Irán. Vlaňajší sneh v Teheráne 
Dnes padal v Teheráne sneh. Obyčajný biely sneh ako v Belehrade alebo v Babinej Grede. Strechy a vrcholce Teheránu boli úplne vybielené. Obyvatelia Teheránu zošaleli.

Sneh padal na ruže, jazmín, na klinčeky. Sneh prekryl aj chýrne teheránske záhrady.

O tých najneobyčajnejších záhradách na Východe písal už André Godard: „Záhrada je skutočným zázrakom v tomto podnebnom pásme surovej a suchej klímy. Je úkrytom pred blikotajúcim žiariacim svetlom a neznesiteľnými dennými horúčavami. Záhrady poskytujú dve pôvabné osvieženia. Jednu sviežosť prinášajú koruny nádherných stromov, druhú sladké plody dozreté pod týmito korunami. Keď k tomu pridáme ešte žblnkot vody, potom porozumieme Peržanom a ich veľkom prahnutí po poézii a múdrosti. Výskyt jednej takejto záhrady v jednej takejto pustatine poblázni ľudské srdce i jeho ducha. Tu sa najskôr upraví záhrada, až potom sa myslí na stavbu domu. Ponúkol som jedného starca, ktorý sa tu raz zastavil na nejakej čistine a očarený predjedlom sa rozhodol zostať tu až do konca života. Sediac pri priezračnom potoku sa rozhodol, že vybuduje priehrady a bazény. Rozkvitli ruže a rozhodol sa postaviť tu chalupu. Zo svojho domu pozeral na Teherán, Rey a zlaté kupoly Abdul- Azízovej mešity na úpätí Kaukazu. Priniesol si tam svoje dokumenty, materiály a koberce. Vo svojej záhrade sa priatelil s hviezdami, svojimi prvými susedmi. Nikdy mu nebolo nebo bližšie, dôvernejšie a väčšie a jeho čaj nebol nikdy voňavejší, a jeho milovaný básnik Hafíz nikdy tak dokonalý, ako vtedy. Pol storočia po smrti tohto učenca som sa nasťahoval do jeho chalúpky uprostred očarujúcej záhrady.“

Išiel som hľadať tú chýrnu chalupu v jazmínovej záhrade. Po záhrade a chalupe nezostalo ani stopy. Teraz je tam nejaká tehelňa. Zostal akurát pohľad na zlaté kupoly Abdul- Azízovej mešity na úpätí Kaukazu, Rey a celkový pohľad na Teherán v hmle.

Predo mnou do tohto mesta záhrad prišli Churchill, Stalin a Roosevelt. Oni sem vtrhli, rozdelili krajinu a potom tu rokovali za vysokým múrom. „Veľkú trojku“ tu privítali s nenávisťou a podozrievaním.

Mňa toto mesto prijalo ľahostajne a nenápadne.

Uprostred Teheránu sa nachádzalo miesto ich stretnutia. Nádvorie, na ktorom rokovali, bolo obkolesené vysokým mrzkým múrom z pálenej tehly. Taký múr som mohol vidieť aj v Sremskej Mitrovici alebo v nejakom inom meste. Až k nemu som sa nemohol ani priblížiť. Za tým múrom je totiž sovietské veľvyslanectvo.

Tu sa zhovárali traja ľudia, ktorí boli spojencami z núdze, avšak každý z nich vyznával svoju vlastnú vieru. Do spoločnej náruče ich vhodil jeden blázon, vrah a najväčší podpaľač na svete. Dvaja boli oholení a tretí mal fúzy. Jeden fajčil fajku, druhý cigary a tretí cigarety. Dvaja mali topánky, tretí nosil čižmy. Jeden mal motýlika, druhý kravatu a tretí bol uzapínaný až ku krku. Jeden z nich chodil o barlách, druhý o paličke a tretí bol zdravý. Fúzač sa nadájal vodkou, ten s motýlikom si ničil zdravie s whisky a tretí žil na liekoch.

V mladosti bol jeden z nich dobrým žiakom a pravidelne skladal skúšky. Druhý utiekol z vojenskej akadémie, prešiel k žurnalistom a tak sa potĺkal po Transwalle a utekal zo zajatia. Tretieho vyhodili z bohosloveckej fakulty, uviazol na Sibíri a utiekol z nútených prác.

Na tomto nádvorí, ohradenom múrom, táto trojica rokovala o tom, ako zlomiť väz nemeckému zločincovi, ku ktorému sa pripojili románsky klaun a samuraj z krajiny vychádzajúceho slnka.

Ich spojencom bol jeden balkánsky zbojník a zločinec, ktorý sa narodil v Bradine pri meste Konjic.

Vybrali si práve toto nádvorie, aby na ňom znova delili svet ako starú spráchnivelú rohož niekde z mešity.

Z bosenštiny přeložil Enes Mustafović