy som sa naučil čítať, tak nečudo, že som sa pomerne skoro pokúšal písať. Som rád, že som mal to šťastie vidieť svoje rukopisy knižne publikované a aj to, že mali nezanedbateľnú odozvu. Ale nenazýval by som to nejakým ohromným úspechom, skôr mám pocit, že šlo o šťastie. Úspešný autor, to je niečo podobné ako úspešný lúzer.

iLiteratura: Dáváte přednost psaní poezie, nebo prózy? Píšete moderními metaforami, ale rýmovaně. To se v součastné slovenské, dokonce i světové poezii velmi zřídka potkává. Hledáte rýmy záměrně, nebo k vám přicházejí samy? A jak píšete? Potřebujete určitou náladu?
Peter Bilý: Necítim sa byť rozdelený medzi prózu a poéziu, aj keď poéziu v poslednom čase píšem stále menej. Čo sa týka rýmov, v časoch keď som začínal posielať svoje básne do literárnych časopisov, bombardoval som redakcie aj rýmovanými textami, tak trochu z trucu. Písať v rýmoch nebolo ani „cool“, ani „in“ a tak som sa aj viazaným veršom chcel trošku odlíšiť od ostatných prispievajúcich. Teda povedané inak, snažil som sa robiť zaujímavým. Okrem toho, mal som rád klasických autorov, preto som sa pokúšal o nejaké, v súčasných tónoch znejúce sonety, či rispety... Jeden redaktor mi svojho času odpísal, či to nie je priveľa vecí naraz, posielať cykly básní, v ktorých sú pokusy o experimentálnu poéziu hneď vedľa klasických „ars poetica“. Nakoniec som sa cez to všetko dostal aj k vytúženému debutu a k ďalším knihám, tak si dnes môžem povedať, že tie pokusy neboli až tak pomýlené.

iLiteratura: Ve vaší tvorbě se několikrát objevují náboženské motivy. V románu Démon svätosti píšete, že koketujete s Bohem, ale že se mu nemůžete úplně věnovat. Proto jste se vzdal i klášterního života? Téma Boha vás ale stále zajímá: je vždy přítomné ve vaší tvorbě, a to i se svým protikladem – démoničnem. Můžete to vysvětlit?
Peter Bilý: Tie náboženské motívy sa objavujú spontánne, veď som svojho času aj okúsil život v kláštore a dodnes si tú skúsenosť cením. No a okrem toho určité náboženské pozadie točiace sa okolo posvätnosti, či banality života a smrti je dané asi všetkým ľuďom, netreba hneď listovať napríklad dnes už pomaly zabudnutého Junga, aby si to človek potreboval pred ostatnými zajakavo vyargumentovať. Tak či tak, občas sa každý vo svojom intimissime netrápi iba so svojím životom, ale aj s tým, že sa ten život raz musí skončiť, preto to pochybujúce koketovanie s nejakým vyšším zmyslom, presahom seba samého, či s možnosťou nejakého osobného Boha, nie je až také prekvapujúce.

iLiteratura: Co znamená metafora „božský bar“? V jedné básni píšete: „v nebeskom bare sme si všetci blízki“. Metafora se objevuje i v románu Démon svätosti.
Peter Bilý: Ten obraz ma napadol v kruhu rehoľníkov, keď sa otvárali a ochutnávali likéry spravené podľa tradičných receptov starých pustovníkov, alebo keď sa pilo dobré víno z kláštorných viníc a pivníc. Alkohol vždy patril k určitej družnosti a neraz aj v kláštore pomohol v komunitnom živote, ak sa mnísi nevedeli povzniesť nad rôzne detaily mužského spolužitia, po pár drinkoch bolo po konfliktoch a z rozhnevaných mníchov sa stávali najlepší priatelia na život a na smrť – aj keď iba po najbližšie vytriezvenie... Je fascinujúce, že každé náboženstvo má okrem odriekania ozajstnú métu v slasti a drogy sú odnepamäti v náboženstvách neodmysliteľné. Napríkad v kresťanstve pripomína poslednú večeru svojho zakladateľa víno.

iLiteratura: Rozdělujete ženy na jeptišky a nejeptišky. V jiném rozhovoru pro noviny SME píšete, že nemáte rád ženy-řeholnice. Zmiňujete to i v románu Démon svätosti. Jaké máte rád ženy?
Peter Bilý: Na ten rozhovor si už ozaj nepamätám. Naozaj. Viem, že to čo som nemal rád bolo psychologické násilie, aké sa páchalo na ženách v rôznych ženských kláštoroch, ale s mníškami som zvykol dobre vychádzať a väčšinou aj ony so mnou. Pred niekoľkými dňami som si pozrel tridsaťpäťročný Cavalierov film Thérese a musím priznať, že jeho skvelé obrazové prerozprávanie príbehu o malej rebelke z Lisieux mi pripomenulo celú škálu protirečivých impresií, ktoré vo mne vyvolávali ženské kláštory. S mníškami som si zvykol dobre rozumieť. Ale ak by som bol ženou, nikdy by som sa neodvážil byť mníškou.

iLiteratura: Ve vaší tvorbě je také zřetelné vymezení mezi láskou a sexuálním prožitkem. V básni Apokryfy a mámenia ze zbírky V zajatí obrazu se objevuje obraz ženy-upíra, velice baudelairovský obraz, odkazující na sexuální prožitek se ženou jako s bytostí hříšnou a dominující lyrickému subjektu. Ve vaší tvorbě láska jakoby mizí za sexuálním prožitkem, je to tak?
Peter Bilý: Archetyp ženy ako upíra je motív objavujúci sa v staršej literatúre a v prastarých mýtoch, preto som nebol priveľmi originálny... A čo sa týka sexuality, vždy bola pre mňa šikmou plochou, ktorá mi prinášala životné komplikácie, dokonca aj vtedy keď som žil v kláštore. Asi by som si to nemal tak komplikovať a mal by som sa chovať sa ako sa očakáva od každého – rezignovať, splodiť potomkov, pribrať niekoľko desiatok kíl... – ale to nedokážem, aj keby som chcel.

iLiteratura: Věříte v lásku, prožil jste velkou lásku svého života? Prozraďte!
Peter Bilý: Na tom som priveľmi plachý, aby som o tom povedal niečo naozaj úprimné. Ak by som mal naozaj odpovedať na túto otázku, asi by som klamal.

iLiteratura: Věnujete se také překladu poezie a prózy. Přeložil jste tvorby Guillauma Apollinaira, Arthura Rimbauda, Charlese Bukowského, Piera Paola Pasoliniho, Federika Garcíi Lorky aj. Jak vybíráte autory, jež jste přeložil? Baví vás překládat? Řekněte něco o své překladatelské činnosti.
Peter Bilý: Samozrejme si vyberám autorov, ktorí sú mi nejakým spôsobom blízki. Napríklad Apollinaire mi rozviazal ruky tak pri prekladaní ako aj písaní a svojho času som mal dosť neskromný pocit, že naprílad preklad básne Most Mirabeau sa mi výnimočne podaril, najmä potom keď som ho porovnal s ostatnými slovenskými a českými prekladmi. Ale aby som sa iba nechvastal: spravil som pár prekladov básní Charlesa Baudelaira a Oscara Wildea a našťastie som ich nikde nepublikoval, lebo boli hrozné. A napríklad ťažkopádne som preložil niekoľko básní Pier Paola Pasoliniho, ale hoci šlo iba o niekoľko veršov, ktoré na prvý pohľad vyzerali jednoducho, no na druhé mrknutie boli až neuchopiteľné. Celý ten proces prekladania niekoľkých Pasoliniho veršov som si však vychutnal túlačkami po rímskom Trastevere, či pobreží Ostia, len aby som do seba čo najviac dostal atmosféru neortodoxného Pier Paola.

iLiteratura: V jednom rozhovoru s Mariánem Grupáčem v časopisu Dotyky píšete, že „úspěch ve slovenské literatuře neznamená nic“. Cítíte to opravdu tak? Není to příliš pesimistické, a není demotivující vzkaz mladým spisovatelům?
Peter Bilý: Neznamená nič a postupom času bude znamenať ešte menej. Som si vedomý, že ani ja, ani môj vydavateľ sme sa svojho času naozaj nemohli sťažovať na predajnosť mojich kníh, ale ja som to nikdy nepreceňoval. A bolo mi do smiechu z toho, keď mi niekto priveľmi okato chcel závidieť tie tri minúty „slávy“. Literatúra dnes už nič neznamená a časom bude znamenať ešte menej, lebo aj keď sa ešte predávajú knihy, literatúra je na pokraji vyhynutia a to čo ak tak prežíva je už iba „textový priemysel“. Nehovorím to z nejakej zatrpknutosti, ale jednoducho fakty sú také.

iLiteratura: V součastné době žijete ve Španělsku. Čím se tam život liší od toho na Slovensku? Proč právě Španělsko?
Peter Bilý: Mám rád juh Európy práve preto, že sa odlišuje od jej zvyšku. A nie je to iba pre slnko, víno a stredozemskú kuchyňu. Povaha a temperament európskych južanov sú mi sympatické možno práve preto, lebo ja mám „severanskú“ povahu. Priťahujú ma moje protiklady, človek vždy zvykne túžiť po tom, čo nemá a s tým čo má, je nespokojný...

iLiteratura: Jaké máte oblíbené slovenské autory? A světové?
Peter Bilý: Nezvyknem ich vymenúvavať, lebo som dosť eklektický čitateľ a niekoho podstatného by som určite vynechal. Ale ak by som to mal naznačiť, zo slovenských autorov považujem za najzaujímavejších básnikov a prozaikov z tridsiatych a šesdesiatych rokov dvadsiateho storočia, samozrejme nie všetkých... A čo sa týka svetových autorov, je to pestrá škála, ale nemám nejaké selektívne kritérium, prečo po niektorom autorovi siahnuť a prečo po niektorom nie. Problémom je, že kníh, ktoré by som chcel ešte prečítať je stále viac a môj život je čoraz kratší.

iLiteratura: Víte něco i o Bulharsku a o bulharské literatuře? Tento rok v Bulharsku vyšel ve vydavatelství Ergo váš román Démon svätosti (překlad Dimana Ivanova, ilustrace Lyljana Dvorjanova). Jaké máte z toho pocity?
Peter Bilý: Samozrejme, že sa tomu veľmi teším a tak prekladateľke, ako aj vydavateľovi som za tú možnosť veľmi vďačný. V Bulharsku som prvýkrát v živote videl more, mal som vtedy tri roky. Bol to autobusový rekreačný zájazd košickej filharmónie a nekonečnú cestu z Košíc do Zlatých pieskov som živo vnímal a pamätám si ju dodnes. More, južanská príroda, mesto boli pre mňa tiež silnou impresiou, aj neskôr sa mi v pamäti vybavovali také detaily ako napríklad vôňa smažených rýb na trhu, či ten silný pocit toho, že sa môžem stratiť v inojazyčnom prostedí. A krásne bulharské ženy som tam vnímal už ako malé decko, Bulharky majú asi najkrajšie oči, aké som nemohol v iných krajinách vidieť, vždy mi pripomínajú drahokamy. Bulharsko v mojom podvedomí nasledujúcich takmer 10 rokov symbolizovalo naozajstný exotický juh, ktorý som zažil na vlastnej koži. V bulharskej literatúre sa však veľmi nevyznám a je to hanba, lebo hoci počiatky prvotnej slovenskej a bulharskej kultúry sú späté cez pôsobenie dvoch gréckych vzdelancov, v dnešných časoch akoby sme si boli nejakým umelým spôsobom vzdialení. V Madride žije veľa Bulharov a aspoň takto som sa obkľukou vrátil k svetu bulharskej kultúry, ku ktorej je pre mňa asi bližšie zo Španielska ako zo Slovenska. V Madride sa napríklad poznám s bulharskou poetkou Živkou Baltadžievovu a na diaľku sa poznám s poetkou Dimanou Ivanovou a s poetkou Katerinou Stojkovou. Čítal som jejich poeziu. A tak dúfam, že bulharskú literatúru spoznám viac.

iLiteratura: Čeho byste chtěl ještě dosáhnout – v životě, literatuře?
Peter Bílý: Najmä čas a pokoj na čítanie kníh. A možno aj na to ostatné.