Novela či skôr novielka Dandy od Michaely Rosovej je situovaná do dnešného Berlína, ktorý sa v niekoľkých uplynulých rokoch stal novým centrom progresívnej kultúry a svojou atmosférou priťahuje básnikov, dramatikov, hudobníkov a multimediálnych umelcov snáď rovnako ako Paríž na začiatku minulého storočia.

Ole – na neho odkazuje názov prózy – preto do tohto prostredia dokonale zapadá. Kde inde by sa mohla ďalšia postava v podobe rozprávačky stretnúť s chlapcom v červenom cylindri, ktorý temperamentom a bizarnosťou provokuje okolie. Ju zároveň púta a odpudzuje hravým, podmanivo nedospelým prístupom.

Príbeh – ak možno v tomto prípade o nejakom hovoriť – má jednoduchú zápletku: odišla z Británie a zanechala za sebou štvorročný vzťah, v Nemecku stretla jeho. Text je tvorený z fragmentov, spomienok na detstvo, reflexií Oleho podivných zvykov a nálad, ale najmä pocitov mladého dievčaťa ocitajúceho sa v akomsi príliš intenzívnom, no nesmierne prázdnom vzťahu.

Ten je ústredným motívom a postupne ju vedie k úvahám o sebastratení a vlastnej neukotvenosti. Paradoxne však len v momentoch absolútneho bezčasia a vzduchoprázdna nachádza šťastie. V tichých chvíľach krátko po prebudení, keď ani nevie, kde je, keď by mohla byť napríklad doma – v bezpečí. Rozhovory medzi nimi sú mozaikou takýchto momentov, tým najkrajším déjà vu milencov, ktorí nikdy nemajú dosť času na to, aby si všetko vyrozprávali.

Rosovej jazyk je poeticky vrstvený, niektoré pasáže fungujú samostatne ako básne v próze. Z opisov skutočných situácií postupne prechádza do ľahkého surreálna, kde slovám prepožičiava vlastné významy, akoby pod vplyvom Oleho tvorila svoj jazyk, ktorý je aj najsilnejším prvkom celej novely.

Dandymu by sa dala vyčítať absencia zdatnejšej pointy a rámcovania príbehu ako takého. Tematicky aj spôsobom rozprávania zapadá do prúdu novej slovenskej literatúry vyznačujúcou sa beletrizovaním osobných skúseností z pobytu v cudzine, vrátane porovnávania idylického detstva s dneškom. Ide o akúsi „horalkovú nostalgiu“ – u Rosovej je symbolom domova a istoty kakao –, ktorú možno nájsť i u Svetlany Žuchovej (Zlodeji a svedkovia), Zusky Kepplovej (Buchty švabachom) či Márie Modrovich (Lu a Mira).

V prípade tohto textu je to trochu na škodu, keďže od vyššie uvedených sa odlišuje originálnosťou jazyka a imaginácie a tiež sa nesnaží kŕčovito vypovedať o jednej celej generácii. Tým práve vyniká: minimalizmom a intimitou.