Ak v Bosne niekto hovorí o nádejných mladých scenáristoch, určite má na mysli i Srdjana Vuletića. Ten sa vo svojich 34 rokoch už môže pýšiť niekoľkými prestížnymi filmovými oceneniami za réžiu, avšak čitateľskej verejnosti sa tentokrát prezentuje knižne svojim debutom.

Aj keď snáď žiaden filmový labužník nemôže nepoznať jeho dva filmové výtvory Ljeto u zlatnoj dolini (Leto v zlatej doline) a 10 minuta (Desať minút), nie každý pozerá filmy a tak Vuletićova zbierka scenárov môže príjemne prekvapiť aj náhodného čitateľa. Vuletić bezosporu prekonal akúkoľvek svoju filmovú ostýchavosť a pustil sa s vervou do ostrého konkurenčného boja. Samozrejme, tak ako aj väčšina ostatných bosnianskych filmárov bol kruto zasiahnutý krutou vojnou vo vlastnej krajine z počiatku 90-tych rokov (1992-1995). To sa automaticky odzrkadľuje aj v jeho scenáristickej či režijnej tvorbe.

Scenár pre krátky film 10 minuta z roku 2002 napísal Vuletić ešte s razanciou mladého tvorcu, ktorý aj v krátkom časovom okamihu dokáže vykresliť veľké veci. Vo dvoch filmových líniách sleduje obyčajných desať minút na dvoch rozdielnych miestach v Európe. 10 minút, ktoré neznamenajú vždy a pre každého to isté. Kým pre náhodného turistu v Ríme je desať minút krátky okamih vhodný pre urobenie niekoľkých bezduchých a len povrchne niečo hovoriacich turistických fotografií, pre malé dieťa, nachádzajúce sa v tom istom čase na úplne odlišnom mieste, vo vojnou sužovanom štáte Bosna a Hercegovina niekde na juhu Európy, je desať minút nie okamihom, lež večnosťou. Desať minút počas surovej a všetky ideály berúcej vojny predstavuje obdobie, kedy sa strácajú aj posledné ilúzie v ľudskom vnútri. Vuletić sa tu pohráva s paralelami, stavia veci a situácie do protipólov. Nepodáva riešenia, nemoralizuje, iba ukazuje a jemne naznačuje. Dáva priestor pre fantáziu. Memento vojny, biedy a utrpenia je aj tu všadeprítomné, presahujúce mantinely. Okamihy sa prelínajú, minúty bežia, história píše svoje riadky. Aj táto história má svoju dvojakú tvár, tvár spokojnosti na strane jednej, ale taktiež, bohužiaľ, obraz hrôzy na strane druhej. Tie obe, ruka v ruke, plynú do stratena...

Obraz vojny je v scenári jeho druhého, tentokrát už debutantského celovečerného hraného filmu Ljeto u zlatnoj dolini diametrálne odlišný. Vuletić sa zaoberá povojnovou Bosnou, pohráva sa s tematikou následnej národnej destabilizácie, hospodárskej nemohúcnosti a osobnostnej rozorvanosti. Ironický názov filmu má poukázať na to, čím Bosna bola kedysi, avšak už nebude v budúcnosti. Onou pomyselnou zlatou dolinou síce je, ale v očiach úzkej skupiny ľudí- v očiach skorumpovaných podnikateľov, politikov a iných príštipkárov, ktorí si aj v neutešenom stave, v akom sa nachádza celá spoločnosť, dokážu z Bosny urobiť svoju vlastnú zlatú dolinu. Všetky neduhy využívajú vo svoj prospech a na vlastné obohatenie sa. Tento stav zažíva z tej nepríjemnejšej stránky aj mladý Fikret Varupa, obyčajný šestnásťroćný školák, ktorý v čase krátko po skončení vojny zažíva celospoločenský chaos. Smrť jeho otca akoby nebola pre neho tou najhoršou vecou v živote, nepríjemné udalosti nihilisticky pokračujú aj na pohrebe, tom posvätnom obrade, ktorý by mal predovšetkým znamenať vzájomné zmierenie a rozlúčku so zosnulým. Tragédia však pokračuje aj tu, tentokrát v podobe cudzinca, ktorý neokrôchane príde pýtať na poslednej rozlúčke so zosnulým svoje peniaze, ktoré zosnulému požičal. Rozohráva tak príbeh, korý presne vykresľuje nálady a situáciu v celej zdecimovanej spoločnosti. Korupcia, chaos, nepoctivosť a čierne obchody majú zelenú, kým poctivé zmýšľanie a konanie sa dostávajú na vedľajšiu koľaj a stávajú sa staromódnymi. Vuletić je tu tentokrát prítomný v pozícii moralizátora. Dokazuje tak, že aj jeho zmýšľanie, ako i skúsenosti prechádzajú istým vývojom, daným všeobecne i osobne prežitými okamihmi a skúsenosťami. Nemožno mu však nič vyčítať, jeho moralizátorstvo je tu opodstatnené. Veď tematika vojny, ktorú si vedome i podvedome vybral, a ktorá ho definitívne a osudovo zasiahla a zasiahla a pretchla i celú jeho tvorbu, sama potrebuje morálne zásahy a korekcie.

Kniha dvoch Vuletićových scenárov, ako sa zdá, tematicky tvorí kompaktný celok a je prekvapivo aj v tejto netradičnej scenáristickej podobe pútavým čítaním, kvalitatívne aj obsahovo úplne sa vyrovnajúcim neskôr vytvoreným filmom.