Súťaž o najlepšiu poviedku organizuje Koloman Kertész Bagala už osem rokov. Postupom času sa však stále viac a viac stráca podnetnosť pôvodného nápadu - podporiť písanie poviedok, povzbudiť začínajúcich autorov a dať im priestor. Ešte horšie je, že aj úroveň súťažných príspevkov je z roka na rok slabšia. Tento rok porota dokonca ani neudelila prvú cenu a dojem o klesajúcej kvalite nenapravili ani dve druhé a dve tretie ocenenia a šesť prémií. Jedna z druhých cien bola navyše dodatočne diskvalifikovaná pre porušenie pravidiel. V zborníku Poviedka 2004 sa tak nakoniec ocitlo deväť próz, čo je najmenej za celých osem rokov, no tradičné označenie v podtitule, že ide o ”najlepšie práce” daného ročníka, iba spochybňuje výpovednú hodnotu použitého superlatívu. Ak týchto deväť textov bolo naozaj najlepších, celkovo to musela byť bieda.

Vybraná deviatka nemá veľa spoločného a aj v rámci nej sú zreteľné rozdiely v úrovni. K vypracovanejšiemu tvaru a pointe sa priblížili Balla, Karol D. Horváth, Jaroslav Klus a Peter Krištúfek. Žiadni začiatočníci, ibaže ani ich texty nie sú niečím mimoriadnym, niečím, čo by bezvýhradne oslovilo svojou sugestívnosťou, zaujímavosťou témy, vyrovnaným kultivovaným podaním.

Balla (Rodina) sa pokúsil prekonať svoje stereotypy a mierne prispôsobivo - s ohľadom na súťaž - skúša (možno aby nebol tak ľahko odhalený) trocha inú podobu písania. Prehlbuje epickú líniu, stále ale ostáva pri ”problematickom živote”. Tento posun si však sebaironicky kompenzuje rétorikou svojho autoportrétu, ”autoreferenčného, do seba zahľadeného konceptuálneho textu”, ktorý má ”vykalkulovane vzbudzovať dojem”, a to ”dojem úprimnosti”.

V poviedke Karola D. Horvátha (Absolútny sluch) je zaujímavý východiskový nápad - človek s absolútnym sluchom a jeho vnímanie okolitého sveta cez hudbu, no menej už presvedčí psychoanalytický výklad sexuálnej traumy postavy zážitkami z detstva. Horváth chce svoj v základe psychologický príbeh ozvláštniť šokujúcimi odhaleniami a vyústeniami, vo svojom rozprávaní preháňa, realitu posúva k absurdnosti, civilný výraz k zbytočnej vulgárnosti. Zaujímavý motív v podstate premrhá.

Striedmejší a vyváženejší text ponúkol Jaroslav Klus (Kamenná svadba), ktorý si zvolil tému partnerského vzťahu, pričom pri jej zobrazení stavil na fantazijnosť a poetickosť.

Rovnako vyrovnaná je poviedka Petra Krištúfka (Embryo), ktorý zostal pri svojich obľúbených bizarnostiach. Jeho príbeh má jasný epický oblúk, postupne stupňovanú atmosféru neurčitosti, tajomnosti a možno i istej strašidelnosti. Je to zvládnutý a kompaktný text, no pointa mohla prísť aj skôr.

Ostatné práce majú viac slabín ako predností. Ľubomír Foltán (Pikino) neprekročil hranice sociálne ladeného publicizmu, ktorý nedokázal prekryť ani ”dramatický” záver: namiesto deus ex machina však postačí buldozerista so svojím strojom.

Tibor Havlík, známy z predchádzajúceho ročníka, ponúkol vo svojom súťažnom príspevku (Cez záhradku) sériu trápnych situačných anekdot rámcovaných automobilovými pretekami na dedine. Kým minulý rok sa mu dalo vyčítať, že jeho text bol iba náčrtom, teraz sa dorozprávaním sám odpísal.

Sociálno-kritický podtón charakterizuje poviedku J. S. Jankina čiže Jána Štepitu (Moja brada do vzduchu zapichnutá...) o starom učiteľovi - filozofujúcom bezdomovcovi na mestskej lavičke.

Ženskú problematiku obsiahli dve autorky - Ivana Lacková a Barbara Pribylincová. Obe sa spoľahli na realitu, ale ich texty sú rozdielne. Kým Lackovej próza (Bublanina s bublifukom) patrí viac do kategórie strednoprúdových príbehov zo života, Pribylincová (Románik) sa v podstate podobný žáner pokúsila zdynamizovať strihovým podaním. Jej postavy však konajú nemotivovane, a tak text pôsobí pomerne umelo.

Tohtoročný zborník Poviedka 2004 je dosť nezáživný a šedivý a ako taký už ani neprovokuje k radikálnym kritickým vyjadreniam. Čo už, keď tých deväť bolo vraj najlepších...

Poviedka 2004. Zborník najlepších prác ôsmeho ročníka literárnej súťaže. Levice, Koloman Kertész Bagala, L. C. A., 2004