Posledný čitateľ
Toscana, David: Posledný čitateľ

Posledný čitateľ

Vo svojom už štvrtom románe Posledný čitateľ sa súčasný mexický spisovateľ vracia do svojho tradičného prostredia vyprahnutého mexického vidieka a rozohráva tu naoko absurdný príbeh dediny sužovanej suchom, v ktorej žije zanietený knihovník Lucio, hoci jeho knižnica nemá žiadnych čitateľov, a jeho syn Remigio, ktorý jedného dňa nájde vo svojej studni mŕtvolu dievčatka.,

Vo svojom už štvrtom románe Posledný čitateľ sa súčasný mexický spisovateľ vracia do svojho tradičného prostredia vyprahnutého mexického vidieka a rozohráva tu naoko absurdný príbeh dediny sužovanej suchom, v ktorej žije zanietený knihovník Lucio, hoci jeho knižnica nemá žiadnych čitateľov, a jeho syn Remigio, ktorý jedného dňa nájde vo svojej studni mŕtvolu dievčatka. Dej sa však nesústreďuje na naháňanie čitateľov či vraha, ale skôr na paralely medzi životom skutočným a fiktívnym – zachyteným v knihách. V diele sa so značnou dávkou štipľavého čierneho humoru prelínajú osudy týchto postáv, aby vytvorili istú apológiu literatúry a jej veľkých diel a autorov, ktoré si zaslúžia uznanie alebo docenenie.

Lucio je zapálený čitateľ a svedomitý knihovník – skôr než knihu vystaví v knižnici, sám ju prečíta a posúdi, či je vhodná na to, aby sa ňou ešte niekto zaoberal. Jeho kritériá na zaradenie sú svojské, ale o to zaujímavejšie a trefnejšie. Nezáleží mu na mene či sláve spisovateľa, prípadne oceneniach, ktoré jeho dielo získalo. Kniha buď má literárnu a čitateľskú hodnotu, alebo je len vyumelkovaná, prehnaná, nedostatočná či nepresvedčivá. V takom prípade na ňu odtlačí pečiatku „cenzurované“ a hodí ju do „pekla“ – uzavretej miestnosti so švábmi, ktoré ju potom skonzumujú. Ide teda priamo k esenciálnej podstate každej knihy bez toho, aby bol zaťažený predsudkami zbehlých či povrchných čitateľov.

Autor pristupuje kriticky aj k vlastnej tvorbe – keď Remigio náhodou narazí v knižnici na jeden z jeho románov, Lucio ho označí za nehodný. Taktiež v poslednej kapitole, ktorá sa nesie v duchu melodramatického šťastného konca, sa sám autor odsúdi do „pekla“ so švábmi, pretože skutočný záver románu je v predposlednej kapitole. Ak by sa však Luciovi kniha dostala do rúk a mal by sa rozhodnúť podľa pár prvých a posledných strán, tie posledné by ho určite primäli k cenzúre.

V zdanlivo jednoduchom deji autor vrství mnoho významov a interpretácií a hoci knihy, o ktorých jeho hrdina rozpráva, sú fiktívne, narážky na diela slávnych mexických i svetových autorov aj na literárny brak sú zjavné. Ponúka tak fikciu vo fikcii a to veľmi obratným a pútavým spôsobom. Má vycibrený jazyk – jeho dialógy sú štipľavé, ale prirodzené, jazyk plynulý, opisy výstižné, vierohodné a melodické. Rozprávačský štýl je jednoduchý až strohý, bez akýchkoľvek ozdôb či prehnaných zvratov. Členenie textu obmedzuje na minimum – dialógy nie sú nijak formálne oddelené od opisov, chýbajú úvodzovky, čo však rozprávaniu dodáva ešte väčší spád a svojráznosť.

V tejto knihe autor opäť využíva svoje tradičné témy a miesta – mexický vidiek, ktorý si zachováva svoje špecifiká, ale je opisovaný spôsobom, s ktorým sa môže každý zžiť, a v jeho osobitosti je výrazná sila; a k smrti, ktorú nechápe ako niečo definitívne či hrozné, ale ako súčasť žitia a bytia a večný zdroj inšpirácie.

Recenze

Spisovatel:

Kniha:

Přel. Andrea Dvorská, BELIMEX, s.r.o., Bratislava, 2005, 144 s.

Zařazení článku:

beletrie zahraniční

Jazyk:

Země: