„Tento román je fikcia. Akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je náhodná.“ Peter Bilý pichá do hniezda, z ktorého pred časom sám vyletel, no alibisticky sa tvári – ja nič, ja muzikant. V rámci románového príbehu ponúka hru, v ktorej sa reálny autor stáva súčasťou deja, vystupujúci ako sprostredkovateľ životných osudov niekoho iného. Niekoho, kto „autorovi Démona svätosti“ – „spisovateľovi“ – „Petrovi B.“ zveruje pri osobnom stretnutí „svoj príbeh“ so želaním, nech ho „spracuje“, pokiaľ možno „tak diskrétne, aby sa skutočné postavy nemohli cítiť dotknuté“. A tak fiktívny Peter B. vo funkcii prostredníka „spracúva“ a „rozpisuje“ (a reálny Peter Bilý malými písmenkami pod tirážou upozorňuje, že všetko je vymyslené). A iná postava, tentoraz už naozaj tá ústredná, Ján Kasanovský, k tomu v úsilí, „aby bol príbeh čo najautentickejší“, paralelne ponúka svoj vlastný pohľad. Nejde pritom o dva varianty príbehu – Kasanovského a Petra. B. –, ale len o jeden príbeh, v ktorom sa striedajú dve rozprávačské optiky: v 1. a v 3. osobe. Táto konštrukcia sa objasňuje až v úplnom závere knihy, kde len spätne vysvetľuje spôsob výstavby prózy a akosi dodatočne jej má dodať aj nejakú vrstevnatosť... 

Románové ja a on, ako dva subjekty píšuce román, skladajú fragmenty zo života mladého muža, ktorý sa vo svojich osemnástich rokoch rozhodol stať katolíckym kňazom a ktorý kňazom napriek všetkým výhradám, pochybám a námietkam i naďalej ostáva. Kňazom, ktorý je viac než duchovným vedením svojich talianskych veriacich zaujatý sám sebou a najmä svojou telesnosťou a predstavou i skúsenosťou „dočasného“ porušenia celibátu. Kým sa však dostal až sem, musel si prežiť svoju anabázu „apokalyptických“ pomerov v košickom teologickom seminári, zvyknúť si na morálnu a intelektuálnu úroveň slovenskej katolíckej cirkvi, jej pokrytectvo. Cesta k sebe, k vlastnej identite, sa tu nateraz završuje stratou panictva a následným vášnivým potvrdzovaním vlastnej sexuality s početnými priateľkami.

Bilého román stavia podobne ako obe jeho predchádzajúce prózy na osobnej skúsenosti a na tematickom využití napätia, ktoré sa dá vyťažiť z napohľad provokatívneho protikladu celibátu a uvoľnenej erotiky. Novinkou je Bilého miera kritickosti k slovenskej katolíckej cirkvi a otvorený nesúhlasný tón. Kým tu dokáže byť ironický až sarkastický, v scénach, kde sa jeho poslovenčený Giovanni Casanova eroticky hľadá, skĺzava k sentimentalite. Škodí si aj jednoduchou popisnosťou, opakovaním schém aj doslovných formulácií, nadužívaním kontrastov. Výsledkom je próza ani ryba – ani rak, v ktorej potenciál spoločenskej kritiky románu zo súčasnosti prekryla banalita popliteratúry.