Obaja autori patrili k mladej autorskej generácii prvého desaťročia po prvej svetovej vojne. Bola to generácia s priamou alebo sprostredkovanou skúsenosťou vojny, ktorá ju na jednej strane poznačila skepsou, na druhej strane mladí autori vkladali nádej do nových pomerov na Slovensku. Chceli byť inovátormi, hľadať si v písaní vlastné cesty. Inšpirovali sa čitateľskou skúsenosťou modernistov a avantgardných autorov iných literatúr a lákal ich literárny experiment. Urban a Novomeský však zďaleka neboli iba novátormi na úrovni experimentu s jazykom alebo s novou témou, ale talentovanými spisovateľmi, ktorí zaujali originalitou a presnosťou modernej výpovede o človeku hneď vo svojich prvých dielach.

S L. Novomeským i s ďalšími davistami Urbana nespájala len generačná príslušnosť, no do istej miery i názorová spriaznenosť. Keď roku 1927 vyšiel Urbanov Živý bič, L. Novomeský, D. Okáli a ďalší recenzovali dielo veľmi pochvalne ako dlho očakávaný moderný slovenský román s témou prvej svetovej vojny. Neskôr v súdnom procese, v ktorom bol Urban žalovaný pre antimilitaristickú propagandu pre svoj článok Pozor na šable uverejnený v Slováku roku 1929, ho úspešne obhajoval Vladimír Clementis. Ako autori Davu mal i Urban zmysel pre sociálnu stránku skutočnosti a súcit s chudobnými dedinskými ľuďmi. Zhodovali sa tiež v názoroch na úlohu literatúry. Urban, podobne ako ľavicoví spisovatelia, zastával názor, že umenie má byť angažované a spisovateľ sa má snažiť priamo ovplyvňovať dianie a písať o tom, ako zlepšiť postavenie obyčajných ľudí na Slovensku. Dokazujú to jeho prvé mravoučné prózy, ako aj romány a v neposlednom rade jeho články o funkcii umenia a spisovateľa z tridsiatych rokov v časopise Elán. No na rozdiel od davistov u neho dôsledkom silného sociálneho cítenia nebola ľavicová politická orientácia ani ľavicové politické angažovanie sa. Ostatne, Urban sa politike chcel vyhýbať, nikdy napríklad nebol členom politickej strany. Ani literárne nepatril k jednému prúdu, ktoré v tom čase vznikli a boli i módnou záležitosťou. Na druhej strane i istá neprezieravosť, váhavosť a nevyhranenosť názorov v politike, umiernenosť a snaha vychádzať zo všetkými ho priviedla do kruhu ľudí, z ktorých viacerí získali moc počas Slovenského štátu. Roku 1940 sa po menovaní Alexandra Macha Urban stal hlavným redaktorom profašistického denníka Gardista. Napriek niekoľkým pokusom odísť z funkcie hlavného redaktora ostal na čele Gardistu do roku 1945.

Osudy Urbana a Novomeského, ktorí počas vojny stáli na opačných stranách, sa paradoxne stretli po vojne ešte raz. Keď Urbana roku 1947 prepustili z väzenia, Novomeský, ktorý v tom čase pracoval ako povereník pre školstvo a osvetu, mu pomohol zamestnať sa v Štátnom nakladateľstve v Bratislave. Onedlho, roku 1950, bol sám obvinený z buržoázneho nacionalizmu a odsúdený. Zložitý bol i Urbanov ďalší osud. Svoj trest si odpykal vo väzení v Prahe do roku 1947, bol súdený a odsúdený na verejné pokarhanie. Napriek tomu, že bol potrestaný, sa stal počas nasledujúcich dlhých rokov trpeným a prehliadaným autorom. Časť jeho diel, ktoré napísal v sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokoch nemohla byť dlhý čas publikovaná.

Články o významnom výročí literátov bývajú spravidla poctou pre nich. Život Mila Urbana bol poznamenaný rozpormi medzi osobnostným a tvorivým. Napriek omylom v politike a verejnom živote, ktorých som sa dotkla v úvode, však Urban zanechal za sebou bohatú a inšpiratívnu tvorbu. Bol predovšetkým zaujímavým spisovateľom a časť jeho próz z medzivojnového obdobia - novely z dvadsiatych a tridsiatych rokov, rovnako ako román Živý bič - patrí k tomu najlepšiemu v slovenskej literatúre tohto obdobia. Len málo slovenských autorov dvadsiateho storočia vytvorilo také rozsiahle a žánrovo rozmanité dielo, ktoré vzniklo v priebehu viac ako šesťdesiatich rokov dvadsiateho storočia.

Literárnovedný záujem o Urbanovo dielo sa po vojne obnovil až v šesťdesiatych rokoch, keď sa jeho tvorba oficiálne vrátila do literatúry, súbežne s reedíciou jeho raných próz. Od šesťdesiatych do osemdesiatych rokov vzniklo viacero vynikajúcich štúdií o Urbanových „nezbadaných“ prózach. Ich autormi boli napr. J. Števček, S. Rakús, V. Petrík, M. Tomčík, A. Bagin a ďalší literárni vedci. Podobná situácia už celkom nenastala v rokoch deväťdesiatych, keď vyšli i dovtedy nepublikované Urbanove knihy. Hoci sa roku 1994 konala vedecká konferencia o Urbanovom živote a diele, ktorú zorganizovala Matica slovenská, širšia diskusia o charaktere jeho tvorby nemala, žiaľ, ďalšie pokračovanie.

Milo Urban sa narodil 24. augusta 1904 na hornej Orave v Rabčiciach v rodine hájnika, v horárni, kde pred viac ako päťdesiatimi rokmi bolo zhodou okolností i rodisko P. O. Hviezdoslava. Jeho idylické detstvo sa skončilo, keď mu tragicky zahynul otec. Šestnásťročný Milo Urban v tom čase študoval na gymnáziu v Ružomberku. Tu čoskoro uverejnil prvú poviedku v časopise Vatra. Nasledovali ďalšie práce, okrem iných i román Tiene, ktorý v rokoch 1922-23 vychádzal na pokračovanie v denníku Slovák. Hoci prvé z nich boli ešte poznačené prvoplánovým moralizmom, iná bola už novela Jašek Kutliak spod Bučinky (1922). Urban v nej prešiel k modernistickému stvárneniu témy tragickej lásky. Mladý horár Jašek sa zamiluje do Hanky a ožení sa s ňou, no Hankina láska k nemu ochladne a nešťastný Jašek nakoniec dobrovoľne umiera. V zhode s autormi moderny v tejto novele Urban postihol jemnú senzibilitu hrdinu. Od tradičnej realistickej prózy sa próza odlišuje tým, že Jaškovu smrť nezapríčinia nijaké navonok zrejmé okolnosti, presná príčina Hankinej premeny je nevypovedaná, tragédiu životných kolízií nepomáha vysvetliť determinizmus vonkajších okolností.

Urbanova azda najznámejšia novela Za vyšným mlynom (1926) o vražde a mravnom potrestaní, o boji vraha s vlastným svedomím bola už dielom zrelého autora. Medzi jeho najlepšie novely patria ďalej napríklad Staroba, Štefan Koňarčík Chrapek a pánboh, Rozprávka o Labudovi, knižne vyšli roku 1928 pod názvom Výkriky bez ozveny. V nich autor tematizoval svet svojich raných spomienok a detstva na dedine. Je to svet minulosti, nad ktorým rozmýšľa a v ktorom sa snaží porozumieť hlavne tragickým udalostiam a smrti a ktorý sa stáva súčasťou jeho vtedajšej samoty. Permanentne tu zaznieva téma odcudzenia, pre autora dôležitá v čase jeho vlastného vyrovnávania sa so stratou otca, so zmenenými pomermi v rodine a s náhlym osamením po odchode z domova. Hoci začínal písať veľmi mladý, bol sčítaným autorom. Poučený ruskou literatúrou, predovšetkým F. M. Dostojevským, L. N. Tolstým, L. Andrejevom, ďalej poľským modernistom K. Przerwa-Tetmajerom, symbolistami a autormi českej avantgardy V. Vančurom, J. Wolkrom, zobrazil postavy z hornooravského prostredia inak ako ďalší prozaici.

Urban je tradičným autorom v tom zmysle, že podobne ako autori realizmu témy čerpal z dedinského prostredia a písal o tom, čo dobre poznal. Nezaujímali ho exotické témy z cudzích krajín, ktoré spracovali iní mladí autori a ani nechcel byť za každú cenu novátorom a experimentovať. Napriek tomu sa ním stal – azda predovšetkým vďaka lyrickému gestu v jeho prózach. Patrí k prvým autorom prúdu, ktorý je v dejinách slovenskej literatúry označovaný ako lyrizovaná próza. O jeho textoch sa dá vďaka ich významovej nahustenosti, práci s trópami a figúrami, dômyselnej výstavbe a spôsobu rozprávania hovoriť ako o lyricky koncipovaných. Na rozdiel od románov, ktoré nasledovali, je v Urban-novelista skôr intímnym ako sociálnym lyrikom.

Ešte na gymnáziu v Ružomberku sa Milo Urban zoznámil s mladými autormi z kruhu časopisu Vatra, ktorý tam študenti v tom čase založili. Tu sa stretol i s mladými katolíckymi autormi, s Borinom, Vojtechom Strakom a Karolom Sidorom. S vatristami ho spájal i záujem o znovuoživenú otázku národnej svojbytnosti. I v tejto súvislosti Urban od začiatku chápal svoju tvorbu aj ako spoločensky záväznú činnosť. S tým však ďalej súvisela aj iná vec - pri písaní vychádzal zo špecifík slovenskej mentality. No na rozdiel od nacionálne orientovaných autorov Urban nevidel slovenského dedinského človeka nijak idealizujúco a od začiatku si všímal aj jeho negatívne stránky.

Začiatkom dvadsiatych rokov sa Urban musel úplne osamostatniť od rodiny, pre chudobu nemohol dokončiť gymnázium ani neskôr lesnícku školu v Banskej Štiavnici. Ocitol sa v zlej finančnej situácii a bol nútený živiť sa publikovaním a redakčnou prácou. Ešte ako gymnazista sa, aj vďaka kontaktom s vatristami, zamestnal najprv v ružomberskej redakcii Slováka, neskôr v redakcii Slovenského národa a Slováka v Bratislave.

Roku 1926 noviny Slovenský národ zanikli a nezamestnaný Milo Urban začal písať román Živý bič o udalostiach v oravskej dedine zasiahnutej vojnou. Rukopis najprv vydavateľ v Martine odmietol. Keď ho nakoniec zásluhou J. Smreka vydalo v Edícii mladých slovenských autorov vydavateľstvo J. Mazáča v Prahe, román sa stal literárnou udalosťou s úspechom u kritiky i u bežných čitateľov. Čoskoro vyšiel v ďalších vydaniach a bol preložený do nemčiny i ďalších jazykov.

Román o dráme obyvateľov v horskej dedine Ráztoky, ktorý kritika označila za jeden z prvých moderných románov, ostal najvýznamnejším dielom o prvej svetovej vojne v našej literatúre. Presnejšie, Živý bič je štúdiou dediny rozvrátenej vojnou. Urban si v ňom všíma psychológiu jednotlivcov, ale i dedinského kolektívu. Ústrednou postavou románu je dedina Ráztoky ako celok. Urban sa sústreďuje na konanie masy i na premenu indivídua v nej. Ukazuje ako sa medzi ľuďmi rodí v nebezpečenstve pocit spolunáležitosti a ako sa stmeľujú do celku. Vie, že mravnosť davu môže byť za istých okolností vyššia ako mravná úroveň jednotlivcov a že jedine celky sú schopné vysokej nezištnosti a oddanosti. Vojna ľudí v Ráztokách prinútila zaktivizovať sa a vzbúriť sa proti nespravodlivosti. Na druhej strane, v dave v krajnej situácii sa jeho postavy menia, konajú stádovito, stávajú sa pudovými bytosťami, zbavujú sa zodpovednosti. Dedina nepriamo zapríčiní smrť Evy Hlavajovej, keď ju nespravodlivo odsúdi za podľahnutie notárovi Okolickému. Ľud sa mení na zvieratá, dedina upadá a v závere románu sú Ráztočania zobrazení ako zúriaca, rabujúca masa.

Od tradičného staršieho realizmu, v ktorom bol národ často idealizovaný, sa román odlišuje i touto kritickou polohou. Revoltujúcu agresiu davu prekonáva vedomie mravnej zodpovednosti samostatného jednotlivca, čo je ďalšia dôležitá téma v Urbanových prózach. Stelesnením takéhoto postoja v románe je jeho protagonista Adam Hlavaj, ktorý po návrate z frontu do Ráztok zvádza vnútorný boj, no nakoniec sa nepomstí Okolickému.

Živý bič bol neraz interpretovaný ako socialistická próza. No už napríklad kritik Andrej Mráz si v dobovom hodnotení románu všimol, že nejde o dielo vyjadrujúce idey socializmu. Odlišuje sa prenikavým zachytením psychológie davu, „kolektívnej duše“, myšlienkami o zložitosti, nelineárnosti života a hľadaním odpovede na otázku, čo je život – a z tohto hľadiska predstavuje moderný román. V novšej literárnej vede Živý bič Oskár Čepan uviedol ako jedno z diel, ktoré predznamenalo tendencie prózy slovenského naturizmu.

Po úspechu Živého biča Urban na svoj prvý román nadviazal pokračovaním Hmly na úsvite (1930), sociálnym román o poprevratových pomeroch v novom štáte a o živote v slovenskej dedine. Román odhaľuje i zložitosť riešenia slovenskej otázky a problém slovenskej samobytnosti nielen ako ideológiu slovenskej autonómie, no i ako dôsledok českého centralizmu, ktorý v tom čase vnímali zložitejšie už i viacerí českí intelektuáli (K. Čapek, F. X. Šalda).

V Hmlách na úsvite sa naivný entuziazmus Ráztočanov z nových pomerov po vojne mení na sklamanie z poprevratových pomerov, z prospechárstva politických agitátorov všetkých možných strán. Politika poprevratových rokov je zobrazená ako mocenská hra síl a manipulácie. Urban tu zachytáva i ďalšie dobové problémy ako vysťahovalectvo, nezamestnanosť a chudobu. Postava sedliaka Adama Hlavaja, ktorý tu znova vystupuje, stelesňuje myšlienku tvorivého života. Zmyslom takého života je podľa Urbana práca, ľudská súdržnosť nadradená nad individuálny záujem a nájdenie si vlastného miesta v spoločenstve. V Hmlách na úsvite sa autor nepriklonil k jednej ideológii. Viera v komunizmus jedného z protagonistov v závere vyznieva ako chiméra, preto niet divu, že román už nenašiel ocenenie v očiach napríklad davistov.

Trilógiu o Adamovi Hlavajovi uzavrel roku 1940 román V osídlach. Roku 1956 autor pokračoval v románovom cykle románom Zhasnuté svetlá, nasledoval román Kto seje vietor. Oba však už boli poznačené schematizmom. Urban vo svojej druhej obšírnej románovej skladbe opísal obdobie druhej svetovej vojny. Tretia časť Železom po železe zachytáva kriticky obdobie Slovenského národného povstania (napr. povstanie ako krok, ktorý viedol k februárovým udalostiam 1948). Hrdina románu Adam Hlavaj mladší, redaktor denníka Stráž, má autobiografické črty a Urban do postavy vložil svoje postoje počas vojny a povstania. Román napísaný roku 1973 mohol vyjsť až v deväťdesiatych rokoch.

Milo Urban často hovoril o tom, že ho k písaniu nevedú umelecké pohnútky, ale túžba napísať pravdu. K románu Zhasnuté svetlá poznamenal, že tu ho motivoval zámer vyrovnať sa s vlastnými postojmi a konaním počas vojny. Umelecky presvedčivejšie ako v jeho povojnových románoch tento zámer vyznel v cykle štyroch kníh spomienok Zelená Krv, Kade-tade po Halinde, Na brehu krvavej rieky a Sloboda nie je špás, v ktorých opísal svoj život od útleho detstva až po starobu v sedemdesiatych rokoch v Bratislave. Aj tu nájdeme sporné pasáže - v tretej časti spomienok Kade-tade po Halinde Urban niekedy bagatelizuje postoje slovenských predstaviteľov a svoj postoj počas Slovenského štátu, vysvetľuje svoje konanie ako voľbu menšieho zla (zotrvanie v pozícii šéfredaktora Gardistu), alebo píše o udalostiach „ľahším“ tónom. Napriek tomu sú knihy spomienok cenným dokumentom jeho osobného života i výpoveďou o živote jeho literárnej generácie, a aj pozoruhodným umeleckým dielom.

Milo Urban zomrel roku 1982 v Bratislave.